"Niekedy naozaj veľa slov netreba." Jáááááj, kiežby som si na túto vetu častejšie spomenula aj ja. Osobne tak nejak badám, že sretávam a poznám naozaj veľmi málo skutočných poslucháčov. Dobrých poslúchačov, pri komunikácii s ktorými mám pocit, že ma počuvajú s úprimným záujmom. 

Sama som často v pozícii, keď rozprávam viac ako je v tej chvíli možno potrebné. Že by mi bolo na osoh vedieť viac počúvať. Asi si to nesiem aj z rodiny, asi si to nesiem aj so svojou povahou. Niektorým z nás to ide tak nejak viac samo od seba a jazyk behá menej a niektoré to stojí viac úsilia držať si ho za zubami. 🙂

Advent je na to viac než dobrý priestor. Advent je časom, kedy sa mnohí z nás snažíme o stíšenie. Ale nech to nie je len stíšenie pasívne. Buďme pri tom aktívni a to tak, že viac napneme svoje uši, viac otvoríme brány svojho srdca a ešte väčmi roztvoríme svoju náruč. Viac počúvajme a prijímajme druhých... skutočne počúvajme, čo nám druhý hovorí. Často sa len počujeme, ale nepočúvame. Neponáhľajme sa tak rýchlo s odpoveďou, nezačnime už v polovici vety toho, kto k nám prehovára, premýšľať nad svojou výpoveďou, ako mu podám svoju skúsenosť, nad radou... Niekedy možno stačí naozaj veľmi málo. "Verím, že je to pre Teba zložitá situácia. Viem ale, že to zvládneš. Si pohotová žena."  "Rozumiem a chápem..." "Budem na Teba myslieť, aby sa Tvoja situácia otočila dobrým smerom."...

Skúsme to... Dnes budem viac počúvať a menej hovoriť.

Skúsme to pri náhodnom stretnutí s kamarátkou, skúsme to v práci, skúsme to doma v komunikácii s manželom, deťmi... 

A možno veľmi dobre uplatniteľné to je aj v osobnej modlitbe. Skúsme pokľaknúť a nič nevravieť. Len počúvať, čo nám Boh hovorí. Aj Jacques Philippe v knihe Čas pre Boha hovorí, že často najkrajšou modlitbou a tým najkrajším prejavom lásky, ktoré môžeme Bohu ponúknuť, je v tichosti sa s ním stretnúť vo svojom srdci. Že práve vtedy sa nám najviac prihovára.