Malý Biely tesák štvornožkuje pri zavretých dverách spálne, škrabká na dvere, jačí a všemožne sa svojim osemmesačným rozumčekom snaží dostať dnu. Veď predsa vie, kde je mama. A mama leží na posteli a odpočíva... Ja viem, poviete si, čo som to za mater, veď mama musí VŽDY... musela som... Dva mesiace som sa kolom dookola starala o chorých... najskôr manžel, potom aj ja, prechodila som, lebo chorý Šani bol prednejší... potom zase ja, prechodila som, lebo Šanimu sa to po týždni v škôlke vrátilo... Potom Artur a zase ja... kašeľ som mala taký, že bolo podozrenie na ten čierny... po pár dňoch som už ani nekašľala, len som sa nadýchla, že idem zakašľať, cítila som, že sa mi trubica zlepila dokopy a už som sa len dávila... aj tu som ešte cca 3 dni fungovala s dvomi deťmi... nakoniec som šla k dr. aspoň po lieky... dr. skonštatovala, že tak zapálené hrdlo dávno nevidela, či vôbec jem, pijem a rozprávam... čooo? veď ja len kašlem, teda snažím sa... dostala som antibiotika a dačo proti kašľu... tak som myslela, že týmto to skončí... žiaľ, týmto to ešte len začalo... a samozrejme ako vždy v piatok poobede... ostalo mi zle, myslela som, že len z únavy... niekoľko nocí som trávila nad umývadlom v kúpeľni a cez deň som sa starala o dve deti... potom mi očervenelo oko... ale že aké srandovné to bolo, krvavá guľa, ktorú som s ťažkosťami otvorila, nieto ešte niečo vidieť... v sobotu ráno som sa dovliekla sotva na wc a späť... bolo mi tak strašne zle, že som sa vrátila spať... poobede mi to neprešlo, dokonca som mala pocit, že je to horšie... miesto srdca som mala futbalovú loptu, do ktorej počas každého nádychu niekto kopol... a prečo to píšem?... čítajte ďalej...

            Manžel ma vzal na pohotovosť... bol tam milý lekár, ktorý skonštatoval, že síce mám kašeľ a očividne dajaký infekt ciest dýchacích, no však tlak 160/100 a tep 120 by nemal byť... o oku ani nehovoriac... poslal ma do nemocnice na interné a očné... nech mi dajú dajakú infúzku na tlak a srdce a pozrú to oko... tak som šla... interné – moje staré známe oddelenie, kým mi kardiológ nastavil lieky, bola som tam často, aby ma dali dokopy... aké však bolo moje prekvapenie, keď lekár skonštatoval, že s prechladnutím nemám lietať po nemocnici, ale ležať doma, piť tekutiny a jesť vitamíny... že tam nemám čo robiť... tak som sa mu snažila vysvetliť, že už dosť rokov chodím na kardiológiu a toto nemá nič spoločné s prechladnutím... nepochodila som... máte teplotu? – nie – čo nie? neviete, či nemáte?  - no nemám a ani som nemala – ale ste celá upotená (pohľad, že fuuuj) – áno, potím sa, veď mi je zle, na odpadnutie, mám bolesti – mali ste ostať doma ležať... no fajn, zase sme pri tom... začínala som mať pocit, že som bezdomovec, ktorý sa tam prišiel skryť pred dažďom a potrebuje ho vyhodiť znova na ulicu... odišla som... bez infúzky, bez injekcie, bez akejkoľvek hlúpej tabletky od bolesti... šla som na očné... druhé poschodie bez výťahu... na medziposchodí medzi prvým a druhým som sa zložila... došiel mi dych, sedela som na zemi a štípala sa do dlane, aby som neodpadla... lôžková časť mimo návštevných hodín, nikde nikoho... stále sa mi vracala myšlienka, že ak sa tomu poddám, nájdu ma až keď sa bude meniť služba... podľa neskoršieho pohľadu na hodiny na očnom som tak sedela cca polhoďku... dosť či málo?... ďalšie, čo som si na očnom všimla, mýlili sa mi strany ľavá a pravá... napriek tomu bola mladá pani doktorka veľmi milá, vypočula, vyšetrila, dala kvapky... trošku to zmiernilo moju zlú náladu, no nie bolesť... vyšla som pred nemocnicu, stála som v daždi a telefonovala manželovi, že už môže prísť... bolo mi tak zle, že som mala chuť si ľahnúť na prvú lavičku a nič neriešiť... slzy mi tiekli po tvári... bolesť na hrudi bola neskutočná... a nielen tá na hrudi... ale to už by bol iný článok... tak možno inokedy...