Keď sa pozriem spätne na svoj život, mám pocit, že som nikdy nedostala nič len tak. Nie som ten typ, ktorému stačí hodiť psie oči, zamávať mihalnicami, …, a dostane čo chce (pomaly síce začínam byť, ale to som sa musela dlhé roky učiť a mentálne sa dostať do takého stavu, aby to fungovalo. Donútilo ma k tomu zúfalstvo a nedostatok času..poviem vám, je to pre mňa drina.)

Keď sme čakali Miš, končila som druhú školu a pracovala. Potom som mala prvé dieťa a pracovala. Potom som mala dieťa a s ním kopec aktivít a druhého psa. A teraz prišli hneď dve deti naraz a ostalo to prvé dieťa a aj tí dvaja psi. Dovtedy som to všetkú tú starostlivosť ako tak zvládala sama. Teda „sama“, no.. to nie je to správne slovo, ale skrátka stačil Chuap a ja. Ale zrazu som prestala mať pocit, že to tak úplne pôjde, ak si chcem zachovať nejaké zvyšky duševnej rovnováhy. A tu som narazila na vážny problém.

Ja som nikdy nemusela nikoho požiadať o pomoc!

Ja to neviem!

Aau, moja hrdosť!

Čo tam po hrdosti, horší bol strach, že požiadam o pomoc, ona príde a potom odíde. A čo ja?! Ja si na ňu zvyknem, stanem sa od nej závislá a čo potom?! A čo potom!? Ako to zvládnem?

Zhrniem to jednou vetou: hádam všetky klišé o ženách na materskej sú pravda. Teda aspoň o tej mojej. Cítim sa zabudnutá, osprostená a uviaznutá v dennej rutine naplánovanej na minútu a bez šance na sebarealizáciu (štrikovanie si nechávam do dôchodku).

Nedávno som čítala článok, asi to bol tiež nejaký materský blog, že na materskej s druhým deckom je už nuda. Úplne musím súhlasiť, aj keby som hneď mala trojčatá! Nehovorím, že sa nudím s vyloženými nohami, ale prebaľovanie, pranie a upratovanie mi už neberie toľko mentálneho priestoru, kreatívne sa pri tom veľmi nevyžijem a ani na ceste od umývačky k pračke som nikoho zaujímavého nestretla. Keď teraz na plávaní sledujem tie vystresované „prvomatky“ je mi ich úprimne ľúto (ony, naopak, určite ľutujú mňa). Síce stále som po tom plávaní unavená ako ťažný kôň, ale keď tam Ivuša reve až kým nesadneme do auta tak, že sa otriasajú okenné tabule, už sa za ňu nehanbím ani nie som z toho v strese. Skôr ma to značne otravuje a o to viac čakám, kedy ráči vyrásť.

Na druhej strane som získala nejaké to sebavedomie. Už mi nikto nemôže povedať, že som holobriadok, ktorý nevie, čo je život. Zase nemôžem tvrdiť, že by mi predtým nejak chýbal rešpekt u ľudí, ale toto je niečo čo tam nebývalo. A tiež mi pridalo, že sa riadim heslom čím mám viac detí, tým lepšie vyzerám (neberte mi to). A minule sa na mňa usmieval nejaký chlap, čo stál v oproti zaparkovanom porsche (Cicuška, toto si nečítal). Dosť mi tým rozjasnil deň, v ktorom sa mi pokazila pračka.

Moje nervy, no nie! Čo sa na to dá povedať? To je jedna z najnezmyselnejších otázok. Čo chcú ľudia počuť? „Nie, sme zúfalí, všetko nám tu padá na hlavu, nespia, nejedia, vreštia, nestíhame.“ Alebo „V pohode, ani nevieme, že ich máme.“

Pravda je niekde medzi, ako vždy.

Len tak uvažujem, že čo iné sa dá ako to zvládnuť. Proste a jednoducho prežiť to, čo život prinesie. Je mi trápne počúvať obdivné reči, lebo mi neprídu ako zaslúžené. Po prvé, je to projekt celej rodiny. Fakt nemôžem povedať, že by som na všetko bola sama. Po druhé, čo iné by som robila ako to zvládala? Ako by vyzeralo, keby som to nezvládala? Ja sa skrátka snažím robiť všetko ako najlepšie viem a neviem, či to robím dobre, ale deti, psi a manželia (manželia, deti, psi/ psi, deti, manželia/deti, manželia, psi) zatiaľ žijú, tak to asi nebude úplne márna snaha.

A keď sa vám niečo nezdá, treba mi priamo povedať. Na náznaky sa teraz nechytám, sorry.

Asi to potrebujem. Niečo písať. Už len pri tej predstave mi je ľahšie.

V zásade vôbec neviem, kde začať, ale najsprávnejšie mi príde objasniť celú to exotiku okolo dvojčiat.

Ách, že exotika. Priznávam, že keby to boli moje prvé deti, vypustím dušu. Takto som mala náskok nejakých skúseností a vedela som, že to bude peklo, len dvojmo. Toto poznanie mi však vôbec nepomáhalo. Skrátim to; takže som si prešla rôznymi hlbinami zúfalstva, žiadne svetlo na konci tunela a potom sa teda narodili.

Zistila som, že skúsenosti sú výhoda a to, že sú dvaja nemusí byť zrovna na samovraždu..Už som vedela, čo a ako, rýchlo som si našla systém, zorganizovala som celú rodinu a to najdôležitejšie, oveľa ľahšie sa mi riadilo pravidlom, že rodičia nemajú žiť život detí, ale deti majú žiť život rodičov. Samozrejme, sme unavení, ale zatial nás nič spojené s existenciou dvojčiat nijak zásadne neprekvapilo. Jedine asi to, že máme skvelý kočík, v ktorom to druhé dieťa nie je vidno a tak nás nezastavujú ľudia s miliónkrát ohratými replikami „No, to máte veselo!“ alebo „Mamina má čo robiť!“ alebo „Zvládate to?“.

Náš ružový a modrý oblak sú zatiaľ fakt dobré deti. Občas mám výčitky ako dlho vydržia zabudnutí. Preto som nemohla potešiť sestričku našej pediatričky, ktorá sa s iskrou v očiach zo začiatku pýtala „Máte doma chaos?“ „Neviete, čo skôr, že?“

Musím priznať, že zatiaľ stíham udržiavať aký – taký poriadok, stíham variť a facebookovať.