S radosťou oznamujem, že záujmy mojich mladších detí sa výrazne rozširujú. S poľutovaním musím oznámiť, že som netušila, koľko hračiek máme jednorazových.

Je pravda, že títo naší malí dostávajú výrazne menej hračiek, ako fasovala ich staršia sestra v ich veku. Nejde ani o to, koľko to stojí, ale skôr o to, že v zásade všetko, čo som mala pocit, že by mali mať, už majú po staršej sestre. Takže tie veci iba znova vyťahujem, zhruba v tom istom čase ako sa k nim dostala Miš.

Ok, kecám. Nevyťahujem skoro nič z toho. Predošlé riadky bol iba môj plán, ktorý dosť nefunguje.

Ilustrujem na príklade: Nedávno som vytiahla puzzle. Také tie cca 12 kusové, niektoré časti boli do tvaru autíčok, alebo kvetiniek. Miš to skladala hádam aj po tme, keď mala cca rok a trištvrte. Krpci privítali novú aktivitu s veľkým nadšením. Tomuško hneď pochopil princíp, velice všetko vysypal a následne cpal na plochu jednotlivé kusy ako mu prišli do ruky. Ivuška vysypala svoje kvetinkové a potom si všimla, že Tomáš má určite lepšie. Tak sa začali o ne biť. Rev, krik, puzzle lietali po miestnosti, … zasiahla som v momente, keď ich začali v zápale boja krčiť. Nakoniec som ich ako tak spacifikovala a mohli sme sa sústrediť na princíp skladania puzzle. Po 4,5 sekunde to Ivanu prestalo baviť a išla sa pozrieť, či Mišuta nemá ešte lepšie puzzle. Jasné, že mala. Ale pre túto chvíľu si ich Miš ubránila.

Tomčiak pri tom obsedel a ku koncu už vedel doplniť autíčkové a kvetinkové časti, keď som mu ja poskladala tie okrajové. Nakoniec sa tiež išiel pozrieť, či Miš nemá niečo lepšie. Jasné, že mala. Síce si teritórium ubránila, ale dostala za to zo štyri nahnevané capkance po hlave od rozhorčeného brata.

Keď sme skúšali hrať pexeso, už od začiatku to bola katastrofa. Najprv som si zašpinila karmu, keď som v záchvate materskej iniciatívy vypla Ivuši Mášu a medveďa. To decko je na nej závislé, Máši nikdy nie je dosť. Takže tú som pre pexeso stratila, ešte som ani nevysypala krabičku na koberec. Mišuta sa zdula a nechcela hrať, keď zistila, že nebudeme hrať pexeso tak ako sa to má, ale tak, že otočíme kartičky hore obrázkom a tak budeme hľadať dvojice. Ostal jedine Tomáš a toho som to teda naučila. Ivuška sa neskôr trochu ukľudnila, vrátila sa k nám. Hrať sa síce nechcela, ale iniciatívne aspoň rozsadla krabičku, v ktorej býva to drevené pexeso uložené.

Nápad ísť s dvomi, resp. tromi malými deťmi na dovolenku lietadlom sa môže zdať ako nie úplne najrozumnejší. Hlavne po minulých zážitkoch. Ale po prvé, človek má tendenciu na zlé zabúdať a po druhé môj cestovateľský duch už pišťal nudou a ja som to jednoducho chcela vyskúšať. Avšak najvýznamnejší argument, ktorý mi dodával odvahu bol, že do poslednej chvíle som zo srdca neverila, že sa tam naozaj dostaneme.

Čakala som, že sa stane všetko, vrátane teroristického útoku a my ostávame v Senci.

Chvíľami to vyzeralo, že sa moje katastrofické predpovede naplnia. Nahnuté sme mali poriadne. Týždeň pred odletom mi len tak náhodou napadlo skontrolovať pasy. Hahá. Jasné, že platnosť Mišutinho vypršala pred tromi mesiacmi. Našťastie, sme stihli vybaviť nový. Keď mi pár dní po tom prišlo z cestovky upozornenie, že mám skontrolovať pasy, už som sa iba dobre pobavila.

Deň pred odletom som odovzdala všetky deti kamoške, aby som mohla pobaliť, presťahovať nás do Bratislavy, aby sme odtiaľ mohli letieť do sveta. Večer, keď som si pre nich šla, oznámila mi „Ivuške pri obedňajšom spánku niečo vytieklo z ucha.“ Zatmelo sa mi pred očami. (Naša posledná dovolenka do Tunisu skončila 5 hodín pred odletom na Mišelinom vysokom CRP a vysokých teplotách.)

Doma som Ivuške naliala do ucha „Burowovú ušnú inštiláciu“ (Slovo „inštilácia“ mi asi navždy utkvie v pamäti. Vôbec mu nerozumiem). Tipovala som, že uško ju mierne pobolieva, ale nie je to žiadna tragédia. Chlap ma však vyhnal na pohotovosť. On sa tváril, že má pred odchodom ešte prácu. Uhm. No lebo ja nie. Dobaliť polozbalené kufre nie je robota. Jupí. Tak sme šli.

Na pohotovosti to bola totálna prča. Celá, poriadne plná čakáreň mala jednu diagnózu – črevná viróza. Videla som princezné úplné vyblité z podoby, ktorým tatinko držal pred tvárou misku, trafenú maminku, ktorá pri okienku hystericky vysvetľovala, že jej malý má od piatej ráno (bolo 8 večer) zelené striekavé stolice (wtf?!) a zvažovala ako rýchlo odtiaľ utečiem a čo budem teda robiť. Našťastie jeden správne mierený telefonát ma nasmeroval priamo na ORL pohotovosť. Po vyšetrení som mala chuť plakať a smiať sa naraz. Diagnóza bola začervenaný bubienok a dostali sme – Burowovú ušnú inštiláciu. Milujem ju. Ale večerný kľud milujem viac.

Iba…?

60 mesiacov alebo teda 5 rokov máme Mišutienu. Keď som si roky prepočítala na mesiace, tak ako to robím pri krpcoch, prišlo mi to strašne málo. 5 rokov už znie ako viac času, ale 60 mesiacov je akože ju máme od minulého týždňa.

Ja by som povedala, že 60 mesiacov z môjho života bolo obdobie, kedy som ju ešte nemala a zvyšných 324 už áno.

Život s takým päť ročným tvorom je už naozaj v pohode. Ráno sa sama sa oblečie, sama sa obslúži z chladničky, pustí si rozprávky, sama sa umyje a keby mi nezašepkala do ucha „Mami, idem kakať.“, ani sa nezobudím. (Samozrejme za predpokladu, že krpci sú bezpečne uprataní v postieľkach, hrajú sa a netlčú sa cez mreže).

Miš je športovo založené decko. Na bicykli nezaostáva, vo vode nezaostáva, na korčuliach zaostávam ja a veľmi rada sa pridá, keď ma chytí záchvat a po večeroch cvičím doma pred telkou: „Maminka, donesiem ti mobil a pusti tú tetu, čo ukazuje ako máme cvičiť.“ Už so mnou skúšala aj planking. Rada chodí na gymnastiku „Je to super, ale všetko ma bolí.“

Na druhej strane nemá ambíciu tancovať ako baletky, ani ako hiphopové tanečnice a ani spoločenské tance ju nechytajú „Ja by som sa to nevedela naučiť, mami.“