Už som tu druhý deň a začína sa moja práca. V hlave mám množstvo navzájom nesúvisiacich myšlienok, tak ich budem písať rad radom ako mi napadnú.

V minulom článku som nestihol napísať jednu zaujímavosť z hlavného mesta, aj keď som tam dlho nezotrval. Nákupné centrá sú ako u nás. Majú tu takmer všetko. Len s rozdielom, že vám pred parkovaním skontrolujú spodok auta či nemáte výbušninu a pred vchodom prejdete detektorom kovov.

Je to spôsobené relatívne vysokým nebezpečenstvom teroristických útokov. Tieto hrozby sú tu reálne dlhodobo, preto nedávny teroristický útok, ktorý v októbri okupoval titulné stránky našich novín, nebol až taký prekvapujúci.

V Naivasha som začal žiť životom komunity. Učím matematiku a vlastne všetko čo príde. Aj keď skúsenosti s učením mám, tak musím priznať že učiť decká základné veci je omnoho, ale omnoho ťažšie. Na jednej strane som veľa všeobecných vecí zabudol (napr. o rastlinách, o zvieratách). Na druhej strane vedieť výsledok a postup niekedy nestačí.

Len vysvetliť obyčajné sčítanie, alebo prepísanie čísla na slovo je sizyfovská úloha. Mal by som problém to vysvetliť v slovenčine, nie ešte v angličtine deckám čo 90 % času hovoria svahilsky. 

Pritom majú veľkú chuť sa učiť a pracujú samostatne. Pýtajú si úlohy, bez červeného pera k nim nesmiem ani pristúpiť. Neskutočne sa tešia na každú "kvačku" čo im dám za správnu odpoveď. A dokonca sa sústredia, relatívne sedia na miestach (na africké pomery), až som prekvapený.