Šanca, že niekto ako ja, sa dostane do sveta, je s pribúdajúcim počtom detí dosť mizivá. A to že to bude ďaleko, bez detí a dokonca dámska jazda, sa, podľa mňa, rovná možnosti, že v lese stretnete yetiho. No ale stalo sa.

Avšak, také easy peasy, že zbalím kufor a čau rodina, to nebolo.

Najprv sa vám teda naskytne príležitosť (rozumej: manžel v slabej chvíli sľúbi zakúpenie letenky), potom zbalíte kamošku, ktorá má podobne ochotného manžela a tak si kúpite letenku na odlet o 5 mesiacov. Zdá sa vám to úžasné, avšak je to stále ďaleko (v mojom vnímaní to bolo tak o dva životy neskôr). Ale motyka vystrelí, vy ste sa toho dožili (asi) a zrazu sa spamätáte, že jejda, o dva týždne letím!! Začínate pripravovať logistiku okolo odchodu, organizujete rodinu a modlíte sa, aby nikto neochorel.

Uhm. Tak presne 6 dní pred odletom, manžel po 20 minútovom vyberaní šunky v päťstupňových regáloch, ochorie. Dávala boľševikovi asi 4 dni, kým to chytia deti, babka a určite aj nadšená ja. Potom príde malá jóbovka, že Mišela má možno vši. Už som sa videla ako balím všivák. Našťastie to bol planý poplach. A vôbec BALÍM. Po byte mám rozložené kôpky vecí, ktoré nesmiem zabudnúť. Snažím sa rodinu pripraviť a pobaliť, tak aby bezo mňa zvládli všetky možné scenáre od sopľov, až po zombie apokalypsu.

V deň odletu si už oficiálne trieskate hlavu, čo to bol za dementý nápad trepať sa niekam dopaže. Vôbec sa mi nechce, od rána lietam ako s vrtuľou v zadku. Obliecť sa, dobaliť, doupratovať, vyvenčiť psov, doorganizovať, (jejda nestíham! Dáša ogrcala celú posteľ!), prezliecť posteľ, pustiť pračku, zorganizovať vyvešanie obliečok, všetkým čo ostávajú nachystať obed, rozlúčiť sa, zaplesnúť dvere..kam to vlastne idem?!..a odísť.

Z domu však naozaj odídem až keď nejaký 12 ročný fagan v lietadle na sedadle za mnou nahlas zhmotňuje moje obavy z lietania a núti ma rozmýšľať na inými vecami.