Babuľky, dnes (v rámci toho, že hnačkujem už dva dni a vraciam zároveň) by som chcela uverejniť jeden starší blog, ktorý som kedysi dávno napísala o tom, s čím občas musím bojovať a vlastne, som ním len chcela povedať:

• Že by sme mali verejne rozprávať aj o prdoch, grgoch a hnačkách
• Že medzi nami žijú ľudia, ktorí majú fakt problém dobehnúť na záchod ;)
• Že nikdy neviete, čo sa skrýva za kilami navyše
• Že psychická pohoda je mimoriadne dôležitá
• Že všetci máme svoje zlé skúsenosti s lekármi

Najprv dostanete hnačku. Takú normálnu, bežnú, pri ktorej beháte na záchod aj desaťkrát denne. Tá neprechádza a zrazu sa vám v stolici objaví krv. To si už poviete, že je aj na návštevu lekára. Vyberiete sa obvodnej pani doktorke a tá vás po mnohých nepríjemných otázkach, typu „mali ste v poslednom čase análny sex?“ odošle k internistovi, chirurgovi a gastroenterologóvi. 

V pätnástich síce len hmlisto tušíte, čo to análny sex vlastne je, no tejto otázke sa nevyhnete ešte asi trikrát. Všetci vám preventívne strčia do zadku prst, aby sa presvedčili či tam tá krv naozaj je. Absolvujete to toľkokrát, že vám to už príde normálne. Postupne sa prepracujete na kolonoskopiu a prajete si aby to bol váš posledný nepríjemný styk s medicínou. Vždy ste mali citlivé trávenie, no teraz vám je zle stále. Všetko čo zjete, vás preženie. Niekedy strávite na záchode aj hodinu s nutkaním, no všetko čo z vás vyjde, je trocha krvi a hlienov. Niekedy z vás tej krvi ide veľa. Podľa obdobia a toho, čo ste práve zjedli. To sa po čase naučíte rozpoznávať.

Keď vám konečne oznámia výsledky kolonoskopie a histológie, zistíte, že máte ulceróznu kolitídu. Síce o tom nič neviete, no všetko čo prečítate od tohto momentu, vám na nálade a optimizme nepridá. A to sa váš kolotoč liekov a vyšetrení ešte len začal. Skúšajú na vás lieky. Od najslabších po najsilnejšie, od čapíkov, klystírov až po tabletky. Mnoho závisí od toho, ako vám to lekár vysvetlí. Nakoniec sa dopracujete až k prednisonu. Tomu zázračnému lieku, po ktorom vám všetky problémy okamžite prestanú. Priberiete desať kíl, pokazia sa vám zuby a máte ťažkú depku, no už nehnačkujete, nekrvácate a pomaly sa odvážia vám ho vysadiť a prejsť na udržiavaciu liečbu. To je vaša prvá remisia. Vtedy ešte neviete, že na jeseň sa vám stav zhorší. Ako každú jeseň, napokon. Ale to ešte vtedy neviete, viete iba, že prednison už nikdy nechcete vidieť.

A tak sa začnete učiť, čo jesť, aby vám nebolo zle. Naučíte sa, že fastfoody sú zlé. Že mlieko vám tiež nepasuje. Vylúčite všetky potraviny, po ktorých utekáte na záchod. To znamená väčšinu obľúbených, ako: pukance, kávu, oriešky a strukoviny. Prípadne to občas risknete. Kávy sa neviete celkom vzdať a tak keď sa vyberiete s kamoškou na kávu, aj tak tam sedí pol hodinu sama, lebo vy musíte... Nepoučiteľná, aj tak by sa to dalo nazvať. A keď musíte, tak musíte. Často máte pocit, že vám kŕče roztrhnú brucho, ak sa hneď nedostanete na záchod. Takže máte zmapované všetky záchody, všade kam idete. Desíte sa myšlienky, že sa dostanete niekam, kde nebudú toalety. Desia vás dlhé cesty autobusom. A aj osemhodinové operácie, pri ktorých máte stáť. Nakoniec sa rozhodnete, že predsa len chirurgiu robiť nebudete, je predsa toľko iných odborov...