Zuzka zhora začula buchot dverí. S nadšením sa ponáhľala dole, aby uvidela radosť v tvári svojej mamy. Zastala, keď uvidela, ako mama sedí sama za kuchynským stolom a ustarane hľadí na obrus. Pomaly k nej pristúpila a posadila sa oproti nej. Skúmavo si ju prehliadla.

"Mami? Je všetko v poriadku?" chytila jej ruku do svojej a pohladila ju. To bolo prvé, čo ju napadlo, keď uvidela jej ubolenú tvár.

"Vlastne, áno." šepla potichu a zľahka sa nadýchla.

"Tak prečo si takáto smutná?" snažila sa zistiť Zuzka. Neprestávala ju sledovať. Alenka zvesila ramená a pokrútila hlavou.

"Možno som už veľmi stará. A unavená zo života, pretože sa neviem rozhodnúť a naplno si užiť radosť, ktorú sa mi Boh snaží, vo svojej štedrosti, ponúknuť." do tváre sa jej vrátil ubolený pohľad. Zuzka nechápavo čakala na objasnenie. Keď neprichádzalo, skúsila sa citlivo spýtať:

"Čo si Patrikovi odpovedala?" Alenka po prvýkrát k nej zdvihla pohľad.

Bol už večer. Patrik zastavil autom pred reštauráciou a zaujato sa pozrel na Alenkinu stranu. V tých nových šatách vyzerala nádherne, hoci bola neustále pohľadom neprítomná. Vyšiel von a galantne jej otvoril dvere. Potom ju pomaly viedol dnu, do luxusnej reštaurácie. Alenka sa na neho prekvapene pozrela, keď uvidela interiér, ktorý ich vítal. Čašník ich odprevadil na miesto, ktoré mali zarezervované. Potom už mali súkromie. Alenka sa zmätene pozerala okolo seba.

"Kam si ma to doviedol?" spýtala sa s jemným úsmevom. Patrik jej úsmev opätoval.

"Zaslúžiš si to. Aj keď, vidím, že ťa asi ešte stále trápi to nečakané stretnutie s Vilmou, však?" starostlivo k nej vzhliadol. Ticho vydýchla. Potom ho pohladila po dlani a jej tvár znežnela.

"Tak trochu. Som ale vďačná, že si ma takto prekvapil. Stále však premýšľam prečo." vnímavo mu pozrela do očí.

"Dozvieš sa. Teraz si však vychutnaj nejaké dobré jedlo. Výborne tu varia, kuchár je môj dobrý známy. Určitý čas robil na lodi, kde som pracoval." snažil sa odľahčiť situáciu. Alenka sa na neho s láskou zahľadela. Bol to jej najbližší človek. Už taký dlhý čas pri nej stál, počúval jej trápenia a zakaždým hľadal riešenia, ako jej aspoň trošku uľaviť z tej ťažoby, ktorú si na svojom chrbte niesla. Mala ho rada, veľmi.

"Ďakujem, Patrik. Čo by si mi odporučil?" spýtala sa so záujmom. Starosti, ktoré okolo nej krúžili, sa na tento okamih vyparili. Mala pri sebe skvelého spoločníka, ktorý jej pomohol cítiť sa slobodnejšie.

"Tak som to nemyslela." trošku hlasnejšie zdôraznila.

"Ja viem. Potrebujem ísť posúriť výsledky magnetickej rezonancie jedného pacienta." povedal vážne.

"Aha." jemne sa usmiala. Mala pocit, že to bola len výhovorka, ale nerozoberala to ďalej. V tichosti obaja nastúpili do výťahu a každý si stlačil svoje číslo. Mlčky vedľa seba stáli, keď sa výťah zrazu zasekol. Zuzka sa zamračila a pozrela na Tomáša. Ten sa na ňu povzbudivo usmial. 

"Nemusíš mať obavy. To sa tu občas stáva." jeho uvoľnený hlas ju prekvapil.

"A trvá to dlho, kým opäť nabehne?" spýtala sa vážne. Tomáš pokýval hlavou zboka nabok.

"Záleží od toho, či niekto pôjde okolo a nahlási to." uškrnul sa. Zuzke sa zdesením stiahla tvár. Tomáš k nej o jeden krok pristúpil bližšie. "Vieš čo je na tom pozitívne?" vážne si pritiahol svoju tvár bližšie k nej. Zuzke sa zrýchlil dych a líca sa jej naplnili horkom.

Keď ju Tomáš odprevadil k dverám domu, vo svojom srdci sa Zuzka cítila slobodnejšie. Tomášova prítomnosť na ňu pôsobila upokojujúco. A hoci si nedali žiadny sľub, vedela, že sú si bližší. Tomáš vzal jej ruku do svojej a jemne si ju pritiahol k perám. Nežne jej pobozkal prsty a potom sa usmial. Venovala mu rovnaký, uvoľnený úsmev.

"Ďakujem, že si prišla." pošepol ticho.

"Ďakujem, že si tam bol." vyslovila rovnakým tónom a pohladila Barrasa. Ten si okolo jej ruky jemne obtrel tvár. 

"Bolo mi cťou. Vidíme sa zajtra v nemocnici." na tvári mu hral ešte stále jemný úsmev, keď sa otočil a pomalými krokmi sa jej začal vzďaľovať. Po pár sekundách sa naspäť pozrel jej stranou a zaujato na ňu pozrel. Venovala mu ten najnežnejší pohľad, akého bola schopná.

Vydýchla si, keď vošla dnu a rýchlo vybehla po schodoch do svojej izby. Cítila sa inak. Možno to bolo tým, že po toľkých rokoch konečne navštívila miesto, ktoré jej bolo také vzácne. Nemohla však poprieť, že aj Tomášova prítomnosť jej bola milá. Rezignovane si sadla na posteľ a do prstov chytila retiazku, ktorú mala pod blúzkou. Odopla ju a amulet si položila na svoju dlaň. Zamyslene sa naň zahľadela.

"Pripomínaš mi ho. Zakaždým, keď sa na teba pozriem, spomeniem si na Petra. Čo asi robí, či niekedy aj on na mňa myslí. Chýba mi, ako priateľ." pohladila jemne amulet palcom. Spomenula si na deň, keď jej ho daroval. "Nechcem sa na neho hnevať. Tomáš mal pravdu. Môj Pane, ešte nikdy som Ti to nepovedala, ale teraz je ten správny čas. Chcem to odovzdať Tebe. Vezmi si moje trápenie a vylieč ho tak, ako to Ty uznáš za vhodné. Viem, že v Tvojich rukách sa to všetko premení na to, čo je správne. Chcem to prijať, prosím, pomôž mi." šepkala do ticha svojej izby. Potom zovrela amulet v dlani a pritiahla svoje telo k posteli. Nechala, nech sa jej srdce nasýti tým pokojným hlasom, ktorý sa snažil znieť v jej duši: Žiaden človek na tomto svete ti nedokáže určiť, kto v skutočnosti si. To som do tvojho vnútra vložil Ja. Upriam pohľad na Mňa a objavíš svoju podstatu. Potom sa budeš môcť hlbšie vnoriť do Mojej Lásky. Si strachom vzdialená od tejto Pravdy. Zlomené srdce obnovím a stvorím nové. Hľa, to nové klíči. Nebadáš?

"Pomenuj to nahlas. Nedrž to v sebe." prerušil jej myšlienky Tomáš. Strhla sa a prekvapene otočila hlavu k nemu.

"Ako vieš?" snažila sa sformulovať otázku. Zastavila sa však, keď uvidela nehu v jeho očiach.

"Ako viem, že sa bojíš otvoriť srdce láske? Vidím to v tvojej tvári. Moje srdce mi to našepkáva. Boh ťa chce z toho vytrhnúť, Zuzka. Som tu. Neublížim ti." nežne sa vyznal.

"To isté hovoril aj Peter. Nechcem ti ublížiť. A prešlo niekoľko rokov a ja stále cítim obrovský pocit straty. On nebol iba môj partner, bol mojim najbližším človekom. Poznal ma od malička a ja jeho tiež. Ako mohol tak ľahko odísť a celé roky sa neozvať?" keď to vyslovila nahlas, po tvári jej začali stekať slzy. Bolesť, ktorú sa snažila utláčať do úzadia, práve teraz pomenovala nahlas. Ľútosť zo stratených rokov, toto miesto, Tomášove slová, všetko to na ňu doľahlo a ona sa hlboko rozplakala. Tomáš sa k nej pomaly priblížil a vtiahol ju do náručia. V tichosti a bez zbytočných slov. Zuzka prijala jeho blízkosť a inštinktívne sa privinula k jeho hrudi. Nechala, nech sa jeho mohutné ramená stanú skrýšou, ktorú tak dlho potrebovala. Nevedela, aký dlhý čas prešiel. Cítila sa v Tomášovom náručí príjemne a bezpečne. Teplo, ktoré vyžaroval ju natoľko upokojilo, že prestala plakať a započúvala sa do tlkotu jeho srdca. Usadilo sa medzi nimi ticho a ani jednému z nich to nevadilo. Ani jeden z nich ho nechcel prerušiť. Vytváralo medzi nimi dôverný pocit istoty. Barras si ľahol pred nich, akoby sa ich vzájomné puto snažil chrániť. Tomáš sa jemne usmial. Páčila sa mu táto chvíľa. To, že mohol cítiť jej nádhernú vôňu a že sa mu rozhodla zveriť svoju zraniteľnosť. Srdce sa mu napĺňalo silou a odvahou chrániť ju. Nedovoliť, aby ešte niekedy pocítila takú bolesť. Zuzka sa nadýchla a pomaly sa odtiahla. Tomáš sa nežne zahľadel na jej tvár a jemne jej prstom zotrel z tváre slzy.

"Prepáč. Toto miesto mi pripomenulo spomienky, ktoré ma trošku prevalcovali." povedala so sklonenou hlavou.

"Nemusíš sa ospravedlňovať. Nepociťujem voči tebe žiadne nepríjemné pocity. Práve naopak, som rád, že si sa rozhodla nemlčať."

"Nevedela som, že máš psa." vystrela sa a venovala Tomášovi pohľad. On sa jemne usmial a prikývol. 

"Veľa toho ešte o mne nevieš." sklonil hlavu a potom sa opäť na ňu pozrel. "Som rád, že si sa odhodlala a nakoniec si prišla." Zuzka uhla očami od jeho pohľadu a opäť sa zahľadela na strom. Tak dlhý čas ho nevidela. Zdal sa jej väčší. Pomalými krokmi k nemu podišla a jemne ho pohladila. Potom sa oprela a zošuchla sa dole na trávu. Privrela oči. Ach, ako jej toto chýbalo. Zrazu k nej opäť pribehol pes a pritúlil si hlavu do jej lona. Tomáš sa zasmial. 

"Barras, nato, aký si samotár, veľmi rýchlo si sa spriatelil." usmial sa Tomáš. Nečudoval sa mu však, keby mohol, urobil by to isté. Zuzka mu vošla prstami za ucho a začala ho za ním jemne škrabkať.

"Je úžasný." Zuzka si spomenula na Haxa a trochu ju zabolelo pri srdci. Barras, akoby to vycítil a vyložil si na ňu jednu labku. Tomáš prekvapene zdvihol obočie. 

"Naozaj zaujímavé. Vôbec nemá rád ľudí a teba si obľúbil ihneď. Obdivuhodné, ale chápem to." Tomáš pristúpil bližšie k nej a sadol si hneď oproti. Potľapkal svojho parťáka po boku. Barras k nemu zdvihol hlavu a potom sa opäť oprel o Zuzku. Obaja sa zasmiali. Zuzka si všimla, že Tomáš v ruke drží kožený diár. 

"Vyrušila som ťa?" pohľadom ukázala na diár, ktorý si položil vedľa seba. 

Vilma práve kráčala cez podzemné parkovisko k svojmu autu. Chcela sa zastaviť doma a priviesť Matúškovi jeho obľúbené autíčko. Sľúbila mu to. A keďže teraz pokojne spal, potichu sa na chvíľu vytratila. Nečakane sa vedľa nej objavilo auto a zaparkovalo blízko nej. Prekvapene čakala, kto odtiaľ vyjde. Keď ho zazrela, rozbúšilo sa jej srdce. Zastala a nemo si prehliadala jeho tvár. Sebastian vyšiel z auta a skúmavo sa k nej otočil.

"Sebastian? Čo tu robíš?" zmätene na neho zažmurkala. Pomaly k nej pristúpil. Nechal medzi nimi malú vzdialenosť.

"Som dohodnutý s mojim priateľom. Je primárom jedného z tvojich oddelení. Spomínal mi, že hľadáte primára interného. Jeden z mojich šikovných starších študentov, zo zahraničia, by mal záujem." jeho hlas jej spôsoboval nestálosť v dýchaní. "Vlastne, chcel som sa o tom pozhovárať aj s tebou, ale prišlo to tak náhle. Richard, tvoj primár, mi to povedal medzi rečou. A ten môj študent, vlastne už renomovaný doktor v zahraničí, mi to tiež spomínal nedávno." Vilma ho so záujmom počúvala.

"V kľude mi prines jeho životopis a ja sa na to pozriem." povedala s úsmevom. Sebastianov pohľad znežnel. Vilme sa zatajil dych.

"Po tom poslednom objatí som o tebe dosť premýšľal." vyznal sa hlbokým hlasom a o jeden krok sa k nej priblížil.

V diaľke stál Milan a sledoval ich s nahnevaným pohľadom. Túžba po zmierení, s ktorou sa rozhodol za Vilmou prísť, sa vytrácala a nahrádzala ju žiarlivosť. Chvíľu ich sledoval. Keď uvidel, ako sa medzi nimi vytvára blízkosť, rázne sa otočil a odišiel.

"Prečo to hovoríte?" spýtala sa zamračene.

"Pretože prvýkrát som o Ježišovi hovoril Matúškovi ja." Zuzka pozerala na Tomáša s pootvorenými ústami. Chcela niečo povedať, ale bolo zjavné, že Tomáš to nepotrebuje. Vilma sa na Zuzku opäť pozrela. Potom pohľad presmerovala na Tomáša.

"Nevedela som, že..." odmlčala sa, lebo nevedela nájsť tie správne slová.

"Pani riaditeľka, buďte spravodlivá. So sestrou sme na tom rovnako. A ja som pripravený prijať rovnaké pokarhanie, aké udelíte aj slečne Sabovej." vyslovil rázne. Vilmin výraz tváre sa zmenil.

"Pán doktor, ošetrujete môjho syna už dlhší čas a to veľmi dobre. Nemyslím si, že je potrebné..." Vilma nedopovedala, pretože jej Tomáš náhle skočil do reči:

"Pani riaditeľka, sestra Sabová je tu len tri dni a dokázala s Matúškom vytvoriť také úspechy, aké ja nie za ten čas, čo je tu. Nedovolím, už len ako lekár, aby ste svojmu synovi a môjmu pacientovi, bránila v tomto napredovaní. Prosím, zvážte to." snažil sa čo najpokojnejšie vysvetliť situáciu. Vilma na neho zaskočene pozerala. Privrela oči a zovrela sánku.

Zuzka sa zastavila až na schodisku, pri dverách na oddelenie, kde pracovala. Splašene jej bilo srdce. Oprela sa o stenu, hneď vedľa, a pokojne sa snažila dýchať, aby sa upokojila. Keď urobila posledný hlboký výdych, odhodlala sa vstúpiť dnu. S úsmevom pokývala Tanji, že môže ísť. Potom sa potichu usadila na stoličku a myseľ si zamestnala prácou. 

Klopkanie lodičiek, ktoré k nej doliehalo, ju vyrušilo. Objavila sa pri nej elegantná žena s vážnou tvárou. 

"Dobrý deň, prišla som za svojím otcom. Mali by ho dnes prepustiť." 

"Ako sa váš ocko volá, prosím?" Zuzka pozrela na stôl, kde bolo niekoľko zdravotných kariet. 

"Henrich Franko." usmiala sa a zvedavo sledovala každý Zuzkin pohyb. Zuzka sa k nej otočila a usmiala sa. 

"Pán Henrich je veľmi príjemný muž." Zuzke sa uvoľnila tvár, keď si na neho spomenula. Prirástol jej k srdcu, ale tešila sa, že môže ísť konečne domov. Zuzka sa opäť otočila a listovala v kartách. O pár sekúnd sa jej podarilo nájsť tú správnu. Keď ju otvorila, prekvapil ju zložený malý lístok, ktorý bol hneď na vrchu. Bol presne taký istý, ako si včera našla vo vrecku. 

Je čas, Bože, však? Si Tvorcom dobrých vecí, ktoré som ja, už dlhý čas, v tej nezmyselnej sebaľútosti odmietala. Viem, že stretnutie s Tomášom si mi nedal len tak náhodou. Ani vtedy, ani teraz. A hoci ešte nie som pripravená otvoriť srdce láske, chcem niečo zmeniť. Neviem ešte presne, čo, ale tá túžba je veľká. Pomôžeš mi, prosím? Ty moje srdce a moje skryté túžby poznáš lepšie, ako ja. Chcem Ti to odovzdať, aj keď neviem ako. Vezmi si prosím moje zlomené čriepky a spoj ich v Tvoje umelecké dielo, tak, ako si to urobil vždy. Daruj mi pohľad, aby som dovidela na obzory, kde si Ty sám. Nenechaj ma viac točiť sa okolo mojich nesprávnych rozhodnutí. Ak mám pomáhať druhým, v prvom rade potrebujem, aby si Ty pomohol mne. Nech už viac nenechávam klíčiť svoju dlhoutajovanú bolesť straty. Chcem, aby som bola pripravená na zmeny, ktoré v mojom živote chceš urobiť. Buď Ty Lekárom mojich nevyslovených trápení. Môj drahý, vzácny Ježiš. Amen. 

Prosba, ktorá sa drala v tichosti jej duše, ju opantávala natoľko, že zabudla, na malý okamih, na čas, aj miesto, kde sa práve nachádzala. Mala privreté oči, takže si vôbec nevšímala dianie okolo seba. Tomáš sa však nadchýňal pohľadom, ktorý sa mu naskytol. Odovzdanosť a krehkosť, ktoré sa odrážali v jej tvári, mu v srdci vytvárali vlastnú melódiu, kde znelo jej meno. S obdivom v tichosti stál na chodníku kúsok od nej. Keď kráčal okolo a zbadal jej tvár prvýkrát, zaplavila ho potreba prihovoriť sa jej. Ako však pristúpil bližšie a na jej tvár dopadlo svetlo slnka, okamžite zmĺkol. V jeho vnútri sa mu ihneď vytvorila nová túžba. Iba ju v tichosti sledovať. Letmo sa usmial, keď sa slnečné svetlo dotklo jej mäkkých pier. Akoby Boh presne vedel, čo na nej zdôrazniť, aby ho to ešte viac nadchlo. Dokázal by sa takto na ňu pozerať aj celý deň. Zrazu však otvorila oči. V prvý okamih sa pozrela na hodiny a jemne sa zamračila. Keď sa pohľadom stretli, Tomáš sa zhlboka nadýchol a pristúpil bližšie ku nej. Posadil sa na lavičku, trošku ďalej od nej. Nechával jej priestor. Zuzka sa k nemu prekvapene otočila. 

"Stojíš tu už dlho?" jej prekvapená tvár ho pobavila. 

"Nemyslím." Tomášova málovravnosť ju znervóznila. "Nie, nemusíš sa mračiť. Tá stratenosť vo svojich myšlienkach ťa robí výnimočnou." vyznal sa priamo. Zuzka sa jemne usmiala. "Idem práve od starkej, srdečne ťa pozdravuje a posiela ti toto." otvoril svoju tašku a vybral odtiaľ malú krabičku, ktorú jej podal do rúk. Zuzka sa nadšene usmiala. Nie ani tak z toho, že niečo dostala, ale skôr z toho, že na ňu Bet nezabúda. 

"To je od tvojej starkej veľmi milé. Ďakujem. Nemusela si však robiť starosti." keď otvorila krabičku, ovanula ju nádherná vôňa. 

"Starká robí rôzne kúpeľné zmesy z byliniek a kvetín, ktoré vo svojej záhrade pestuje. Neviem presne, aká je táto, ale, myslím, že ti tam nechala odkaz." jemný hlas, ktorý od neho zaznel a vôňa, ktorá jej opantala zmysly, spôsobili, že sa jej rozbúšilo srdce. Vzhliadla k jeho očiam, ktoré privrel, aby si užil dotyk slnka na svojej tvári. Do podbruška sa jej náhle vplazila neznáma túžba po ňom. Okamžite otočila pohľad a uzavrela krabičku. 

Mamičky, detičky, už ste to počuli? Na Bojnickom zámku vraj straší....škriatok! A nie hocijaký, ale rovno rozprávkový. Očití svedkovia tam nedávno zahliadli vášho obľúbeného škriatka Fíha Tralala, ako pre vás niečo krásne potajomky pripravuje! 

Ak si túto nedeľu zapnete novú online TURBO TV (a budete sa dívať naozaj pozorne), možno v novom pokračovaní zábavno-edukačného seriálu Kaufland detských festivalov na vlastné oči uvidíte nielen jeho, ale aj ďalšie rozprávkové bytosti!  Prezradíme zatiaľ len to, že deťom porozprávajú aj niečo o krásnych slovenských tradíciách, či naopak, netradičných povolaniach.

Nielen Fíha Tralala, ale aj nové seriálové programy

V treťom pokračovaní nového online seriálu Kaufland detských festivalov na deti už túto nedeľu 25. apríla od 8.00 hod. okrem škriatka Fíha Tralala čakajú aj ich obľúbení interpreti, nové vedomosti a úplne nové zábavno-vzdelávacie seriálové programy. Dozvedia sa nielen množstvo zaujímavostí o tradičných i netradičných krásach našich slovenských regiónov, ale  napríklad aj to, ako bezpečne surfovať na internete, či ako si vycvičiť psíka s Jurajom Bačom a jeho Robinom. Zacvičia si veselú jogu, spoločne so Spievankovom sa hravou formou naučia „spíkovať“ a v novej relácii „Od puku do popuku“ ich hokejovú abecedu dokonca naučí aj majster sveta Richard Lintner! 

Niečo sa pečie s Juniorom 

Nielen deťúrence, ale aj maminy určite poteší doslova „chutná“ relácia o varení „MAJSTER ŠÉFINKO Kuniboo“, kde svoje kuchárske umenie predstavia šikovné mladé talenty. Pomocnú varešku im podá nielen Miro Jaroš s mamičkou, ale aj sympatická moderátorka Veronika Hatala, či Milan „Junior“ Zimnýkoval z Funradia.

Keď Zuzka kráčala po schodoch, v mysli jej vírili Taňjine slová. Rovnako sa jej vrátilo vyznanie, ktoré si včera vo vrecku našla. Tomáš. Ten, ktorý sa v jej živote vždy objavil tak nečakane a ona sa pri ňom cítila bezpečne. Jej duša hrala melódiu, ktorú on dobre poznal. Veril rovnako hlboko, ako ona sama. Nebola však pripravená otvoriť srdce citom. Možno by mohla, ale ten, ktorý zatienil jej srdce, sa už dlhé roky neozval. Keď vyšla na poschodie, začula silný krik. Zastavila sa pri schodiskových dverách a premýšľala, či má vstúpiť dnu. Po pár sekundách sa odhodlala a nazrela. Nikoho nevidela. Ako sa však približovala ku kancelárii riaditeľky, krik zosilňoval. Na stoličke sedela uplakaná sekretárka. Zuzka si k nej sadla. 

"Čo sa deje?" prekvapene sa jej spýtala. Tá si utrela slzy a pomaly k Zuzke otočila tvár. 

"Prišla riaditeľkina mama, veľmi nabrúsená. Dožaduje sa, že chce vidieť svojho vnuka a vybila si to na mne. Teraz sa rozpráva so svojou dcérou." 

"Ste v poriadku?" spýtala sa so záujmom Zuzka a pohladila ju po ruke. Sekretárka sa jemne usmiala a prikývla.

"Iba tie slová, ktoré na mňa spustila, ma zaboleli. Ja som Veronika. Som tu dnes prvý deň." predstavila sa a vydýchla. 

"Ja som Zuzana. Tiež som tu nová. Pracujem na internom ako sestra iba pár dní." jej prívetivý a priateľský hlas Veroniku upokojil a usmiala sa. Zrazu sa z kancelárie vyrútila Silvia. Zabodla chladný pohľad na Veroniku aj Zuzku. Na chvíľu sa zastavila pred Veronikou. 

Vilma práve vychádzala z kancelárie, keď sa oproti nej objavil Matúškov otec. Jeho výraz bol vážny. 

"Prišiel som, ako si chcela. Som rád, že si to dokázala vybaviť aj bez tvojej matky." poznamenal uštipačne. Vilma sa nadýchla, snažila sa udržať pokoj, už len kvôli synovi, ku ktorému sa spoločne rozhodli ísť. 

"Milan, prosím ťa, bez zbytočných narážok. Nemám na to náladu. Mala som náročný deň." snažila sa mu odpovedať čo najvľúdnejšie. 

"Ale, azda ťa tvoj tajný milenec  neuspokojuje tak, ako si čakala?" posmešne vyfrkol. 

"Milan, prestaň! Nemám žiadneho milenca. Sebastian je môj dávny priateľ, dlho sme sa nevideli, to je všetko. A ak s tým neprestaneš, bude lepšie, keď odídeš a vrátiš sa, až budeš trošku pokojnejší." jej pokoj nahrádzala jemná nervozita. 

"Nesklamem svojho syna. To si vytri z hlavy. Prišiel som kvôli nemu. Tak nás nechaj." otočil sa a ráznym krokom kráčal od jej kancelárie na oddelenie, kde mal ležať jeho syn. Vilma sklamane pokrútila hlavou a pomalými krokmi kráčala za ním. Milan bol však rýchlejší a stratil sa jej z očí skôr, ako sa stihla rozhliadnuť. Do očí sa jej nahrnuli slzy. Mohla za to, že jej do života, tak náhle, vošla láska z minulosti? Že sa tým, ešte viac, otvorili staré rany jej odloženého dieťaťa? Že jediný, kto o tom všetkom vedel, bola jej matka? A že sa bála to vysloviť nahlas pred samou sebou a nieto pred Milanom? Toľko zvratov sa odohralo v jej živote, za tak krátky čas. Úplne ju prevalcovali. Jediný spôsob, ktorý jej pomáhal na to všetko zabudnúť, bola práca a jej syn. Výčitky z toho, že opustila vlastné dieťa, ju začali gniaviť s ešte väčšou intenzitou hneď potom, čo sa so Sebastianom náhodne stretla druhýkrát. Prijala jeho pozvanie na kávu, kde sa vyznal, že jej náhle zmiznutie ho veľmi ovplyvnilo. Ako ju odprevadil k autu a mlčky na seba hľadeli, pocítila obrovskú túžbu opäť ucítiť jeho objatie. Teplom jeho tela sa Vilme vrátili všetky utajované city, ktoré celé roky skrývala hlboko vo svojom vnútri. Aj keď sa už potom viac nevideli, vo Vilme to všetko spôsobilo obrovský zmätok. Milan sa náhodne stal svedkom ich posledného stretnutia. Dokonca aj toho, ako plakala potajme v aute, keď Sebastian odišiel. Toto všetko a zmena v jej správaní, ho donútili uveriť paranoidnej predstave, že to bol utajovaný Vilmin milenec. Odvtedy sa neprestajne hádajú, pretože ona nevie, ako mu to všetko správne vysvetliť a vyvrátiť tak vymyslené dohady a v ňom sa zlomila všetka dôvera, ktorú k nej prechovával. Na druhej strane, potom, čo uvidela opäť Sebastianove vzácne oči a ucítila vôňu jeho tela, celé jej vnútro sa otriaslo pochybnosťami. Tie ju ešte viac zožierajú a ničia jej lásku k Milanovi, keď sa k nej správa tak neúctivo. Snažila sa udržiavať obrovskú dávku emócií na uzde, ktoré na ňu doliehali, keď sa oproti nej zjavil Tomáš. Uvidel jej rozrušenú tvár a slzy v očiach. 

"Takéto otázky do tejto hry nepatria." snažila sa o zmenu témy. Nevedela, čo mu má odpovedať a začala sa cítiť trochu nepríjemne.

"V poriadku, ospravedlňujem sa. Nevedel som, že porušujem pravidlá. Dúfam, že ma kvôli tomu nediskvalifikujete?" spýtal sa vážne. Nevadilo mu, že neodpovedala. Bol trpezlivý natoľko, že bol ochotný počkať si na ňu. Pobavene sa usmial a pohľad tentokrát venoval Matúškovi.

"Ja nie." odpovedal Matúško a pozrel na Zuzku. Tá náhlivo pozrela na hodinky. 

"Matúško, už budem musieť ísť. Môj strýko dnes nemôže pre mňa prísť a onedlho mi odchádza posledný spoj domov." ospravedlňujúco pozrela na neho. Sklamanie v jeho očiach ju bolelo.

"Prečo tak skoro?" spýtal sa smutne.

"Zajtra ťa skontrolujem hneď ráno, ako prídem. Čo ty na to?" snažila sa ho rozveseliť.

Zuzka sa práve chystala roznášať pacientom lieky, keď k nej pristúpila vrchná sestra.

"Keď skončíte, zastavte sa prosím za mnou." povedala chladno. Zuzka jej venovala jemný úsmev a ticho prikývla. Tešila sa, keď vstúpila do izby Henricha. Od poslednej návštevy sa jeho tvár zmenila. Bola jemnejšia a plná radosti.

"Sestra Zuzka, poďte, už na vás netrpezlivo čakám." jeho oči žiarili nadšením.

"Naozaj Henrich? Tak veľmi vám chýbajú lieky?" jeho radosť ju prijímela k tomu, že mala chuť na trochu žartu.

"Ale kdeže. Tie by som najradšej nevidel. Skôr vaša prítomnosť má ozdravujúce účinky." pridal sa k žartovaniu. Zuzka sa veselo rozosmiala a prisadla si k nemu.

"Počúvam vás." spozornela a chytila ho za ruku. Henrich s úsmevom sledoval fyzický kontakt, ktorý s toľko láskou praktizovala.

"To je v poriadku." Zuzka uhla pohľadom a pozrela opäť na tvár Bet. Vyzerala už spokojne. Tvár jej zdobil veselý úsmev. 

"Možno by ste ma mohli nechať oddýchnuť si." babičkin hlas znel pobavene. Zuzka a Tomáš opäť na seba pozreli a ticho prikývli.

Keď vyšli von, Tomáš podišiel na koniec chodby k veľkému oknu. Zuzka ho potichu nasledovala.

"Čo sa stalo?" spýtal sa so zamračeným obočím, keď sa k Zuzke otočil.

"Možno by ti to mala povedať babička." povedala jemne. Tomáš vydýchol a pošúchal si šiju. Vyzeral unavene.

"Nedala by si si so mnou kávu?"

Ráno v práci bolo príjemné. Postupne si začala zvykať na to, čo má urobiť najskôr a tešila sa na čas, keď bude môcť opäť roznášať lieky po izbách. Cítila sa najlepšie v priamom kontakte s pacientami. Keď vošla do prvej izby, kde bol starý pán, zistila, že v miestnosti je už sám. Spoluležiaceho, zdá sa, včera prepustili. Zuzka potichu pristúpila k starkému, naliala mu do hrnčeka čaj a na stolík položila spolu s liekmi. Už sa otáčala na odchod, keď na neho ešte poslednýkrát vzhliadla. Otvoril oči a vnímavo si ju prezrel. 

"Dobré ráno. Ako sa dnes cítite?" spýtala sa s úsmevom. Starký jej úsmev opätoval. 

"Som rád, že ste tu. Vyžarujete veľmi príjemné svetlo." povedal so zachrípnutým hlasom. "Máte čas si ku mne na chvíľu prisadnúť?" s jemnou tvárou čakal, ako zareaguje. Zuzka si sadla na posteľ, blízko neho. Vzala jeho ruku do svojej. 

"Na vás si rada čas nájdem." priateľsky sa usmiala. Starčekova tvár zažiarila radosťou. 

"Veľmi mi pripomínate moju manželku. Bola to vzácna žena. Nech nad ňou bolo akékoľvek počasie, rozsievala, s láskou a vierou v Boha." odmlčal sa. V zelených očiach sa mu nahromadili slzy. Zuzka ho s citom pohladila po líci. Týmto gestom sa dotkla jeho srdca ešte viac. 

"Je mi potom cťou, že ma k nej prirovnávate." jemne sa usmiala. Starký si pretrel oči a opätoval jej úsmev. 

Zuzka sa zamyslela a potom sa usmiala. 

"Čo sa ti, ako prvé vybaví, keď poviem slovo radosť?" spýtala sa s pohľadom upretým na Matúškove zvedavé očká. Položil si prst na ústa a tváril sa dôležito. Zuzka sa ticho usmiala. 

"Kedysi to bolo, keď sme s ockom a mamkou chodili na rôzne výlety. Teraz je to, keď prídeš ty alebo doktor." povedal trochu vážne. Potom zdvihol pohľad a Zuzka prikývla, že rozumie. 

"Môžem ešte jednu podotázku?" pozrela na Matúška vnímavo. 

"A je to podľa pravidiel?" spýtal sa Matúško prísne. Zuzka zvážnela. 

"Čo myslíte, pán doktor Tomáš, môžeme to pridať do pravidiel?" spýtala sa pobavene. Tomáš sa usmial. 

Zuzka kráčala smerom do sesterskej izby, keď k nej naliehavo dobehla Inka. 

"Bol k tebe veľmi nepríjemný? Doktorko?" spýtala sa zvedavo. Zuzka ticho pokrútila hlavou. Snažila sa tváriť vážne. Vnútri však cítila pobavenie nad jej horlivosťou, vedieť o všetkých všetko. "Ja som to vedela, on nedokáže byť zlý, že? Všetky ženy sú z neho vykoľajené. A on je ku každej taký galantný a zároveň nedostupný. No chápeš to, že takí muži ešte existujú?" povedala Inka zasnene. Zuzka sa letmo usmiala a začala si prezerať papier, aké lieky treba doniesť ktorému pacientovi. 

"A čo ti hovoril?" spýtala sa tentokrát Taňja. Zuzka zaujato sledovala papier. 

"Aha, ide." povedala Inka s pohľadom upretým cez okno priamo na chodbu. "Je taký vážny. Ktovie nad čím premýšľa?" 

Zuzka sa otočila smerom, kde hľadeli ďalšie dve kolegyne. Tomáš vycítil ich zvedavé pohľady, otočil sa k nim a veselo sa usmial. Pohľad však venoval Zuzke. Potom vošiel do Matúškovej izby. 

"Pozeral sa na teba nejak inak." povedala vnímavo Taňja Zuzke. Tá sa potichu opäť vrátila k papieru.