Už je to tu. Musím priznať, že ma máločo dojme. Je september 2012 a ja sa vybaľujem vo svojej izbe v Keni. Ale pekne poporiadku.

Celé to začalo ako nevinné nadšenie v lete 2011, keď som mal šťastie na úžasných a inšpiratívnych ľudí. Ich cestovateľské príhody ma inšpirovali natoľko, že iné, ako cestu do Afriky, som si nepripúšťal. Rok na to som mal končiť školu, nemal som žiadne záväzky, ideálna východisková pozícia. Veľmi mi pomohlo, že rodičia nevystúpili ostro proti môjmu plánu a po istom čase som začal mať pocit, že ma podporujú. 

Nie je to prvýkrát, čo som išiel do zahraničia úplne sám. Ani prvýkrát, čo som navštívil rozvojovú krajinu. Vždy som radšej trávil prázdniny takto, ako klasickou dovolenkou spojenou s ležaním na pláži. Ale teraz je to iné, úplne iné.

Strach z neznámeho bol u mňa niekoľkonásobne vyšší. Pôvodne som mal ísť do Južného Sudánu, ale mesiac a pol pred odletom mi plán padol. Na naše miesta už mali sľúbených Američanov.

Do Kene som sa dostal úplnou náhodou. Jeden Kanaďan otváral nové centrum a súrne potreboval dobrovoľníkov. Síce ho nikto poriadne nepoznal, ani nikto nevedel, kde presne mám ísť, ale ja som sa rozhodol risknúť to.

Aby nebolo všetko ideálne, cestou v lietadle mi boli moje najslušnejšie veci, aké som si niesol do Afriky, obliate červeným vínom. A to rovno 2x. Ani raz síce mojou vinou, letuška mala asi zlý deň. Paradoxne, zlepšilo mi to náladu a ďalšia fľaška vínka sa už niesla pre mňa.