Neprítomný výraz v tvári, časté zápaly horných dýchacích ciest, či zápaly stredného ucha, nedoslýchavosť, narušenie imunity, porucha reči, nočné chrápanie, či dokonca pomočovanie... To je rad nepríjemných ťažkostí, ktoré môžu potrápiť aj vašich najmenších. Skôr ako začnete predpovedať katastrofické scenáre a vaše dieťa posielať k rôznym odborníkom ako sú psychológovia, logopédi, či neurológovia, skúste sa obrátiť na otorinolaryngológa. S najväčšou pravdepodobnosťou totiž bojuje so zväčšenou nosnou mandľou.

Nosohltanová mandľa, lymfatické tkanivo, uložené vzadu nosohltanovej klenby plní v tele každého dieťaťa svoju funkciu ochrany a zachytávania nečistôt. Dorastá výlučne v nosohltane troj- až sedemročných detí (niekedy aj skôr, napr. už u jednoročných), no približne vo veku piatich rokov sa zväčša pomaly zmenšuje a do ôsmeho roku úplne zaniká. Pokiaľ však aj vaša ratolesť v tomto období svojho života prekonáva časté zápaly v oblasti nosohltana, je pravdepodobné, že miesto zmenšovania bude „opúchať“ a  zavadzať.

Keď jedna mandľa narobí galibu

Pravdou je, že zväčšenú mandľu prezradia mnohé príznaky. Dôvodom jej zväčšenia sú zápalové zmeny a zvýšené prekrvenie oblastí, ktoré boli často vystavované infekciám.

• Nedostatok kyslíka: zväčšením svojho objemu mandľa prirodzene bráni prieniku vzduchu do pľúc. To má za následok namáhavé dýchanie, vyvolávajúce nočné chrápanie, otvorené ústa pri dýchaní, v niektorých prípadoch spôsobujúce výraz v tvári dieťatka, akoby bolo „mentálne narušené“, v najhoršom prípade spôsobuje aj deformáciu hrudníka zo zaobleného na plochý.
• „Zavadzajúca mandľa“: Okrem toho, že znemožňuje dieťaťu normálne dýchať, tlačí svojou veľkosťou aj na sluchový orgán, konkrétne na sluchovú trubicu. To spôsobuje sťažené počutie, známe tiež ako zaľahnutie v ušiach. Navyše, ak sa zápalový proces z mandle prenesie až do stredného ucha, spôsobí veľmi nepríjemný bolestivý zápal celého stredného ucha.
• Hromadenie hlienov: Keď sa v priestore nosa nahromadí väčšie množstvo hlienu, postupne začne stekať do nosohltanu. Prehĺtanie hlienov môže spôsobiť nechutenstvo, ale aj zápaly priedušiek, či priedušnice, sprevádzajúce kašľom.

Ako si poradiť?

To, že pôjde s babkou na prázdniny som vedela už rok. Babka (svokra) a jej sestry berú všetky vnúčatá (tie bez plienok) na týždeň na Myjavu. Miš bola minulý rok prvý krát. Mali sme to bez scén, lebo nevedela, čo ju čaká. Výlet prebehol bez problémov, Mišela nemala čas ani telefonovať. Keď sme pre ňu prišli, vôbec nás nečakala, pozerala na nás ako puk (sorry, Miši, ale fakt). Doteraz si pamätám tie vyvalené veľké, modré oči a doteraz neviem, či sa tešila, že nás vidí alebo nie.

Teraz to už bolo zložitejšie. Keď sme otvorili tému „Myjava“, znova tie modré oči, ale teraz plné krokodílích sĺz, že „Maminka, mne bude za tebou smutno.“ alebo suverénne vyhlásila, že nikam nejde. A jéje, to zas bude, vravím si.

Takže v deň odchodu som ju bez komentára pobalila a potom ju so stiahnutým žalúdkom vyzvala, nech si pobalí hračky. Už som vedela, čo ma čaká, znova jej nabehli oči, ale vysvetlili sme si, že tam bude super, bude tam Katka (sesternica) a babka a kopec iných detí a MAČIČKY, ktoré môže chytať. A plný ruksak plyšových mačičiek, ku ktorým sa môže túliť, keď jej bude smutno. A už bolo dobre, hoci som stále nechcela uveriť, že to pôjde tak jednoducho. Bolo to však horšie. Prišli sme tam, zbadala Katku a spol. a tak nám mávla „Čauté!“ a už jej nebolo. Uhm. Tak neviem, či sa teším alebo nie, hovorím si.

Teraz mi bude niekoľko dní chýbať. Som zvyknutá, že je v škôlke, ale večer nemá čo byť kade tade, ale doma! Bolo to úplne čudné: uložila som bábätká a ticho. Ráno – ticho. Žiadny šepot, ktorý sa mi vkráda do sna „Prosím si mliečko., Prosím si mliečko., Prosím si mliečko., Prosím si mliečko. Mamíí, prosím si mliečko.“

Miš podobné problémy zjavne nemala. Bolo dobre, a tak na telefonáty frustrovanej matky nemala čas: „Mámsadobrehrámesabicyklujemepapámečau!“ a vrátila telefón babke. Bol aj jeden slzavý, kedy sa zdula na staršieho bratranca z druhého kolena a rozhodla sa, že to balí: „Maminkáá, ja chcem ísť domóv! Hnéééeď!“ Priznám sa, že som nevedela, čo mám robiť. Čo jej mám povedať? Tak som niečo splietala, až to vyriešila babka, že zavoláme si neskôr a šťuk, zase ticho.

A tak konečne prišla domov. Nevedela som sa dočkať. Vystískala som si ju, celá šťastná, že ju vidím. Avšak po 5 minútach som mala chuť odviezť ju naspäť, pretože už zase bola otravná ako osina v ... no nič. Nechcela jesť, nechcela sa obliekať, hádala sa „Maminka, ja budem mať rozpustené vlasy, lebo sa mi chce!!“ Ale hlavné je, že ju už mám doma, nie?