🌒 Možno vás tá veta zneistí. Možno vás trafí presne tam, kde už dlho niečo tušíte, ale nepomenovali ste to. Predstavte si bežný večer. Ticho po celom dni. V hlave si prechádzate rozhovory, rozhodnutia, staré príbehy. Viete, že niečo by sa dalo robiť inak. Že niečo vo vás čaká na pozornosť. A zároveň máte pocit, že už ste „skúsili dosť“. Knihy, rozhovory, pochopenie. Lenže niečo stále zostáva v tele. V napätí. V únave. V opakujúcich sa vzorcoch. 

🌊 Možno sa pristihnete, že:

– veľa zvládate, ale málo cítite

– rozumiete si, no neviete sa pohnúť

– čakáte na „niekoho“, kto vám ešte niečo vysvetlí

A pritom hlboko viete, že nejde o ďalšie rady. Ide o skúsenosť. 

🌫️ Možno sa vám to deje večer. Keď je ticho, dom uprataný, správy vybavené. A zrazu cítite niečo zvláštne. Tlak na hrudi, nepokoj v bruchu, jemné podráždenie bez mena. Scrollujete, čítate, porovnávate sa. Hovoríte si, že vlastne máte všetko v poriadku. Len to vnútro akosi nespolupracuje. A keď sa sami seba potichu opýtate: ,,Keby som nemusel brať ohľad na nikoho, čo by bol môj najviac sebecký sen?", rýchlo tú otázku zavriete. Lebo „to sa nepatrí“. 

🔺 Tak sa prispôsobujete. Ešte trochu. Ešte vydržíte. Myseľ ide ďalej, ale telo začína brzdiť. Bolesti, výbuchy emócií „z ničoho“, pocit, že niečo je s vami zle a ešte sa za to karháte.  

Každá myšlienka má fyzickú reprezentáciu v mozgu. Nie je to metafora. Sú to elektrochemické zmeny. Telo reaguje skôr, než stihnete „pochopiť“. 

Emócie, ktoré nemajú priestor, sa nevytratia. Menia len formu na napätie, únavu, sebakontrolu, ktorá bolí. 

Kreatívne spracovanie zážitku aktivuje iné časti mozgu než rozprávanie. Preto sa niektoré veci nedajú „vyriešiť“ rozhovorom, ale dajú sa uvoľniť tvorbou. 

🌀 Keby vaše telo dnes mohlo hovoriť bez cenzúry, čo by vás požiadalo, aby ste mu konečne dovolili?