Psychomotorický vývoj dieťaťa – alebo okrem VÝŽIVY je pre deti rovnako  zásadný  POHYB!!

Terminologicky povedané pochádza slovo motorika z latinského motus tj. pohyb. Pohyb je súhrnom pohybových schopností tela. Pohyb umožňuje dieťaťu prostredníctvom podnetov poznávať svet.  Podnety vybudia dieťa k činnosti, čím sa následne zlepšuje jeho motorická obratnosť, dieťa je viac pohyblivé, vďaka čomu  môže zase lepšie poznávať svet a novo získané zručnosti prispievajú k jeho celkovému vývoji. Akákoľvek forma pohybu je riadená nervovou sústavou a pohyb, resp. svalová činnosť, je prejavom aktivity mozgu, miechy a nervov. Pohyb v rannom veku dieťaťa vo významnej miere ovplyvňuje celú osobnosť dieťaťa.

Vývoj dieťaťa neurčuje iba genetika, ale tiež zdravotný stav, vnútorné a vonkajšie vplyvy. Teda budúcnosť našich detí je v našich rukách, keďže máme možnosť ju ovplyvniť!

Pohyb uvádza dieťa do sveta vecí a reč do sveta ľudí. Pohyb aj reč však súvisí so zdravotným stavom dieťaťa a vnútornou motiváciou dieťaťa. Túžba dieťaťa sledovať hračku stimuluje rozvoj zraku, ale tiež podnecuje rozumový a pohybový vývoj.  Vyššiu mieru vnútornej motivácie dosahujú deti s dobre rozvinutými zmyslovými orgánmi pre zrak, sluch, hmat, čuch aj chuť. Vývoj a učenie reči i pohybu je podstatne zložitejšie u detí s poruchou centrálnej nervovej sústavy, videnia a počúvania.  Je preukázané, že na veľkých pohyboch celého tela – hlavy, rúk a nôh je závislá aktivita drobných svalov, lebo napr. vlastný úchop hračky vyžaduje i celkovú pohyblivosť dieťaťa. Je očividná i priama súvislosť medzi obratnosťou ruky a rozvojom reči. Motorika nám tak vlastne „štartuje“ psychický a rozumový vývoj dieťaťa.  Psychomotorika tak vyjadruje úzke prepojenia medzi psychikou a motorikou – tj. medzi duševnými a telesnými procesy.

Súčasný spôsob života detí, ktorý je málo aktívny, príliš organizovaný a kontrolovaný, nerešpektuje potreby detí. Dieťa dnes veľmi obmedzene môže niečo vyskúšať, prežiť tak, aby nebolo obmedzované sprostredkovane poskytovanými audiovizuálnymi podnetmi médií, pedagógov či rodičov. Deťom chýba v činnostiach možnosť slobodného priestoru, aktívne učenie sa pomočou vlastných experimentov, nemôžu realizovať, a už vôbec nie prežiť vlastnú skúsenosť. Činnosti sú viac riadené než spontánne. Dospelí predpokladajú výsledok, chýba dostatok času na sebarealizáciu detí, dieťa je neustále porovnávane s ostatnými.

Vývoj dieťaťa nebeží u všetkých rovnako, preto nie je vhodné „tlačiť“ deti do tabuliek schopností, znalostí a návykov – respektíve hodnotiť, čo kedy má vedieť. Doma nepotrebujeme mať majstra sveta ani Einsteina, ďaleko priaznivejšie pre dieťa je taký rodič, ktorý sa bude zaujímať skôr o možnosť vytvorenia podnetného prostredia a harmonickej rodiny pre dieťa, než ho porovnávať s ostatnými alebo nedaj bože s tabuľkami...