Pripravte sa na ďalší materský výlev.

Keď mali krpci asi dva týždne, Miš ochorela a zdalo sa mi vtedy ľahšie odizolovať malých ako ju. A tak sme z našej spálne presťahovali bábätká do detskej izby a Mišelu k nám do spálne. A tak to zostalo po celý nasledujúci rok. Nebola som síce na seba hrdá, že som si napchala decko do postele, ale na druhej strane mi dosť vyhovovalo, že sa nebudím na každé chrochtnutie dvoch detí a priznávam, že som bola rada, že si Miš môžem dosýta potuľkať aspoň večer. Možno aj preto nežiarlila.

No, ale donekonečna to takto nešlo, tak sa rodinná rada uzniesla, že keď sa po lete vrátime domov, Miš sa vráti do svojej postieľky. Chcelo sa mi plakať, rástli mi žalúdočné vredy z tej predstavy, ale čo už.. A tak teda ten deň prišiel.

Navliekli sme obliečky Hello Kitty, obliekli sme pyžamko Hello Kitty a ... a odprevádzací rituál som totálne zmeškala. Balenie a vybaľovanie zo Senca ma totálne zmohlo a odpadla som pred deviatou. O 11 som sa strhla zo spánku, že jejda, kto som, kde som a kde je moje dieťa a prečo je všade také ticho?! Dozvedela som sa, že do postieľky odprevadil Mišelku tatinko, prikryl ju, dal jej pusu a odišiel. Vybavené.

Odvtedy to tak je. Ani v noci nepríde. Ani nadránom. Fňuf. (Vlastne omyl, prišla raz okolo 6 ráno, že spadla z postele. Ale aj tak.)

Pred pár dňami sme sa o pol 7 ráno zobudili na to, že sa z detskej ozýva kolektívny smiech. Chlap tam išiel (vrátil sa sám!) a odcitoval „Bábätká ma zobudili a ja sa kcem s nimi huať.“