Bola to krásna prechádzka v prírode. Videli sme množstvo zvierat, hrali futbal pri jazierku a užívali si tento raj. Pred zotmením sme sa vybrali domov. Pred bránou nás čakalo jedno dieťa. Dieťa, ktoré som myslel že už nikdy v živote neuvidím...

Ale pekne poporiadku. Keď som prichádzal do centra, bolo novootvorené a bolo v ňom len zopár detí. Väčšina z nich bola v ňom po celý čas až na pár výnimiek. Spomínal som ich už v 7. časti. 

Odmietala pomáhať, odmietala jesť jeden deň staré zohriate jedlo. Cítila sa u nás veľmi nešťastná. Chcela ísť domov. Keďže nie sme väzenie a nedržíme u nás nikoho proti vôli, tak s ťažkým srdcom sme ju poslali domov. Asi 11-ročné dievča spravilo rozhodnutie, ktoré významne ovplyvnilo jej budúcnosť.

Máme tu tiež pravidlo, že kto opustí centrum, už sa doňho nemôže vrátiť. Pravidlo má racionálne základy. Deti svoju nespokojnosť často dávajú najavo vyhrážkami, napríklad že chcú odísť. Ale nikdy to nemyslia vážne lebo vedia, že keby odišli už by sa nemohli vrátiť. Porušenie tohto pravidla by niektoré deti posmelilo v správaní, ktoré by mohlo byť nebezpečné. A mohlo ohroziť krehkú harmóniu.

Tá vpravo je "ona", ešte u nás v centre (foto: Andrej Budai) Pre viac fotografií kliknite tu.

A po pol roku stála pred bránou. Nečakane, bola špinavá a sama. V tvári mala drsný až neprítomný výraz, chce la sa k nám vrátiť. Matka ju vyhodila z domu a je z nej bezdomovec.