Ešte keď Zuzka pristupovala ku dverám do Sebastianovej izby, v mysli sa jej vytvárali otázky. Prečo to všetci tak taja? Čo je na jej pôvode také zvláštne, že jej nikto nie je schopný povedať pravdu? A dozvie sa ju vôbec niekedy? Trikrát ticho zaklopala na dvere a pomaly vošla dnu. Sebastian okamžite uprel pohľad na Zuzkinu tvár a zo široka sa usmial. 

"Zuzka." snažil sa posadiť, aby mohol lepšie vidieť jej tvár. Srdce mu divoko bilo, keď si uvedomil ako blízko má svoju dcéru. 

"Dobrý deň, Sebastian. Som veľmi rada, že ste opäť medzi nami. Veľmi som sa za to modlila a nesmierne ma teší, že Boh moju prosbu vypočul." pristúpila k nemu bližšie, chvíľu si prezerala jeho oči, nežne sa usmiala a potom ho vtiahla do objatia. Sebastian sprvoti zmeravel, keď si však hlbšie uvedomil význam jej slov a gesto, ktoré k nemu urobila, odovzdane si ju privinul k sebe. 

"Vďaka Bohu." šepol s privretými očami. Užíval si túto chvíľu a považoval ju za najväčšie požehnanie, ktoré sa k nemu za posledný čas dostalo. 

"Cítite sa dobre?" spýtala sa, keď sa odtiahla a prisunila si k nemu stoličku. Sebastian ticho prikývol a dojato sa usmial. Zuzka prekvapene skúmala jeho vnímavý pohľad. 

"Nepotykali sme si náhodou? Ak som to ešte nenavrhol, budem rád, ak necháme formality stranou." navrhol jej s úsmevom. Zuzka mu úsmev opätovala a nesmelo prikývla. 

Sebastian ležal na nadštandardnej izbe vo Vilminej nemocnici a zamyslene hľadel do okna. Srdce mu bilo túžbou môcť objať svoju dcéru. Potichu sa otvorili dvere a dnu vošla Vilma, ktorá ho z diaľky so záujmom sledovala. Pomaly podišla k nemu a čakala, kedy sa k nej rozhodne otočiť. Keď k nej uprel svoj jasnomodrý, pokojný pohľad, rozbúšilo sa jej srdce. 

"Cítiš sa dobre?" spýtala sa s nežným pohľadom. 

"Áno, ďakujem, starajú sa tu o mňa veľmi dobre. Čakám už iba na to, aby mi dali dole túto sadru, aby som sa konečne mohol postaviť." vysvetlil s úsmevom. 

"Primár hovoril, že to ešte chvíľu potrvá." povedala nežne. Pohľad jej pri jeho úsmeve zjemnel. Sebastian ticho prikývol a s hlbokým pohľadom ju začal sledovať. 

"Chcel by som vidieť svoju dcéru." vyslovil vážne. Vilma si vzdychla. 

"Prosím, Sebastian, vysvetľovala som ti.." nedopovedala, lebo Sebastian ju chytil za ruku. 

Bola obedná prestávka. Peter mlčky sedel v bufete a bol stratený vo svojich myšlienkach. V hlave mu vírili Zuzkine slová. Veronika si ho všimla ihneď, ako vstupovala dnu. Keď uvidela jeho smutnú tvár, srdce jej zvláštne zovrelo ľútosťou. Bez toho, aby premýšľala, či je to správne, si k nemu prisadla. 

"Tvoja smutná tvár na mňa volala už z diaľky." prihovorila sa mu s nežnými očami. Peter k nej zdvihol pohľad a ľahko sa usmial. 

"Dnes asi nebudem moc príjemný spoločník." poznamenal ticho a opäť sklonil hlavu k šálke, ktorú mal pred sebou. 

"Myslím, že zakaždým, keď sme sa stretli, si v sebe niesol podobnú poznámku." povedala úprimne. Peter sa jemne usmial a zdvihol pohľad ku nej. Bol rád, že to bola zrovna Veronika, kto si k nemu sadla. Cítil sa pri nej uvoľnene. 

"Tak to si potom veľmi chápavá a tolerantná, keď mi vždy dáš šancu." Veronika zamyslene uhla pohľadom a premýšľala nad jeho poznámkou. "Dúfam, že som ťa neurazil?" spýtal sa citlivo. Veronika opäť nasmerovala pohľad k jeho očiam a ticho pokývala, že nie. V mysli sa vrátila k ich bozku a divoko sa jej rozbúšilo srdce. 

"Ten smútok je stále z rovnakej veci? Žena z minulosti a tvoja ctižiadostivosť získať ju späť?" položila vnímavú otázku. Peter prekvapene zdvihol obočie. 

Zuzka vchádzala práve cez dvere, keď Peter zaparkoval na parkovisku. Ihneď ako ju zbadal, rýchlo vystúpil a snažil sa ju dobehnúť. Zastavila ho však Veronika, ktorá zamyslene kontrolovala nejaké papiere a nechtiac do neho vrazila. Peter sa pozrel na rosypané papiere, ktoré jej vypadli z rúk na zem a so zamračenou tvárou sledoval, ako sa mu Zuzka stráca. Po chvíli sa s výdychom sklonil k Veronike a pomohol jej zdvihnúť jeden obal s dokumentami. Láskavo sa na ňu usmial, keď sa oproti sebe postavili, podal jej ho do rúk.

"Prepáč, prosím, že som do teba vrazil. Nevšimol som si ťa." povedal ospravedlňujúco.

"Ale to ja som vrazila do teba. Niekam si sa ponáhľal?" spytujúco zdvihla obočie. Petrova tvár zvážnela a opäť sa pozrel tam, kde videl Zuzku naposledy. 

"Tak trochu. Môžem ťa odprevadiť?" ruku nasmeroval k dverám a čakal, kedy sa Veronika rozhodne pokračovať v chôdzi. Tá ticho prikývla a pomalým krokom pristúpila k dverám. Peter ju nasledoval. Ako sa ocitli vo výťahu, Veronika mala pocit, že vzduch nejak zhustol a kabína sa zmenšila, keď zazrela jeho hlboký pohľad. Celý čas však mlčali. Veronike totiž, v každom okamžiku, keď sa jej oči stretli s jeho, úplne zmizli všetky témy na rozhovor. Až Peter prerušil ticho, keď sa otvorili dvere a vystúpil na svojom oddelení:

"Príjemný deň ti prajem, Veronika." vyslovil tichým hlasom a otočil sa k nej, keď sa zatvárali dvere. Stihla sa na neho usmiať a rýchlo odpovedať: "Aj tebe." Ešte chvíľu nad sebou krútila hlavou, keď sa usádzala pred svojím stolom  a premýšľala, čo sa to s ňou vlastne deje. 

Peter v tichosti kráčal k svojim dverám, až po chvíli si uvedomil, že obišiel sesterňu bez toho, aby sa uistil, či tam je aj Zuzka. Okamžite sa otočil a s priamym pohľadom zmenil smer. Inka na neho upierala šokujúci pohľad a po chvíli, keď drgla do Taňji, sa pridala aj tá. Peter pomaly podišiel bližšie k nim. 

Keď sa Zuzka ráno zobudila, prvé, čo ju napadlo, bolo pozrieť sa na svoj prst. Celé jej vnútro sa rozlialo v radosti, keď si uvedomila, že všetko to nádherné, zo včera, nebol iba sen. Posadila sa na posteľ a zahľadela sa so okna. Postavila sa a s pokorou privrela oči. 

"Ďakujem Ti, môj dobrý Boh. Tvoja láska je taká starostlivá. Vo chvíľach, keď mám pocit, že padám mi posielaš dary, ktoré neviem slovne opísať. Prosím, staraj sa o môjho budúceho manžela a veď našu lásku po ceste, kde vládne Tvoja moc. Nielen preto, aby sme sa milovali, ale aj preto, aby sme boli stále bližšie k Tebe. Vtedy je moje srdce v pokoji a istote a môžem naplno prežívať vernosť Tvojho Slova, že Nebeské Kráľovstvo je tu, medzi nami. Ďakujem Ježiš." vyslovila tichú modlitbu, stále však nechávala oči privreté, až kým nezačula jemné klopanie na dvere. Otočila sa a nahlas zvolala:

"Prosím, vstúp." už totiž poznala, kto vedel tak jemne klopať na dvere. Bola to jej mama. Alenka pomaly otvorila dvere a neistým krokom vošla dnu. Zuzka sa na ňu povuzbudivo usmiala a ukázala, aby sa posadila vedľa nej. Alenka jej úsmev opätovala a posadila sa kúsok od nej. 

"Nepočula som, kedy si včera večer prišla." povedala Alenka a vnímavo si prezerala jej žiariacu tvár. 

"Bolo už dosť neskoro. Včerajší večer bol totiž tak nádherný, že som nechcela, aby sa skončil." zhlboka sa nadýchla a so skrývaným úsmevom sa zahľadela na svoje prsty. Alenka ju chvíľu v tichu pozorovala a potom jej pohľad padol na Zuzkinu ruku. Všimla si prsteň. Pery sa jej pomaly rozšírili do veselého úsmevu. 

"To je nádherný prsteň." povedala a potľapkala na miesto vedľa seba, aby mala dcéru bližšie. Zuzka ju počúvla a oprela si hlavu o jej rameno, potom otočila tvár tak, aby sa na ňu mohla pozrieť. Ticho prikývla. 

Tomáš sa postavil, pomohol vstať aj Zuzke a tentokrát ju do náručia vtiahol on. O pár sekúnd nato ju zdvihol do výšky a veselo sa s ňou zatočil. 

"Vďaka, Bože." šepol s pohľadom zdvihnutým k nebu.

Keď sa oproti sebe opäť postavili, Tomáš chytil jej prsty a navliekol jej na prstenníček zásnubný prsteň. Zuzka sa na tento pohyb pozerala s pohľadom plným lásky a šťastia. Keď Tomáš vyhľadal jej oči, usmiala sa. Pár sekúnd ju skúmal a potom ju vtiahol do bozku plného vášne a túžby. Jednou rukou jej vošiel do vlasov a druhou si ju pritiahol ešte bližšie k sebe, aby si ten okamih mohol vychutnať hlbšie a dlhšie. Keď sa od nej odtiahol, divoko jej bilo srdce a plytko dýchala. Obaja sa na seba usmiali tak, akoby si chceli povedať niečo, čo mali počuť iba ich srdcia. 

"Som ten najšťastnejší muž, moja milovaná." šepol popritom, ako pohladil jeden pramienok vlasov, ktorý jej vietor jemne sfúkol do tváre. 

"Som tá najšťastnejšia žena, môj najdrahší." nežne sa pridala, keď si svoje čelo oprela o jeho. Zvuk piana, jemný vánok, šum fontány a ich srdcia, ktoré bili v rovnakom rytme. S privretými očami sa oddávali tomuto požehnaniu, ktorým v tichosti nasycovali svoje duše.

Bola hlboká tma, keď Tomášovo auto zastalo pri Zuzkinom dome. Pocity, ktoré v nej ešte stále vládli, ju natoľko opantávali, že vôbec necítila únavu. Iba sa s nadšením pozerala na svoj nový prsteň a v zápätí na Tomášov šťastný úsmev. Stále tomu akosi nedokázala uveriť. Bude Tomášova manželka. Hlbšie nikdy nad tým nepremýšľala, srdce jej však dávalo jasnú odpoveď, keď privrela oči a predstavila si seba vo svadobných šatách ako kráča k nemu a dáva mu sľub vernosti. Zaplavila ju neha, radosť a láska. Pocítila jemný dotyk jeho pier na svojom líci. Nechávala si stále privreté oči a ľahko sa usmiala. 

Potom jej ponúkol dlaň a keď si na ňu položila svoje prsty, jemne sa ich dotkol perami. Zuzka sa k nemu pobavene nahla a tiež šepla:

"Ďakujem. Aj ty vyzeráš ako pravý gentleman." so záujmom si prezerala jeho úhľadný oblek. "Obvykle takto nechodíš. To, kam ma berieš, bude niečo neobyčajné?" spýtala sa zvedavo. Tomáš s úsmevom zdvihol obočie, zopárkrát pohol hlavou zo strany na stranu a mlčal. 

Alenka ich nadšene sledovala. Láska, úcta a odovzdanosť z nich žiarila na diaľku. Patrik prišiel z pracovne ku nim, aby privítal Tomáša. Keď však uvidel Alenkine tiché gestá očami, pochopil, usmial sa, podal priateľsky Tomášovi ruku a bez ďalšieho predlžovania sa spolu s Alenkou  stratil v tichu na terase. 

"Neviem nájsť slová, ako by som správne opísal tvoju krásu. Si ako púčik, ktorý náhle vykvitol v nádherný kvet očarujúcej farby." nadchýňal sa Tomáš pohľadom na ňu. Keď zaregistroval, že Alenka a Patrik už v kuchyni nie sú, okamžite si ju pritiahol k sebe a túžobne na ňu uprel horúci pohľad. Zuzke sa zatajil dych a s jemným úsmevom niekoľkokrát zažmurkala. 

"Chcela som byť pre teba pekná." šepla so stiahnutým podbruškom. Jeho oči ju vťahovali do nádherného sveta, kde vládla iba jemnosť a neha. Priblížil sa tesne k jej perám a ľahko sa ich dotkol. 

"Tieto šaty pozdvihli tvoju krásu. To dôležité ti však žiari z tváre. Každý pohyb, ktorý urobíš, spieva vlastnú melódiu o tom, aká si. Výnimočná, jedinečná, pôvabná, oslnivá, podmanivá, dychberúca, nežná. Môj splnený sen. Čaša naplnená luxusným olejom. Diamant vybrúsený v rukách Majstra." každým slovom, ktoré vyslovil, sa jej zakaždým s láskou dotkol pier. Zuzka sa cítila ako v nebi. Omámená jeho vôňou a jemným hlasom. 

"Preto si ma zavolal, však? Nie preto, aby si sa pýtal na veci týkajúce sa nemocnice. To by si mohol kedykoľvek, aj počas toho, keď budem mať službu. Nevieš sa zmieriť s tým, že by som vo svojom voľnom čase bol so Zuzkou." povedal vyrovnane. Peter na neho upieral spaľujúci pohľad. 

"Ale prosím ťa, nebuď paranoidný." vysmial sa mu. V kútiku duše mu však lietala myšlienka, ktorá ozrejmovala pravdu. Hnev a žiarlivosť však víťazili. 

"Ak je to všetko, čo si chcel, pôjdem." Tomáš sa chcel zdvihnúť, Peter ho však zastavil:

"Počkaj! Chcem ti ešte niečo ozrejmiť." snažil sa povedať Peter čo najpokojnejšie. Tomáš sa opäť posadil a trpezlivo čakal.

"Ja budem o Zuzku bojovať. Rozumieš? Urobím všetko preto, aby si vybrala mňa." rázne sa nad neho postavil. Tomáš sa postavil tiež. Uprene jeden druhému sledovali oči. Ich pohľady však boli rozdielne. Kým Petrov vyžaroval bojovnosť a túžbu po víťazstve, Tomášov bol plný pokoja a slobody. 

"Nemám potrebu s tebou bojovať. Zuzka je slobodná, ak sa rozhodne pre teba, nebudem jej v tom brániť. Sila lásky nespočíva v tom, za každú cenu získať toho, koho miluješ. Láska je tá, ktorá chápe a upokojí." ozrejmil s ľahkosťou. Tomášov úprimný, pokojný pohľad Petra ešte viac nahneval a tak zovrel päsť. Zrazu niekto zaklopal na dvere. Dnu vošla Lenka, ktorej oči okamžite padli na Petrov spaľujúci pohľad. Na Tomáša nevidela, pretože jej bol otočený chrbtom. Tomáš ešte chvíľu pokojne sledoval Petra. Zvláštne ticho prerušil tak, že sa rozlúčil a sebaistou chôdzou vyšiel von. Peter ho sledoval so zovretou sánkou. Potom sa posadil naspäť do kresla a rukou ukázal na stoličku, aby sa posadila aj Lenka. S nechápavou tvárou ho počúvla a mlčky čakala, čo jej chce povedať. 

"Niečo sme ti priniesli." povedala Zuzka s láskou a z tašky vytiahla malú, látkovú líšku. Kúpila ju po ceste, v malom obchodíku s ručne šitými vecami. Predavačka bola zároveň aj majiteľka a so Zuzkou si za ten krátky rozhovor, čo spolu viedli, okamžite sadli. Bola to jemná žena s pokorným pohľadom. 

Matúško si svoj darček vzal s láskou do rúk a veselo sa usmial. 

"To je líška z malého princa, ktorého sme si spolu čítali." štebol s nadšením. 

"Som rada, že si to pamätáš." Matúško svoju novú hračku s láskou pohladil a nežne sa na Zuzku pozrel. 

"Čo je tu napísané?" chytil malý štítok, pripnutý na uchu, kde bola napísaná krátka veta.

"Budeš navždy zodpovedný za to, čo si skrotíš." povedala Zuzka s pohľadom upretým na Tomášove oči. Jeho pohľad ju láskal a hladil. Vnútro sa jej rozochvelo, keď si predstavila, ako si v plnosti užíva jeho blízkosť.

Tomáš so Zuzkou sedeli na terase malej reštaurácie, neďaleko hangaru. V Zuzkinom vnútri ešte stále doznievali pocity z letu, ktorý spoločne absolvovali. Akoby sa myšlienky v jej hlave úplne stratili a ona si mohla užívať slobodu naplno.

"Tak, aké to bolo?" spýtal sa Tomáš s úsmevom.

"Úžasné. Ešte som nikdy nič podobné nezažila." spokojne sa usmiala a zahľadela sa na zelenú pláň pred nimi.

"Tak to som veľmi rád. Mám ešte jeden nápad. Nechcela by si ísť teraz, keď máme trošku voľna, navštíviť Matúška? Aj ja by som ho rád videl." pokojne sledoval ako Zuzka otočila hlavu jeho smerom a oči sa jej rozžiarili nadšením.

"To je úžasný nápad." vyslovila okamžite. Tomáš sa ľahko usmial, vytiahol mobil a vytočil Vilmino číslo. Tá práve parkovala auto pri nemocnici. Keď zazrela na displeji číslo Tomáša, okamžite zdvihla.

"Áno Tomáš, počúvam vás." povedala naliehavo. Mala pocit, že keď počuje jeho, dokáže byť bližšie k Zuzke. Cítila, ako sa jej rozbúšilo srdce.

Zuzka užasnuto hľadela na Tomáša, keď zaparkoval auto na malom, súkromnom letisku. Veselo sa k nej otočil a jemne ju pobozkal na pery.

"Poď. Niečo ti ukážem." otvoril dvere, prebehol na jej stranu, otvoril jej dvere a chytil ju za ruku. Doviedol ju k plechovému hangáru, odkiaľ vyšiel starší usmiaty pán.

"Tomáš, rád ťa vidím. Prišiel si si zajazdiť?" povedal veselo a otočil sa k Zuzke. "Vitajte, krásna dáma. Musíte mať v Tomášovom živote vzácne miesto, žiadnu ženu si sem ešte nedoviedol." pobavene pozrel na Tomáša a podal Zuzke ruku.

"Volám sa Samuel. Ale v kľude mi tykajte a hovorte mi Sam." Samov spokojný úsmev sa preniesol aj na Zuzku a s láskou jeho ruku prijala. Tomáš sa na oboch spokojne usmial. 

"Veselý Sam." dodal Tomáš a potľapkal priateľa po pleci. Sam mu opätoval gesto s rovnakou priateľskosťou. Zuzke sa očakávaním rozžiarili oči. 

"Ty lietaš?" s prekvapením sa nahla k Tomášovi. 

Pred reštauráciou pri jazere zastavil taxík, z ktorého vystúpila Zuzka. V dlani zvierala kľúčik od Tomáša. Keď šofér odišiel, pristúpila k dverám a potichu ich otvorila. Na tvár sa jej pomaly usadil ľahký úsmev, keď kráčala na miesto, kde jej Tomáš podaroval novú nádej. Nezabúdala, aj napriek tomu ťaživému pocitu, ktorý občas v srdci pocítila. Hoci sa jej pri rozhovore s Petrom sčasti uľavilo, nebola úplne spokojná. Hlasno si vzdychla a posadila sa na hojdačku tak, aby mala výhľad na jazero. Pomaly sa jej začal vnútri rozlievať pokoj. 

"Už mi tu chýba iba Tomáš." vyslovila potichu a privrela oči. Zrazu začula ako na parkovisko prichádza auto. Oči však neotvorila. Keď však začula tiché kroky, ktoré sa k nej približovali, otočila sa a pomaly sa postavila ku schodisku. Na tvári sa jej okamžite zjavil zamilovaný úsmev.

"Ako si vedel, že tu budem?" spýtala sa a zastala kúsok od Tomáša. Spokojne si s ním preplietla prsty a s úľavou vydýchla.

"Nevedel som. Prišiel som sem, lebo mi volali, aby som niečo podpísal. Uvidel som otvorené dvere, tak som sa rozhodol vojsť. Neruším ťa?" vnímavo si prehliadal jej oči. Zuzka sklopila pohľad a chvíľu mlčky premýšľala, čo mu má skôr povedať.

"Túžila som po tvojej blízkosti. Som rada, že si tu." zdvihla pohľad a jemne sa usmiala. Tomáš ju chytil za ruku a prešiel s ňou až k lavičke, kde si obaja sadli. Celé telo otočil jej smerom a skúmavo si ju prehliadal.

"Niečo sa stalo, však?" spýtal sa ticho. Zuzka so stiahnutým pohľadom prikývla a opäť sklonila hlavu. Sledovala ich spoločne prekrížené prsty.

Vilma sa práve snažila zaparkovať auto pri súkromnej klinike. Na pár minút ostala sedieť vnútri a privrela oči. Snažila sa nájsť tie správne slová, ktorými by mohla Sebastianovi povedať to, čo sa dozvedela. Ich dcéra je Zuzka. Sama tomu ešte úplne nechápala. To dievča bolo pre ňu odzačiatku výnimočné. Vo všetkých smeroch. Zaplavilo ju sklamanie zo samej seba. Nie je hodná nazývať sa jej matkou. Pokrútila hlavou, otvorila oči a rázne vyšla von s auta. Chcela splniť sľub, ktorý si dala. Sebastianovi povie pravdu. Do srdca jej vošla radosť. Bola nesmierne šťastná z toho, že bude môcť konečne vidieť jeho pohľad. Zhlboka sa nadýchla a rýchlym krokom sa snažila dostať až tam, kde Sebastian ležal. Prekvapene sa zamračila, keď cez okno uvidela, že už tam nie je. Sestrička, ktorá ju zazrela, prešla až k nej a ozrejmila jej, že Sebastiana previezli na normálnu izbu. Vilma sa poďakovala.

Keď sa ocitla pred dverami Sebastianovej novej izby, rázne chytila kľučku. Na pár minút ju zaplavili pochybnosti a ruku opäť spustila k sebe. Bude sa na ňu Sebastian ešte stále hnevať? V telefóne znel jeho hlas veľmi pokojne. Nebol v ňom ani náznak odsúdenia. Opäť chytila kľučku a otvorila dvere. Sebastian práve v rukách držal Bibliu a niečo zaujato čítal. Vilma k nemu v tichu podišla a s nadšením si prezerala jeho tvár plnú života. Láska ju zaplavila v každej bunke jej tela. Po chvíli Sebastian odložil Bibliu na stolík a zaujato sa zahľadel Vilme do očí.

"Vitaj Vilma." povedal pokojne. Vilma sa náhle postavila, chvíľu na neho mlčky hľadela a potom sa mu hodila do náručia. Sebastian na malý okamih zaváhal a napokon jej objatie prijal. Zotrvali takto v tichu niekoľko minút. Keď sa Vilma odtiahla, pozrela mu do očí a usmiala sa.

"Som taká šťastná, že si sa prebral. Prežívala som hrozné pocity, keď si bol v kóme. Prosím, odpusť mi, ak môžeš, tú zradu, ktorú som v mladíckej slabosti urobila. Nezaslúžil si si, aby som ťa obrala o možnosť byť otcom. Keby som mohla nejak to zmeniť, urobím to. Hlboko toho ľutujem." vyznala sa so sklonenou hlavou.

"Prosím, sadni si." vyzval ju Sebastian. Vilma na neho ľútostivo pohliadla a sadla si vedľa jeho ruky. On sa jej zahľadel do očí. Jeho výraz bol pokojný a vyrovnaný. "Odpúšťam ti. Nemá cenu, aby som žil v neustálej sebaľútosti z toho, čo by bolo keby. Už sa to stalo. Nebudem ťa súdiť, prečo si to urobila a ako si to mohla urobiť lepšie. Rozhodla si sa tak, ako si to v ten daný moment považovala za najlepšie. Zmysel v tom nenachádzam, ani pochopenie významu. Jedno však viem. Boh bol celý čas nad tým všetkým. Verím, že o našu dcéru sa staral lepšie, ako by sme to dokázali my dvaja dokopy." Vilma na neho pozerala s neveriacim pohľadom. Čakala všetko, že sa však dočká takej láskavosti, to nedúfala.

"Nečakala som, že by si mi mohol odpustiť." povedala prekvapene.

Ešte dlhý čas, keď kráčala po svojej známej cestičke, sa jej v mysli prehrával rozhovor spred pár minút. Vie mama, kto sú jej skutoční rodičia? A vie to odzačiatku a tajila jej to? A ak áno, prečo to nepovie? Mala pocit, že sa jej vnútri vytvoril chaos, z ktorého nenachádza východisko. Blúdny kruh bez konca. Keď sa jej podarilo dostať k svojej čerešni, mlčky sa o ňu oprela chrbtom a pomaly sa spustila na zem. Ak sa dozvie pravdu, čo potom? Je schopná prijať to s pokorou a odpustením? Na čo všetko ju Boh taký dlhý čas pripravoval? Privrela oči a snažila sa utíšiť svoje vnútro. Po pár minútach ich opäť otvorila a z ruksaku pri svojich nohách vytiahla diár od Tomáša. Chvíľu si prezerala jeho venovanie a zhlboka sa nadýchla. Potom odhodlane vzala do ruky pero a začala písať:

Som príliš slabá na to, aby som tú cestu zvládla sama. Niečo sa vždy zvrtne a ja sa krútim vo svojej neistote a strachu. Prosím Ježiš, buď mojou silou, zasvieť mi svetlom, ktoré presvetlí moju duchovnú slepotu, aby som smela o Tebe vedieť viac. Čím som k Tebe bližšie, tým viac moje srdce rastie v slobode a láske. Zabúdam na pocity, ktoré ničia moju podstatu v Tebe. Obklop ma zo všetkých strán. Z juhu, nech ku mne kráča Tvoj pokoj, od východu, nech mi šepká Tvoje Slovo, zo západu, nech ku mne veje Tvoja láska a zo severu, nech mi zjavuje cestu Tvoja múdrosť. Ty najlepšie vieš, čím je môj život popretkávaný. Pocity verzus viera. Túžim, nech Ty si ten, kto povie posledné slovo. Nech je moja viera aspoň taká ako horčičné zrniečko. Načri ma a pokrop, aby som bola pripravená prijať to, kam ma nasmeruješ. V tichu a pokore. Tvoja vôľa, nech sa mi stane vášňou, pri ktorej zahorím ohňom Tvojho Ducha. V ozdravujúcej prítomnosti Tvojho prijatia. Lebo iba v Tvojej sile dokážem nadobudnúť stratené.

Keď dopísala poslednú vetu, zhlboka vydýchla a položila pero s diárom ďalej od seba. Potom zdvihla pohľad k nebu a ticho šepla:

"Ty máš vždy čo povedať v mojom živote, Bože. Prosím, nemlč. Nauč ma správne viesť svoje dni."

Peter práve prechádzal druhou stranou na rovnaké miesto. Keď Zuzku zazrel, zastal a chvíľu si ju mlčky prehliadal. Bola mu otočená chrbtom a nevidela ho. So záujmom si poprezeral okolie a keď nikoho nevidel, odhodlal sa pristúpiť k nej bližšie.

"Ahoj Zuzka." povedal ticho, kúsok od diára, ktorý položila na zem. Zuzka sa strhla a keď uvidela Petrovu tvár, rozbúšilo sa jej srdce. Vzápätí sa však zhlboka nadýchla, mlčky privrela oči a pomaly, s vážnou tvárou sa snažila svoje srdce upokojiť. Peter ju uprene sledoval. "Viem, že som ťa asi opäť vyrušil nečakane, ale chcel by som sa s tebou porozprávať." šepol do ticha, pri ktorom Zuzka otvorila opäť oči a zahľadela sa na neho.

Veronika hľadela na diár, na svojom stole a zhlboka sa nadýchla. Ak jej verí riaditeľka, že to zvládne, bude si veriť aj ona sama. Ešte predtým však počúvne jej radu a pôjde si dať do bufetu kávu a niečo sladké. 

Keď vošla do dverí, so záujmom si prehliadla poloprázdnu miestnosť. Až keď prešla k pokladni a s chuťou očami skúmala svoju obľúbenú tortu, ktorá sa jej ušla, začula za sebou známy hlas. 

"Mám pocit, že tu máme na seba šťastie." zaznel Petrov veselý hlas. Veronika sa strhla a pozerala na neho chvíľu nechápavým pohľadom. 

"Nesleduješ ma?" podozrievavo k nemu zdvihla obočie Veronika. Peter sa zasmial a nasledoval ju k stolu, kde sa obaja posadili. 

"Hovoril som ti, že som nový primár interného. Prišiel som si po nejaké papiere. Musím však chvíľu počkať, kým mi ich zastupujúci primár pripraví." keď to dopovedal, tvár mu zvážnela. 

"Myslíš Tomáša?" odkrojila si malé sústo sladkého a pozrela na Petra so záujmom. Zakaždým, keď uvidela jeho hlboký pohľad mala pocit, že sa nemôže nadýchnuť. Spomenula si totiž na jeho bozk. Uhla pohľadom a snažila sa sústrediť na vidličku vo svojich rukách. 

Tomáš ticho prešiel k malej kuchynke a začal si pripravovať kávu. Dnešný deň sa mu zdal zvláštny. Aj napriek tomu však cítil obrovskú vďačnosť k Bohu. Jeho a Zuzkine modlitby boli vypočuté a Sebastian sa prebral. Spokojne sa usmial, posadil sa naspäť do svojho kresla a s pohľadom upretým do okna si vychutnával svoju šálku voňavej kávy. Po chvíli si vzal mobil zo stola a rozhodol sa zavolať Zuzke, aby jej tú skvelú novinu oznámil. To ohľadom Petra si chcel nechať skôr na osobný rozhovor.

"Drahý, rozhodol si sa mi zavolať, lebo ti chýbam?" zaznel Zuzkin pobavený hlas. Tomáš sa spokojne usmial, keď začul jej jemný a láskavý tón.

"Keď ťa počujem, hneď sa mi deň zdá krajší." vyslovil nežne.

"A azda ho máš škaredý? Do akých farieb ho mám premaľovať, aby si sa cítil spokojne?" pokračovala v rovnakom tóne hlasu. Tomáš sa zamilovane usmial.

"Chceš ma vtiahnuť do sveta tvojich vlastných farieb? Veľmi rád sa nechám. Bude to tam určite fascinujúce. Môžem ho prikrášliť svojimi bozkami." šepol hlbokým hlasom. Zuzke sa okamžite rozbúšilo srdce. Postavila sa zo sedačky, odkiaľ sledovala mamu, ako sa o ňu Patrik starostlivo stará a s ospravedlňujúcim pohľadom vyšla hore po schodoch, do svojej izby.

"Kedy ťa budem môcť vidieť? Keď takto rozprávaš, mám chuť sa za tebou rozbehnúť." s túžbou si Zuzka vzdychla. Tomáš jej veľmi chcel povedať, aby prišla ihneď. Na stole ho však čakali ešte nedokončené veci pre Petra.

Mäkký golier, zdvihnutá ľavá noha v sadre, oviazaná hlava. Chcel niečo povedať, ale kyslíková maska mu v tom bránila. Pocítil hrozný smäd. Zrazu k nemu pribehla sestra v strednom veku a so záujmom si ho prezerala. Potom vzala do rúk mobil a chvíľu čakala. Sebastian k nej upieral unavený pohľad. Niekoľkokrát privrel oči a opäť ju skúmal. 

"Pán primár, pán doktor Majeský sa práve prebral." sestra po tom, ako to dopovedala, zložila a vložila si mobil naspäť do vrecka. Potom sa nahla k Sebastianovi, kyslikovú masku mu pomaly zložila dole a povzbudivo sa na neho usmiala.

"Vitajte späť, pán doktor." šepla pri jeho uchu. Sebastian sa ľahko usmial a privrel oči na znak poďakovania. 

Vilma sa snažila všetku svoju pozornosť venovať práci. Už v piatok sa mal konať ten večierok s investormi. Nevedela sa však sústrediť. V hlave jej neustále vírili slová Alenky o tom, že tá tiaž nespočíva len na jej pleciach. Keď sa nad tým hlbšie zamyslela, zistila, že Alenka má pravdu. Utajovaním skutočnosti, že je Zuzkinou biologickou mamou bránila nielen Zuzke k zisteniu, že Matúško je jej skutočný brat. Odzačiatku bola sebecká a ani si neuvedomovala ako veľmi zaťažila Alenkino láskavé a nesebecké srdce. Teraz to urobila opäť. Bez toho, aby si to uvedomovala. Bolestne zovrela tvár a hlasno si vzdychla. Silvia jej svojou sebeckosťou pri výchove vštepila do srdca rovnaký pocit márnivosti. Akoby jej z očí pomaly padal závoj hmly a ona si uvedomila, že tá hra na obeť, ktorou veľakrát nechala ovládať svoj život, ničil aj životy tých, ktorí jej boli blízki. Niečo akoby sa zlomilo v jej srdci a odkrylo to miesta, kam ešte úplne nebola pripravená vkročiť. Zmena prichádza vtedy, keď sa pokoríš pred Bohom. Zaznel veľmi tichý, ale naliehavý hlas v jej vnútri. Privrela oči a snažila sa sústrediť na realitu. Som tak veľmi unavená, šepla do chaosu, ktorý sa v jej hlave tvoril. Pomaly sa zdvihla zo stoličky a podišla k dverám. Potichu prešla popri Veronike, ktorá na ňu hľadela so spytujúcim pohľadom.

"Pani riaditeľka, ste v poriadku?" ticho sa k nej prihovorila, keď si všimla jej bledú tvár. Vilma sa k nej otočila a s vážnou tvárou prikývla.

"Iba si na chvíľu potrebujem odskočiť. Hneď sa vrátim. Prosím, odbehnite do bufetu a objednajte mne aj sebe jednu kávu." povedala s povzdychom a bez ďalšieho slova prešla k výťahom. Prvý, kto ju napadol bol Tomáš. Nezaujímala sa veľmi o vzťahy v nemocnici, ale ten medzi Tomášom a Zuzkou sa k nej nepriamo dostal už vtedy, keď sa Tomáš rozhodol o ňu starať, po jej úraze u nej doma. Dúfala, že sa od Tomáša dozvie niečo viac o Zuzke.

"Dobrý deň, hľadáte niekoho?" spýtala sa so záujmom Lenka, ktorá práve prechádzala okolo neho. Peter sa otočil k nej a chvíľu ju sledoval. Potom sa opäť otočil k Tomášovej menovke. Nie je slaboch. Už nie, postaví sa problému čelom. Už neutečie, ako kedysi.

"Idem na konzultáciu, k pánovi doktorovi." vyslovil Peter vážne a trikrát rázne zaklopal. Lenka si ho so záujmom prezerala, keď okolo neho prechádzala ku svojej izbe. Na tom mužovi sa jej zdalo niečo zvláštne. Najskôr hľadal sestru Sabovú a teraz Tomáša. Bude si musieť zistiť, kto vlastne v skutočnosti je.

Peter čakal s očami upretými na dvere, keď Tomáš otvoril dvere. Jeho pokojná a veselá tvár sa okamžite skryla do vážnosti. Chvíľu si Petra mlčky prezeral. Nečakal jeho návštevu. Riaditeľka mu totiž, v dnešnom nečakanom stretnutí s Alenkou, zabudla podať informáciu o Petrovej návšteve.

"Prosím, poď ďalej." prerušil to zvláštne ticho medzi nimi Tomáš. Peter mlčky prikývol a vošiel dnu. 

Lenka si z diaľky prezerala ich napäté tváre. Stále viac ju jej ženská intuícia viedla k tomu, že ten novoobjavený muž na ich oddelení, ešte bude mať čo povedať do vzťahu Zuzky a Tomáša. Spokojne sa usmiala a pomaly vošla dnu do svojej izby.

Tomáš sa pri dverách zhlboka nadýchol a pomaly zatvoril dvere. Chvíľu odtiaľ pozoroval Petra, ktorý sa posadil oproti jeho stolu a so záujmom sledoval na stene jeho lekárske úspechy. Po pár sekundách, keď cítil, že sa jeho srdce upokojilo, už pokojnejšie prešiel okolo neho a posadil sa mu oproti. Petrova tvár bola vážna a chladná.

Keď to nevzdáme, tak sa to podarí. To je motto programu Cirkus Paciento, ktorý sme v júni priniesli deťom do liečebného ústavu v Kováčovej.

Do Špecializovaného liečebného ústavu Marína prichádzajú na liečenie deti s rôznymi diagnózami. Niektorým pri pohybe pomáha vozík, barle alebo ortopedické pomôcky. Sú tu deti, ktoré sa s hendikepom narodili a aj deti, ktorým problémy privodilo zranenie či ochorenie. Nech už sú malí pacienti v Maríne na liečení s akoukoľvek diagnózou, jedno je isté - všetci sa môžu stať hviezdami.

V júni priniesli zdravotní klauni do Maríny program Cirkus Paciento. Priamo v areáli vyrástol veľký cirkusový stan. Detskí pacienti sa celý týždeň prichádzali do stanu učiť rôzne cirkusové triky, ako napríklad žonglovanie, točenie taniermi, hádzanie kruhmi, či vyhadzovanie diabola. To všetko pod vedením tých najpovolanejších učiteľov - zdravotných klaunov. Na záver sa konala cirkusová show, na ktorej mladí nádejní cirkusanti prevedú svoje číslo a užijú si svoj potlesk.

Pozrite si niekoľko z vydarených čísiel vystúpenia Cirkusu Paciento.

Zdravotní klauni prispôsobili cirkusové čísla tak, aby vyhovovali individuálnym potrebám každého dieťaťa a zároveň ich nenásilne podporili v rehabilitácii. Postaviť sa z vozíka, hoci len na pár minút počas predvádzania cirkusového triku, môže byť pre pacienta dôležitý moment. Zdravotní klauni boli počas trvania celého programu v úzkom kontakte s personálom liečebne.

„Najkrajšie je, že deti vidíme veselé. V tých chvíľach ako keby nijaký problém, nijaká choroba ani neexistovali," - povedala mama jedného z detských účastníkov Cirkusu Paciento.

"Zuzka Sabová, tá, ktorú si Matúško odzačiatku obľúbil, akoby bola jeho vlastná, je jeho sestrou aj naozaj?" šokovane skonštatovala, skôr sama pre seba. To poznanie ňou tak otriaslo, že aj zabudla, že oproti nej stále sedí Alenka. "Nemôžem tomu uveriť. Všetko to do seba tak zapadá. Keď si spomeniem na naše prvé stretnutie a jej pohľad. A vlastne zakaždým, keď som sa na ňu pozrela, akoby som videla Sebastiana. To je neuveriteľné." poslednú vetu povedala šepotom, pretože sa jej zlomil hlas.

"Možno som ti to mala povedať už skôr, ale nebola som na to pripravená. Keď však za mnou prišla Silvia, aby ma odhovorila, rozhodla som sa, že je načase, aby pravda vyšla na povrch. Myslím si, že ty a Zuzka si zaslúžite zmierenie. Rovnako aj Sebastian. Aj keď, teraz ma mrzí, že som tak dlho otáľala. Možno by to všetko dopadlo inak." smutne sklonila hlavu a mlčky sa snažila prehltnúť slzy, ktoré ju začali páliť v očiach.

"Nič si nevyčítaj, Alenka. Všetko je to moja chyba. Keby som pred mnohými rokmi nebola pod vplyvom matky a dokázala by som Sebastianovi už vtedy povedať pravdu, všetko by bolo iné. Ja som príčinou všetkého zlého. Keď sa človek rozhodne stavať život na slabých základoch, ľahko sa mu zosype." bolestne stiahla obočie na Alenku a privrela oči. Snažila sa predýchať výčitky, ktoré na ňu zaútočili zo všetkých smerov.

"Myslím si, že hľadať vinníka v tomto všetkom, je nepodstatné. Každý máme určitý podiel viny. Silvia, ja i ty. Podstatné však je, aby sme si to uvedomili a pokiaľ je to aspoň trošku možné, uľahčili to tým, ktorí budú najviac zranení z poznania tej pravdy. Je čas, Vilma." vyznala sa Alenka pokojne. Vilma na ňu uprela oči plné neistoty.

"Mala som čas nad tým všetkým premýšľať. A viem, že je to trúfalé, od teba ešte niečo žiadať, ale ja nechcem, aby sa Zuzka dozvedela, že som jej biologická mama. Chcem, aby si jej mamou ostala navždy iba ty. To iba vďaka tebe z nej vyrástla taká výnimočná žena. Túžim iba potom, aby sa spoznala so svojím skutočným otcom a aby si vynahradili tie stratené roky." Vilma sa zhlboka nadýchla a pomaly sa postavila k oknu. Chvíľu mlčky sledovala okolie. Ak by jej aj Zuzka odpustila všetku tú krivdu, ktorú jej spôsobila, ako by to mohla prijať? Stratené roky už nevráti a tak si zaslúži, aby v tých výčitkách a bolesti žila až dokonca svojho života. Nech je to jej trestom.

"Zaslúžiš si, aby si pocítila tú slobodu odpustenia. Ježiš zomrel aj za teba, nechce, aby si zotrvávala v bahne. On ťa vykúpil a to veľmi draho." vytrhla Vilmu z bolestného ticha Alenka. Vilma sa otočila a chvíľu si prezerala jej tvár.