Keď si myslíte, že ste už dostatočne nad vecou a nič vás už nerozhádže, realita vie veľmi rýchlo vyviesť z omylu.

Klasická hra na telo medzi dobrovoľníkmi. Prvá otázka tiež "klasická" – ako to bolo "tenkrát poprvé". Blízka kamarátka Keňanka má zrazu vlhké oči a hovorí, že niekedy si človek nemôže vybrať ako o to príde. V mojich očiach to bola a je najsilnejšia a jedna z napracovitejších v centre. Nič ju nerozhodí, vždy má v sebe zápal pre všetko. V jej očiach prvýkrát vidím slzy. Neskôr sa medzi štyrmi očami zlomeným hlasom snaží opísať príbeh. Ako dieťa v živote verila len dvom dospelým ľuďom. A jeden z nich...... nie nedokončila príbeh. Nemusela. Nedokončili sme ani hru.

Kráčam s malou dvojročnou Oliviou - naším najnovším prírastkom ruka v ruke a ona začne plakať. V tom pribehne malá štvorročná Hannah, kľakne si a vezme ju na plecia. Je takmer rovnako veľká ako ona, neviem, kde sa v nej berie toľko sily. Očividne ju ani nevládze uniesť. Cestou jej všeličo vysvetľuje a ukazuje okolitý svet. Obidve sa pritom smejú. Hovorím jej so smiechom, že ja ju predsa ponesiem a odpovedala mi spôsobom, ktorý vyrazil dych. Ako keby to bola tá najsamozrejmejšia vec na svete sa pozrie na mňa a odvetí: "ja sa musím o ňu postarať, odteraz je to moja sestra!"

Cez víkend sme mali návštevu. Prišiel CEO veľkej svetovej spoločnosti, ktorá je veľmi známa aj na Slovensku. Jeho návšteva Kene bola naplánovaná do poslednej minúty. Rozhodol sa zmeniť celý svoj program, aby navštívil naše centrum. Bol u nás asi hodinu, keď mal predniesť krátky prejav. Muž, ktorý precestoval celý svet sa postavil a ....nedokázal povedať jediné slovo. Oči sa mi začali lesknúť. Po pár sekundách z neho vyšla len tichá veta – „ja nemôžem.“ 

A ja som nemohol tiež...

--