Vilma mala ukážkové tehotenstvo. Silvia ju nechala hospitalizovať v súkromnej nemocnici pár dní pred vypočítaným pôrodom. Ten začal presne tak, ako mal. Odtiekla jej plodová voda a už o tri hodiny sa ozval prvýkrát plač malého dievčatka. Vilma ho nevidela. Silvia sa o to postarala. Alenka už potom nikdy viac Vilmu nevidela. Silvia prišla iba s malým novorodeniatkom vo vajíčku, spolu s papiermi, kde boli ako otec a matka malého dievčatka označení Alenka a Roman. Silvia mlčky vzala Vilmin kufor a nechala dieťa vo vajíčku v rukách Romana. Bez jediného slova. Alenku tento okamih veľmi bolel. Nevedela si predstaviť, čo asi Vilma musela prežívať. Keď však uvidela tváričku malého dievčatka prvýkrát, všetka bolesť sa zmenila v lásku a nehu. Vytiahla bábätko z vajíčka a materinsky si ju privinula k sebe. Privoňala si k jej malému telíčku. Tá vôňa sa jej uložila hlboko do srdca.

"Volá sa Zuzka." prerušil jej premýšľanie Romanov hlas, ktorý v rukách držal rodný list dieťatka. Alenka sa na ňu s láskou usmiala.

"Moja malá Zuzanka, môj vysnívaný poklad, Božie požehnanie, tak teda vitaj u nás." Alenkin hlas bol dojatý. Priblížila sa k jej malej hlavičke, ktorú chránila tenká čiapočka a jemne ju na ňu pobozkala. Bábätko sa anjelsky usmialo so zavretými očkami. Okamžite si tak získala celé Alenkino srdce.

Dievčatko rástlo veľmi rýchlo a Alenka nikdy neoľutovala, že sa pre ňu rozhodla. Mala práve tri roky, keď niekto kúpil pozemok blízko nich a rozhodol sa stavať. Bola to mladá rodina s dvomi synmi. Prvý, Peter, mal šesť a druhý, Juraj, bol tak starý ako Zuzka. O rok sa nasťahovali a stali sa príjemnými susedmi. Alenka bola za nich vďačná, pretože Zuzka tak mohla vyrastať s deťmi v podobnom veku.

Zuzka bola veľmi láskavé dievčatko, nikto nepochyboval, že je Alenkina, pretože mala úplne rovnakú povahu. Hoci, po dedine sa viedli aj rôzne klebety, vždy utíchli, keď kráčala Alenka s Romanom a Zuzkou okolo. Spoločne tvorili nádhernú rodinu, ktorú spájali silné korene. 

Prepaľujúca chvíľa, kedy Alenka najviac trpela bola, niekoľko mesiacov po Zuzkiných šiestich narodeninách. Roman chodieval brigádovať do lesa ako pilčík. V jeden jesenný podvečer, kedy bola obloha zaliata zvláštnou červenou farbou sa do Alenkiných uší dostali kruté slová Romanovho kamaráta. 

Týždne prechádzali rýchlo. Vilma si začala zvykať na nový domov a čoraz viac sa Alenke otvárala. Boli práve spoločne na lúke, kde Alenka rada zbierala bylinky. 

"Teta Alenka? Prečo vlastne nemáte deti?" spýtala sa Vilma počas toho, keď jej Alenka vysvetľovala ako vyzerá materina dúška. Alenka na ňu zdvihla pohľad a chvíľu mlčala. 

"Nebolo nám to dopriate. Ja ale ešte verím v zázrak. Milujem deti." usmiala sa na ňu očami. 

"Budeš skvelá mama. Chcem, aby dieťa, ktoré porodím malo mamu, ako si ty." odhodlala sa Vilma priznať nahlas. Alenka na ňu prekvapene zdvihla obočie. Nevedela, čo jej má na to odpovedať. Vilma ju pohladila po ruke a pokračovala v zbieraní byliniek. Alenku to v srdci hlboko dojalo. Zároveň jej to darovalo pokoj v tom, čo ju už dlhý čas tak veľmi ťažilo. 

"Ďakujem." povedala ticho a pohladila Vilmu po vlasoch. Obe sa na seba ticho usmiali. 

Raz podvečer, keď Alenka niesla večeru Vilme do izby začula jej rozhovor s otcom. 

"Dobre, na budúci mesiac vám ju priveziem. O všetko, ohľadom pôrodu, sa postarám. Potom už sa nemusíme nikdy stretnúť." povedala tónom, akoby vybavovala nejaký obchod. Alenka smutne sklopila pohľad a mlčala. Všetky slová už boli vypovedané. Nemala viac silu niečo hovoriť. 

Silvia sa zdvihla a tak nečakane, ako prišla, aj odišla. Ostala po nej len vôňa po parféme. Alenka si rezignovane sadla za stôl a zvesila hlavu. Roman k nej pristúpil a pohladil ju po zvesených ramenách. Nehovorila nič. Svojmu manželovi sa nikdy nepriečila. A vlastne sama nevedela, čo je v tejto situácii správne. 

Na ďalší mesiac ku nim Silvia doviezla vysoké dievča so smutnými očami. Spod voľného trička jej vykúkalo malé bruško. Neochotne vošla dnu a pozdravila sa. Alenka k nej s láskou pristúpila a pohladila ju po ruke. Venovala jej priateľský úsmev. Vilma však mlčala a pozerala do zeme. 

"Keď by sa čokoľvek stalo, volajte na toto číslo. Každý mesiac budem chodiť sem, aby som ju vzala ku súkromníkovi do poradne. O nič sa nemusíte starať. Keď sa dieťa narodí, vezmem si Vilmu zase k sebe." podala im vizitku s telefónom na nejakého doktora, potom sa otočila na Vilmu. "Ak by ti volal otec, vieš, čo máš povedať." Silviin hlas bol rázny a vecný. Vilma ticho prikývla. Silvia sa náhle otočila a odišla. Alenka na ňu hľadela s prekvapeným výrazom v tvári. Nechcela veriť vlastným očiam, že sa s dcérou ani len nerozlúčila. Chcela jej niečo povedať, ale Silvia bola taká rýchla, že po nej ostal iba prach na príjazdovej ceste. Keď sa trochu spamätala, podišla k Vilme a nežne sa na ňu zahľadela. 

"Vitaj u nás, Vilmuška, nie si hladná?" snažila sa o rozhovor. Vilma na ňu pozrela uboleným pohľadom a pokývala hlavou, že nie. "Tak ti aspoň ukážem tvoju izbu." povedala Alenka milo, vzala jej kufor a viedla ju po schodoch hore. Keď otvorila dvere, Vilma sa nesmelo poobzerala dookola a posadila sa na posteľ. Zhlboka sa nadýchla a vydýchla. 

"Ďakujem, teta Alenka." povedala Vilma tichým hlasom. 

Milé ženy, doktor Slíž má pre Vás jeden dôležitý odkaz. 🙂 Prajeme usmiaty deň. 

"Ona ma hrozne sklamala." povedala stroho.

"Kto?" spýtala sa Alenka prekvapene.

"Veď Vilma. Moja dcéra. Je tehotná." Silvia si chytila tvár do dlaní a pokrútila hlavou. Alenka sa ju snažila pohladiť. Silvia však okamžite zakryla svoju bolesť a opäť sa narovnala. "Niečo by som od teba chcela." povedala priamo. Alenka mlčala a zahľadela sa na Romana. S prekvapeným výrazom Silviu stále sledoval.

"My si to dieťa nemôžeme nechať. Martin sa pohybuje vo vysokých kruhoch, kde sa od neho očakáva, že bude mať dokonalú rodinu. Vybavila som Vilme individuálny plán výučby, aby kým porodí, sa mohla naďalej venovať štúdiu. Chcem, aby, na ten čas, bývala tu s vami. Potom si to decko môžete osvojiť. Martin sa o tom nesmie dozvedieť." jej plány Alenke úplne vyrazili dych. Nevedela, čo má na to povedať. Musela sa postaviť a napiť vody. Roman sa neveriacky zahľadel do okna. "Ak mi nepomôžete, pošlem ju na potrat." Alenka na ňu zdesene pohliadla. Vedela, že by bola toho schopná. Rozbúšilo sa jej srdce naliehavosťou.

"Silvia, počuješ vôbec, čo rozprávaš a čo od nás žiadaš? Veď to je do nebavolajúce šialenstvo. Čo na to hovorí Vilma?" spýtala sa Alenka zhrozene.

"Ona do toho nemá čo hovoriť. Veď sama je ešte len decko." odfrkla. Alenka pokrútila hlavou.

Kde bolo tam bolo... v jedno krásne sobotné ráno som na tehotenskom teste našla dve jasne ružové čiarky...
Ale nie... preskočme históriu trošičku vpred, nech tu nie si do budúceho týždňa.🙂

Keď sa môj prvorodený syn Viktor naučil v roku chodiť, postupom času automaticky vyvstávala otázka - čo ďalej?
Vozenie v kočíku na dlhé prechádzky bolo síce fajn... no prišla doba covidová, zákazy a príkazy... a voziť dieťa v kočíku okolo bloku začínala byť pekná nuda.
Autíčko? Trojkolka? Motorka?
Priznám sa, že nejaký extra hlboký výskum som si nerobila.
Otvorila som prehliadač, ťukla do Google okienka - "odrážadlo pre deti" a odentrovala.
Niekde v prvej trojke odrážadiel, ktorú mi vtedy Google ponúkol, bolo veľmi vkusné odrážadlo, pre mňa dovtedy len z počutia známej značky Zopa.

Ponuku som rozklikla a vedela som, že inam už klikať nemusím. 🙂

Easy way odrážadlo malo jednoducho šmrnc.

A že to bola naozaj skvelá kúpa, sme sa s manželom presvedčili takmer okamžite.
A to z pár jednoduchých dôvodov.

1. Ľahkosť
Napriek tomu, že pôsobí veľmi robustne, disponuje neuveriteľnou ľahkosťou. Tú som ako matka ocenila hlavne vtedy, keď som sa z prechádzky vracala a unavený Viktor nechcel už ísť ani pešo a ani na odrážadle a musela som ich niesť oboch.
Vďakabohu, že takých situácii bolo málo.

Keď sa dieťa narodí, nikto nevie, aké bude. Ani Anna to nevedela. Mala dve dcéry a hoci sa narodili v rovnaký deň, každá v sebe niesla iné posolstvo. Alenka bola krehká a útla. Jej duša bola zahalená jemnosťou a nežnosťou. Milovala prírodu, Boha a svojich rodičov. Silvia bola živelná a cieľavedomá. Presne vedela, čo od života chce. Túžila po tom, čo jej rodičia nevedeli poskytnúť. Jej srdce sa vždy radovalo, keď mohla byť stredobodom pozornosti. Aj keď to bolo na úkor vlastnej sestry. Alenka bola tichá, nikdy svoju sestru neohriakla za jej správanie. Za to otec, ten jediný jej vedel dohovoriť tak, že sa zakaždým hanbila. Žiaľ miesto toho, aby sa poučila, prekypovala čoraz väčšou žiarlivosťou k Alenke.

Keď sa Alenka zoznámila s Romanom, nezniesla sa pozerať na ich čistú lásku. Na určitú chvíľu na Silviine správanie zmenilo, keď sa zoznámila s Martinom. Dokázal jej dať všetko, po čom tak odjakživa túžila. Po svadbe však opustila rodný dom a dlho o nej nikto nič nepočul. Obe mali vtedy iba devätnásť rokov. 

Roman miloval Alenku celým svojím srdcom. Keď jej ochoreli rodičia a túžila sa o nich postarať, bez reptania súhlasil a presťahovali sa ku nim. Nemali deti. Hoci veľmi po nich túžili. Alenkina túžba po deťoch však ešte viac vzrástla, keď obaja rodičia zomreli. Roman dlho premýšľal, modlil sa, ich túžba však nebola vypočutá. Až raz k nim nečakane pricestovala jej sestra.

"Ach Alena. Nechápem, ako si sa tu takto mohla zakopať." zaznel Silviin pohŕdavý hlas. Roman mal čo robiť, aby ju okamžite nevyhodil. Poznal však Alenkine srdce. Dokázala odpustiť svojej sestre každú uštipačnú poznámku. Alenka si totiž v srdci niesla všetko, čo ju mama s láskou naučila. V takejto situácii jej vždy zaznel jej láskavý hlas: "Alenka, odpúšťaj. Vždy, keď budeš cítiť tlak výčitiek od svojej sestry. Lebo v Biblii je skvelý návod na to, ako si uchovať svoje srdce čisté: Vtedy pristúpil k nemu Peter a povedal: „Pane, keď sa brat prehreší proti mne, koľkokrát mu mám odpustiť? Či až sedem ráz?“  Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti, nie sedem ráz, ale až sedemdesiatkrát sedem. (Biblia, Matúš 18:21-22)

"Silvia, som rada, že si prišla. Hoci ma mrzí, že si ani raz nenavštívila mamu a otca. Chýbala si im." povedala Alenka pokorne.

"Nič mi nevyčítaj. Ty nevieš, aké náročné je starať sa o dieťa." Silvia sa na ňu povýšenecky pozrela a posadila sa na stoličku. Alenku táto poznámka v srdci veľmi zabolela. Roman k nej pristúpil a s láskou ju objal. Usmiala sa na neho. Akokoľvek ju bolela nenaplnená túžba, jej láska k manželovi ju vždy dokázala potešiť. Bola vďačná Bohu, že ho má.

A je to tu! Zdravotní klauni pre vás pripravili novú reláciu P. R. D. - Praktické Rady Doktorské. Odborníci s červeným nosom vám odhalia taje z oblasti medicíny, ľudského tela a zdravovedy. V prvom diely so sestričkou Endorfínou Skúmavou uvidíte, čo ste ešte nevideli. Téma je kurie oko.

Relácia P. R. D. je pre všetky deti, ale aj ich rodičov, ktorí si chcú zlepšiť náladu. Na ďalší diel za môžete tešiť o týždeň v piatok. 

"Už?" spýtal sa mierne v šoku. Prikývla som so zaťatými zubami. Rýchlo utekal do pracovne. Keď sa vrátil ku mne, v ruke držal moju tašku a pomohol mi pomalými krokmi dostať sa von. Všetkým ešte stihol zakričať, že sa mu onedlho narodí syn. 

Bol nádherný jarný deň a ja som v rukách držala malé klbko našej zhmotnenej lásky. Nechápala som ako. Aj to bol pre mňa jeden z nádherných Božích tajov. Joel mi zamilovane bozkával ruku a so slzami v očiach sa díval do Simeonovej malej tváričky. Naklonil k nemu ruku a položil mu ju na hlavičku. 

"Žehnám ti, môj drahý synček. Môj najdrahší poklad. Nech si vždy vedený po Božích cestách. Nech ti Pán podaruje veľa pokoja a odhodlania do tvojho, ešte teraz, malého srdiečka. Nech stále vieš, kto si v Ježišovi a svietiš všade, kde sa objavíš. Milujem ťa, aj spolu s tvojou mamičkou. Ste pre mňa to najvzácnejšie, čo som do života od Boha mohol dostať. Môj Simeon." 

Keď to hovoril, kotúľali sa mi slzy po lícach. Táto chvíľa bola tak intímna, tak vzácna, že som dokázala iba mlčať a vychutnávať si ju srdcom. V plnosti. Vďaka. Bože, mám k tebe nahromadenej toľko vďačnosti, že neviem sformulovať tie správne slová. Ty si hoden všetkej chvály, tu na zemi i hore v nebi. Nikdy nebudem schopná darovať Ti dar, ktorý by dokázal obkolesiť Tvoju majestnátnosť. Vďaka. Vydýchla som a privrela oči. 

Prešli tri mesiace. Ja som sedela na terase a sledovala ako zapadá slnko. Naklonila som pohľad doprava, v kolíske pokojne spinkal náš malý chlapček. Jeho tvár bola taká nádherná, akoby som sledovala ruku Majstra pri tvorbe umeleckého diela. 

Začula som jemné buchnutie dverí a Joelovu pokojnú chôdzu. Rozpoznala som ju už na diaľku. Usmiala som sa, keď sa ku mne naklonil, odhrnul mi vlasy a nežne ma pobozkal na krk. 

Po pár dňoch, keď som mala už dostatok síl postaviť sa, rozhodla som sa navštíviť Joela počas rehabilitácie. Môj ošetrujúci lekár, doktor "Víchrica", ako ho nazval Joel potom, čo nám nečakane oznámil, že som tehotná, mi v tom pomohol. Nakoniec sme sa s ním, spolu s Joelom, zblížili natoľko, že sa z nás stali priatelia. 

Keď som prišla na fyziatricko-rehabilitačné oddelenie Joelovi práve pomáhali zdvihnúť sa z vozíka. Mal dostatočne silné ruky, takže s ním nemali veľa roboty. Bol mi otočený chrbtom a ja som so záujmom sledovala ako sa veľmi snaží urobiť prvé kroky. Stálo ho to veľmi veľa námahy, videla som to na jeho napnutom chrbáte. Keď sa otočil, aby zmenil trasu ešte stále sa sústredil na svoje nohy. Mal privreté oči a silne zovretú tvár. Do srdca mi vošiel obdiv k nemu. Bol cieľavedomý a húževnatý. A prejavovalo sa to aj teraz. Niekoľkokrát prešiel tam a späť. Keď zdvihol pohľad jeho tvár bola zamračená bolesťou. Ihneď však ako sa zahľadel mojim smerom, jeho oči zjemneli. Usmial sa. Pristúpila som pomaly k nemu a pozdravila zdravotníkov, ktorí tam boli. Pohladila som ho po chrbáte a naklonila sa k nemu. 

"Ide ti to veľmi dobre." pošepla som hrdo. Oboma rukami sa oprel na moju stranu a zamilovane sa na mňa zahľadel. 

"Si nádherná." povedal tichým hlasom. Vôbec si nevšímal okolie. Nahol sa ku mne a nežne ma pobozkal. Rozbúšilo sa mi srdce. Prikryla som si pery rukou a ospravedlňujúco sa pozrela na personál. Veselo sa na nás usmievali. Po chvíli odišli so slovami, že si odbehnú na kávu. Joel na nich vďačne pokýval hlavou. 

"Čo mi to robíš? Privádzaš ma do rozpakov." veselo som sa na neho zamračila. Pobavene pokýval hlavou z jednej strany na druhú a znova ma pobozkal. Tentokrát vášnivejšie a dlhšie. Zachytila som sa rukami na rovnakom mieste ako on. Keď sa odtiahol, oči mu horeli láskou. 

"Chýbali mi tvoje pery." povedal zamilovane a čelo si oprel o moje. Pocítila som jeho vôňu zmiešanú s námahou, ktorú vynakladal. Prstami som mu pohladila napäté svaly na rukách. Jemne sa mu zdvihli kútiky do úsmevu. Potom ma pobozkal na čelo. 

"Si v poriadku?" spýtala som sa nadšene a snažila sa posadiť. Ticho ma skúmal. V očiach mal zvláštne tajomno. Prekvapene som si prehliadala celú jeho tvár. 

"Myslím, že to ešte chce trošku času, ale podstatné je, že som tu a môžem ťa vidieť. Milujem ťa." privinul si moju ruku k lícu a privrel oči. Nadšene mi podskočilo srdce. 

"Áno, to je to najkrajšie. Že si tu a môžem vidieť opäť tvoje nádherné oči. Veľmi si mi chýbal." pohladila som ho jemne po jeho strnisku na tvári. Usmial sa. Náhle sa otvorili dvere a dnu vošiel lekár. 

"Dobrý deň. Vidím, že už sa máte lepšie. Ako sa cítite?" podišiel ku mne a začal počúvať moje srdce. 

"Dobre." odpovedala som prekvapene a zahľadela sa na Joela. Pobavene na mňa žmurkol. Nadšene som sa usmiala. 

"Tak to rád počujem. Ste pre nás hotový zázrak. To, že ste vy, aj vaše dieťa prežili, ešte doteraz nedokážem spracovať." zaznel jeho hlas. Vyjavene som sa na neho pozrela a potom na Joela. Prekvapene sa pozeral raz na mňa a raz na doktora. 

"Ako sa má?" začula som mamkin tichý hlas. 

"Už konečne prestala krvácať." do uší mi vošiel nežný hlas Noemi. Pomaly som otvorila oči. Pozrela som sa okolo seba. Mamka sa usmiala a pozrela na Noemi. 

"Kde som to?" šepla som tichým, zachrípnutým hlasom. 

"Si v nemocnici. Už si v bezpečí, všetko je v poriadku." zaznel mamkin dojatý hlas. Pozrela som na Noemi. Usmievala sa s očami plnými sĺz. 

"Joel. Ako sa má Joel?" spýtala som sa naliehavo. Noemi mi nežne chytila ruku a pohladila ma po nej. 

"Drahá, oddýchni si. Si ešte veľmi slabá. Ešte sa pozhovárame." jej pokojný výraz tváre mi do srdca vniesol upokojenie. Strašne sa mi chcelo spať. Zavrela som oči. 

Dominik je náš dlhoročný kamarát z liečebného ústavu Marína. Každé leto si nenechal ujsť program Cirkus Paciento, počas ktorého sa od zdravotných klaunov naučil rôzne cirkusové triky. Dominik bol vždy jednou z hlavných hviezd programu. 🙂

Posledné leto však bolo iné - Cirkus Paciento bol v Maríne kvôli pandémii zrušený. Dominik bol sklamaný a nám bolo tiež ľúto, že sa neuvidíme. O to viac sme sa však potešili, keď Dominik využil možnosť našej online klauniády. A malo to úspech.

„Ďakujem Vám všetkým z celého môjho srdca," napísal nám Dominik po online stretnutí.

Aj vy môžete pre vaše dieťa objednať zdravotných klaunov online - každý pracovný deň a zdarma. Stačí mať počítač, tablet alebo mobil, internetové pripojenie, funkčnú webkameru a mikrofón. Video-hovor trvá približne 20 minút a používame pri ňom aplikáciu Zoom. Určený je primárne pre detských pacientov. Či už sa liečite doma, alebo ste v nemocnici, sme tu pre vás, aby sme vám zlepšili deň.  

Tešíme sa na všetky deti, ktoré potrebujú zlepšiť náladu.

Viac info a termíny pre rezerváciu: https://bit.ly/3onZRWo

Dočítala som posledné slová a prešli mnou zimomriavky. Keď to písal, ani len netušil, ako veľmi to bude pre mňa dôležité. Už viem, prečo ma sem srdce viedlo. Všetko mi to dávalo zmysel. Vďaka, Bože. Ty si stále so mnou. Vedieš moje kroky a si verný. Aj keď ja nie som. Tvoja láska je tak bezhraničná, že čokoľvek sa stane a čokoľvek spravím, vždy si tu a trpezlivo čakáš s otvorenou náručou, ponúkať mi to, čo je tak potrebné. Zmierenie s Tebou, ktoré prináša tak nádherný pokoj. 

Boh všetkej milosti, ktorý vás v Kristovi Ježišovi povolal do svojej večnej slávy, vás po krátkom utrpení zdokonalí, utvrdí, upevní a postaví na pevný základ. (Biblia, Prvý Petrov 5:10) 

A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi.(Biblia, Filipanom 4:7) 

Všetky tieto slová nahradili čierne myšlienky v mojej mysli. Až teraz sa dokázalo moje srdce úplne upokojiť. Zrazu mi zazvonil mobil. Neochotne som ho vybrala a pozrela naň.

"Prosím?" zaznel môj hlas. Ešte stále mi do srdca prúdila nová sila.

"Lívia, kde si?" zaznel Mikaelov vážny hlas. Vydýchla som.

Moja túžba nakoniec ostala iba v predstavách. Sama som sa do domu neodvážila ísť a Mikael rozhodol, aby som načas bývala u Davida a Noemi. Každý deň za mnou chodieval a posilňoval ma v dôvere k Ježišovi. Nechcela som ho zaťažovať. Videla som s akým odhodlaním sa venoval celému prípadu, nielen s Vilom, ale aj jeho otcom. Jeho tvár bola zakaždým pokojná, ale čoraz viac unavená. A ja som každý deň vstávala s rovnakou bolesťou v srdci a neistotami. Hoci najavo som to nedávala, myseľ som mala presiaknutú čiernymi myšlienkami. Nad vodou ma držalo iba malé zrnko viery, že Boh sa stará, aj keď ja nič nevidím. Hoci som slepá a hluchá voči Jeho pôsobeniu. Nedokázala som spať, normálne jesť ani piť. Každé ráno bolo rovnaké. Vstala som s odhodlaním, že sa niečo zmenilo a všetko ostávalo rovnaké. Joelov stav sa nemenil. Ostával v bezvedomí. Najhoršie na tom všetkom bolo, že som ho nemohla vidieť. Už celých desať dní som bola bez neho. Bez jeho modrých zamilovaných očí, jemných dotykov a nádherného úsmevu. Prvé dni som sa bála, ale potom som sa začala nasycovať spoločnými fotkami v mobile. Nepomáhalo to však, skôr mi to rozjatrovalo ranu. Každý deň, keď som sedela v nemocnici som bojovala rovnaký boj. Myšlienky verzus viera. Viseli nado mnou kruté slová doktora a na druhej strane ma hladili jasné prisľúbenie Ježiša. Čo som mohla robiť? Bola som ako v začarovanom kruhu. Nikto nechápal, čo prežívam. A vlastne nikomu som o tom ani nehovorila. Vždy som svoju bolesť vykričala iba vnútri, potajme, keď som v tichu zaspávala. Inak som to nevedela. Túžila som po zmene. 

Jedenásty deň bol prelomový. Už ráno v nemocnici, keď som čakala na nové správy a neprichádzali, som sa rozhodla navštíviť náš domov sama. Bojovala som s tou túžbou celý deň. Keď som podvečer volala taxík, Davidovi a Noemi som povedala, že chcem navštíviť Saru. Mrzelo ma, že som im musela klamať, ale túžila som byť sama tam, kde môžem Joelovu prítomnosť cítiť v plnosti. Vedela som, že keby im poviem pravdu, nenechali by ma ísť samú. Spočiatku sa David navrhol, že ma odvezie autom. Presvedčila som ho však, že budem rada, keď ostane spolu s Noemi, aby sa necítila smutne. Súhlasil.

Keď som nastupovala do taxíka a ozrejmila mu adresu, cítila som sa zvláštne. Tupo som sa zahľadela na nemocnicu, ktorá mizla v diaľke. Pocit však zmizol, keď som konečne uvidela náš dom. Privrela som oči a zhlboka sa nadýchla. Chvíľu som iba mlčky sedela a sledovala dvere. Vyrušil ma taxikár, ktorý si odkašľal a čakal, kedy zaplatím. Podala som mu peniaze a nesmelo vystúpila von. Auto ihneď odišlo. Zahľadela som sa dookola. Bolo to tu presne také isté, ako keď som odtiaľto naposledy odchádzala spolu s ním. Snažila som sa prehltnúť hrču, ktorá sa mi v hrdle vytvorila. Urobila som prvé nesmelé kroky k dverám a vytiahla kľúč. Keď som sa dostala dnu, prešla mnou nostalgia a smútok. Zahľadela som sa na klavír, ktorý ma zaujal ihneď ako som vošla. Predstavila som si, ako pri ňom Joel sedí a hrá. Vydýchla som a pokračovala ďalej. Podišla som k svojej vtáčej orchidei. Pohladila som ju jedným prstom. Opäť ma zaplavili spomienky. Do srdca mi vošla tupá bolesť. Zaťala som zuby a odhodlala sa vyjsť hore. Prvé dvere, pri ktorých som zastala, viedli do spálne. Oprela som sa o ne a zrýchlene dýchala. Moje vnútro mi nedovoľovalo, aby som vošla. Pomaly mi začali stekať slzy po tvári. Rýchlymi krokmi som prešla úplne dozadu a otvorila dvere mojej knižnice. Na stole bol položený biely list papiera. Privrela som oči a posadila sa na moje obľúbené kreslo. Chvíľu som len tak ticho sedela a utrieďovala si myšlienky. Nešlo to ľahko, ale aspoň moje srdce na malý okamih pocítilo pokoj. Odhodlala som sa otvoriť oči a opäť sa pozrela na stôl. List, ktorý tam svietil nahlodával moju zvedavosť. Postavila som sa. Na chvíľu sa mi zatmelo pred očami a do podbruška mi vošla ostrá bolesť. To ma prinútilo, opäť si sadnúť. Zhlboka som dýchala. Bolesť pomaly ustupovala. Odhodlala som sa a posadila sa na stoličku za stôl. List bol preložený napoly. Chvíľu som naň mlčky hľadela. Vedela som, kto ho písal. Odvážila som sa otvoriť ho.

Moja drahá,

našla si ho. List, v ktorom ti chcem opísať, aký neskonale šťastný pri tebe som. Moje srdce sa aj vďaka tebe stáva slobodnejšie. Každý jeden nádych, ktorý pri tebe urobím, je vzácny. Ty si vzácna. Ohromuješ ma každým dňom stále viac a viac. To, ako všade a vo všetkom hľadáš Boha a prestieraš to aj do nášho vzťahu ma nadchýňa. Milujem, keď skúmaš moju tvár. To, ako sa na mňa pozeráš mi rozochvieva srdce. Každý jeden deň je pre mňa darom, keď sa smiem pri tebe zobúdzať. Chcem, aby si vedela, že nič a nikto mi to nedokáže vziať. Tú lásku, ktorú k tebe cítim. A túžim len po tom, aby si bola šťastná. Urobím pre to všetko. Nikdy sa neprestaň usmievať, dobre? Ak by sa stalo, že sa taký deň objaví, nezabudni. Nezabudni na tie láskavé dotyky, ktorými ťa Boh k sebe doviedol. Iba ty sama najlepšie vieš ako dokonalo v tvojom srdci tvoril. Neutíchajúco a bez akýchkoľvek tvojich zásahov. On vedel, kto si, keď si to ešte ty sama ani len netušila. Táto Pravda, nech ťa vyslobodí z každej beznádeje, ktorou budeš prechádzať. A ešte nezabudni. Ja ťa milujem a vždy budem.

J.

Keď som otvorila dvere, pridržiavala som sa steny. Stále som sa necítila dobre a nohy sa mi podlamovali. Náhle sa otvorili dvere od izby a vyšiel odtiaľ Mikael. Prekvapene sa na mňa pozrel a zachytil moju ruku. Pomaly mi pomohol dostať sa naspäť k posteli a posadiť sa. Zo stolíka vzal fľašu vody a ponúkol mi, aby som sa napila. Prinútila som sa dostať do seba pár glgov. 

"Prosím ťa, bol by som rád, keby si za tejto situácie nikam nechodila sama. Sľúbil som Joelovi, že ak by sa mu niečo stalo, postarám sa o teba... " jeho hlas sa náhle zlomil a uvedomil si, čo povedal. Zastavil sa a mlčal. Neveriacky som na neho upierala pohľad. 

"Prečo a kedy ťa o to požiadal?" zjavila sa moja otázka a hneď som ju položila nahlas. Neodpovedal. "Prosím, Mikael, odpovedz." naliehala som. 

"Keď som sem prišiel. Priznal sa mi o výhražných listoch, ktoré mu chodili do práce. Nechcel ti o tom povedať, aby ťa nevystrašil." povedal smutne. 

"Priznal sa mi, ale nechcela som vedieť, čo sa tam nachádza. Verila som, že sa nič zlé nestane." stíchla som a zahľadela sa na svoje prsty. Mikael otvoril náruč a ponúkol mi útechu. Bez slov a zbytočných rečí. Prijala som a opäť sa upokojila. Cez okno som zazrela ako tmu pomaly nahrádza svetlo. Nový deň, nová nádej. Pošepla som si v duchu. Premohla ma únava. Privrela som oči. 

Bežala som. Nevedela som kam a ani pred čím. Iba môj inštinkt ma to nútil robiť automaticky. Hrdlo ma pálilo od ostrého vzduchu, ktorý mnou prenikal. Postupne sa moje nohy spomalili. Beh sa nahradil v rýchlu chôdzu, až som nakoniec úplne zastala. Nikde nič. Iba ticho a zvláštny pocit prázdna.

Janko ma rýchlo zachytil a pomohol mi posadiť sa. Začula som Sarin hlas, ako sa pýta, koľko máme času. Sestrička odpovedala, hodinu. Dvere sa zatvorili a ja som sa na oboch pozrela zdesene. Janko ráznym hlasom povedal, že sa ide spýtať Davida. Nemo som hľadela na svoje krvavé prsty. Keby som mohla, darovala by som mu toľko krvi, koľko by potreboval. Nemala som však rovnakú skupinu. Pomalými krokmi ku mne pristúpil Mikael. Prekvapene sa pozrel na Saru a spýtal sa, či je niečo nové. Všetko mu vysvetlila. Pokojným pohybom si ku mne prisadol a ticho pošepol:

"Lívia, ja mám rovnakú krvnú skupinu." jeho hlas ma vytrhol z letargie. Nadšene som mu pozerala do očí. Zrazu pribehol Janko s Davidom. David smutne pokýval hlavou, že on takú krv nemá a ani Noemi. Vydýchla som. O pár minút sa otvorili opäť dvere. Ja s Mikaelom sme pristúpili ku sestričke a objasnili sme jej situáciu. Tá Mikaelovi, rýchlym tempom v hlase, všetko vysvetlila. Pokojne prikývol a nasledoval ju do miestnosti na odber. Bola som nesmierne vďačná Bohu, že ho k nám poslal a malými krokmi som prijímala Jeho nadprirodzené vedenie situácie. Opäť som sa v tichu usadila a trpezlivo sa snažila čakať, čo sa bude diať. Tentokrát som hypnotizovala dvere, kde vošiel Mikael. David si ku mne sadol. Pohladil ma po ruke. Nesmelým pohľadom som sa mu snažila poďakovať. Nedokázala som rozprávať. Bála som sa, že by sa môj hlas zlomil a ja celá by som sa zosypala. Nech som sa snažila byť akokoľvek silná, tušila som, že moje vnútro je celé zničené. Po chvíli vyšla sestrička a jemne sa na mňa usmiala. Sledovala som ju, až kým sa nezatvorili dvere do sály. Po pol hodine vyšiel Mikael. Usadil sa hneď vedľa Davida. Naliehavo som sa mu pozerala do očí, aby mi povedal nejakú informáciu. 

"Je to v poriadku, môžu ju použiť pre Joela." pokojne mi opätoval pohľad. Vydýchla som úľavou a opäť sa zahľadela na displej nad dverami do sály. Mlčala som. Sara ku mne bola veľmi láskavá a trpezlivá. Pýtala sa, či niečo nepotrebujem. Zakaždým som pokývala hlavou, že nie. Avšak jediné, čo moje telo a duša potrebovali, bol Joelov pohľad. Roztápal sa v ňom všetok môj strach. Myšlienky sa na mňa sypali ako prach popola. Začierňovali moju dušu. "Zostaň v mojej láske." ozvalo sa v celom tom mojom chaose. Ako? Ako Ježiš? Ukáž mi, ako? Nevládzem. Bolí ma každý nádych, ktorý urobím pri myšlienke na neho. Moje srdce je také slabé, Bože. Duša je unavená, až na smrť. Nedokážem žiť bez neho. Neviem a nechcem si to predstaviť. Prosím, zachráň ma z tohto trýznenia. "Ak uveríš, uvidíš Božiu Slávu." (Biblia, Jn 11:40) Tentokrát bol hlas naliehavejší a jasnejší, ako predtým. Áno! Chcem. Chcem, Ježiš. Odpovedala som vo svojom vnútri. Srdce sa mi upokojilo a v tichosti som čakala na to, kedy sa otvoria dvere zo sály. Netrvalo to dlho a von vyšiel doktor spolu so sestričkou, ktorá doprevádzala Mikaela. Náhle som sa k nim postavila a ticho počúvala verdikt, ktorý vyšiel z doktorových úst. Mikael stál po mojej pravici, vedľa David s Jankom a Sarou. Doktorova tvár bola unavená a zdržanlivá.

"Stav vášho manžela je veľmi vážny. Utrpel silný úraz hlavy, ktorý spôsobil krvácanie do lebky a silný opuch mozgu. Taktiež ma poškodenú krčnú chrbticu, zatiaľ nevieme v akom rozsahu. Počas vyberania guľky z oblasti brucha, stratil veľké množstvo krvi a raz nám skolaboval. Jeho stav budeme naďalej monitorovať, je v bezvedomí. Nemôžem povedať, že je stabilizovaný. Mozog je veľmi špecifický orgán. Pripravte sa na to najhoršie." doktorove posledné slová zneli veľmi chladno. Keď odišiel, zatmelo sa mi pred očami. Neviem, čo sa stalo. Iba na malý okamih som stratila vedomie a pocítila som príjemné teplo. Ticho a pokoj mnou prešli rovnako ako letný dážď, keď sme s Joelom utekali cez lúku pri našom spoločnom výlete. Spomenula som si na ten pocit, tak oslobodzujúci. Pocítila som ostré svetlo a pomaly pootvorila oči. Nado mňa sa skláňal doktor. Do srdca mi vošla tupá bolesť. Uvedomila som si, kde som a hlavne prečo. Joel. Zaznel bolestný hlas v mojom srdci. 

"Mladá pani, ako sa cítite?" spýtal sa pokojne a skúmal moje zreničky. 

"Dobre." odpovedala som zachrípnuto. Za doktorom na mňa hľadeli dva páry očí. Bol to David a Mikael. Smutne som oči opäť privrela a nadýchla sa. Naplnila ma nová sila. Snažila som sa posadiť. V ruke som zacítila ostrú bolesť. Všimla som si infúziu, ktorá mi kvapkala do žily. Vydýchla som. 

Zdesene som sa pozerala na ich profesionálne pohyby. Všetko, čo robili bolo rýchle. Stále som nedokázala rozumovo pochopiť vážnosť situácie. Strhla som sa, keď ho napojili na prístroj, založili mu krčný límec a zafixovali na nosítkach. 

"Chcem ísť s vami." naliehavo som na nich zvolala. Otočil sa jeden z nich a poprosil ma, aby som išla zvlášť. Prikývla som. Srdce mi divoko bilo strachom, keď som videla ako sanitka odchádza preč. 

"Je tam Noemi." začula som krik Janka. Zdesene som sa na neho pozrela a utekala za ním. Pri vchode do budovy sedela Noemi a dezorientovane pozerala raz na mňa a raz na Janka. 

"Noemi, čo sa stalo?" spýtala som sa zdesene. Nevyzerala byť zranená. 

"Ja vlastne ani neviem. Zrazu som sa tu ocitla, mala som zviazané ruky a nohy. Potom prišiel Joel, pomohol mi a utekal hore." na chvíľu sa odmlčala a so strachom v očiach sa na mňa zahľadela. "Kde je Joel?" Pohladila som ju po tvári, pozrela na Janka, a šepla mu, aby ju rýchlo vzal do nemocnice. 

Zrazu dnu pribehol Mikael. Zhrozene som sa na neho pozrela, keď sa s neveriacim pohľadom pozeral na krvavý fľak na zemi. Rozbehol sa a utekal hore. Po chvíli sa však vrátil a pokrútil hlavou. 

Prešlo niekoľko krásnych týždňov v manželstve. Zvykla som si na pokoj, ktorý som s Joelom každý deň prežívala. Všetko okolo Vila utíchlo. Tak sa Joel dohodol s Mikaelom, že už ochranu pri dome nepotrebujeme. Chceli sme súkromie. 

Pomaly sa približovali dni, kedy malo začať súdne pojednávanie s Vilovým otcom. Bola som práve v práci a chystala som sa zatvárať, keď mi zazvonil telefón. Bolo to neznáme číslo. Prekvapene som sa zamračila na displej. 

"Prosím?" spýtala som sa vážne. 

"Lívia, to som ja, Lukáš. Prosím, teraz ma dobre počúvaj. Nie je čas na vysvetľovanie. Rýchlo vyhľadaj Joela a zabráň mu, aby sa stretol s tým, kým má. Je to pasca od Vila. Musíš konať rýchlo, inak sa môže stať niečo hrozné." jeho hlas bol naliehavý a vystrašený. Nechápala som, čo tým sleduje. 

"Lukáš, prečo by som ti mala veriť po tom, čo si urobil?" spýtala som sa podozrievavo.

"To teraz nie je dôležité. Prosím, choď a nájdi Joela." povedal rázne a zložil. Chvíľu som sa mlčky pozerala na telefón. Do srdca mi vbehla tieseň. Ak ma chcel vystrašiť, tak práve sa mu to podarilo. Rýchlo som vytočila Joelove číslo. Chcela som sa presvedčiť, že je v poriadku. Nedvíhal. Tieseň sa začala zvyšovať. Zavolala som opäť. Zdvihol to Janko. 

Po dlhej chvíli, keď sa utíšili naše hlasy a spoločne sme hľadeli rovnakým smerom, sa Joel postavil a skúmavo sa zahľadel na ľavú stranu. Rýchlo skryl gitaru do puzdra a prehodil si veci na chrbát. Vyhľadal moje oči a ticho povedal:

"Strávil by som tu s tebou aj celý deň. Tieto okamihy sú pre mňa veľmi vzácne, ale obávam sa, že sa blíži búrka." chytil ma za ruku a rýchlo viedol dole. Prekvapene som sa pozrela dohora. Na nebi síce bolo zopár oblakov, ale nezdalo sa mi to až také vážne. Aj napriek tomu som ho však nasledovala.

Po pol hodine, keď sme prechádzali cez lúku na mňa dopadla prvá kvapka. Bola príjemne teplá a ja som sa usmiala. Chýbalo nám asi pätnásť minút, kým by sme sa dostali k autu. Potom padla ďalšia a ďalšia. Spustil sa silný lejak a my sme sa nemali kde ukryť, tak sme sa rozbehli. Po chvíli sme však boli úplne mokrí. Spočiatku to bolo nepríjemné, ale napokon, keď dážď neprestával, sme sa na tom začali spoločne smiať. Bolo to oslobodzujúce. Joel sa zastavil a otočil sa mojim smerom. Po tvári mu stekali malé kvapôčky vody. Dotýkali sa jeho líc a zastavili sa na pere. Na okamih sa mi zastavil dych. Dlaňou si uhladil vlasy a pobavene naklonil hlavu doboku. Usmiala som sa.

"Si nádherná ešte aj v daždi." pošepol mi. Zrazu nad nami vyšlo slnko. Dážď pomaly zoslabol. Už iba jemne mrholilo. Z mojich očí sa zahľadel do diaľky a zo široka sa usmial. Prekvapene som zažmurkala a otočila sa jeho smerom. Nad kopcom, kde sme predtým boli a s odovzdanosťou vzdávali chválu a vďaku Bohu, sa objavila nádherná, farebná dúha. Joel sa ku mne naklonil a ticho šepol:

"Mohli by sme to brať ako dôkaz toho, že nás počuje a daruje nám prisľúbenie o pokoji medzi nami. Čo viac nám treba, ak máme toto?"

Jeho otázka bola zároveň aj odpoveďou. Pre mňa určite.

Keď sme vyšli na úplný vrchol, naplnila ma nádherná sloboda. Dýchalo sa mi ľahšie a aj myseľ sa mi očistila. Hore rástli maličké stromčeky a vial tam príjemný, osviežujúci vánok. Srdce sa mi zachvelo radosťou, že sa mi podarilo dostať tam, kde nevládne žiaden chaos. Iba ticho a harmónia. Sadla som si na kameň, kde som mala nádherný výhľad na krajinu dole. Joel si sadol vedľa mna. Zložil si veci a obdivne sa zahľadel do diaľky. Prešli mnou rovnaké pocity, ako jemu hrali na tvári. Celý ten výhľad, ktorý sa nám naskytol, hovoril iba o jednom. Nič nie je také veľké ako sa na prvý pohľad zdá. Záleží len od toho, odkiaľ sa na to pozeráš. Všetko dole bolo maličké. Joel sa nadýchol, oprel sa dozadu a privrel oči. Slnko mu hladilo tvár. Ticho sa usmieval a užíval si to.

"Chodievam na takéto miesta, keď mám pocit, že na mňa dopadá nespravodlivosť tohto sveta. Duša potrebuje cítiť svojho Utešiteľa a tu môžem zažívať Jeho pôsobenie v plnosti. Kedykoľvek sa cítim smutný alebo zranený, spievam Mu. Moje srdce vie, že je to správne." jeho hlas znel vyrovnane a pokojne. Do srdca mi vošla ich hĺbka.

"Preto si sem chcel ísť spolu so mnou?" spýtala som sa a pohladila ho po tvári. Otočil sa a pokojne prikývol.

"Chcem, aby si pocítila, že On nie je ďaleko. To len my si svojimi problémami vytvárame hradby, ktorými Mu bránime, aby nás navštívil a uhasil ten smäd, ktorý v našom vnútri vládne." usmial sa. Opäť sa otočil a privrel oči. Mlčky som nechala, nech ma tieto slová naplnia a moja duša v plnosti pochopí, čo je potrebné. Tiež som privrela oči a nechávala svoje zmysly, aby pocítili to, čo som tak potrebovala. Začula som ako Joel niečo rozopol. Po chvíli zaznel jemný zvuk gitary. Otvorila som oči a zvedavo sa na neho zahľadela. Mal pokojnú tvár a jeho prsty ladne prechádzali po strunách. Potom sa vystrel a vážne sa zahľadel do diaľky. Jeho pohľad bol istý a jemný. Zrazu zaznel jeho nežný hlas:

Vyšiel som na vrch hory, 

tam, kde už smútok nemá síl, 

"Sme na mieste. Môžeme sa tu občerstviť a ďalej už pôjdeme pešo." povedal, vystúpil a podišiel k mojim dverám. Galantne ich otvoril. Obzrela som sa dozadu a uvidela obrovskú horu. Preplietol si so mnou prsty a viedol ma dnu. Vo vnútri to bolo všetko zariadené vo zvláštnom drevenom retro štýle. Pôsobilo to útulne a ja som sa cítila veľmi príjemne. Hneď na prvý moment sa mi tam zapáčilo. Sadli sme si vedľa seba k oknu s výhľadom na prírodu. Ihneď k nám pristúpil čašník, podal nám jedálne lístky a pýtal sa, čo si dáme na pitie. Odpovedali  sme a ja som sa skúmavo zahľadela do menu.

"Nie som veľmi hladná." povedala som po chvíli. Joel sa na mňa zahľadel a hlboko vydýchol.

"Čaká nás dlhšia cesta, mala by si sa posilniť. Ja tu síce mám jedlo, ale niečo malé na začiatok, by si si mohla dať." povzbudil ma.

"Ako dlhá?" spýtala som sa zvedavo. Pošúchal si bradu a prikývol.

"Bol som zvyknutý chodievať do hôr, aby som tam čerpal pokoj a ticho od ich Tvorcu. Teraz si aj ty mojou súčasťou a túžim po tom, aby sa tento môj zvyk stal našim spoločným." vyznal sa so zamilovaným pohľadom. Do srdca mi vošlo nadšenie.

"Je mi cťou. Poďme hneď." povedala som horlivo a on sa rozosmial.