Dnes som si počas obeda otvorila zase MK a začítala som sa do diskusie s mamičkami, ktoré rozmýšľajú o tom, že dajú svoje talentované deti do špeciálnych škôl, ktoré sú pre takéto deti určené. A hneď som sa aj zamyslela nad tým, ako je v podstate túžbou každej matky, mať okrem zdravého dieťaťa aj dieťa, ktoré je nejako výnimočné. Myslím si, že táto túžba je pre každú mamičku prirodzená, lebo v jeho talente vidí hlavne perspektívu do jeho budúcnosti a možnosti dobrého/ lepšieho života. 

Moje dcéry už dávno nie sú malými deťmi, ale pamätám si ako dnes, ako som ich od malička pozorovala, čo vedia a čo nie a samozrejme aj porovnávala s inými deťmi (aj toto je veľmi prirodzené, aj keď si to veľakrát nedokážeme pripustiť). Staršia dcéra bola od malička veľmi šikovná na kreslenie a veľmi ambiciózna. Keď s ňou moja mama niekde išla a stretli susedku, alebo nejakú známu, hneď Paulínke (meno staršej dcérky) povedala: "Veď zarecituj niečo tete!" A Paulínka recitovala ostošesť, aj spievala (aj keď falošne, ale veľa 😀), za čo si vždy niečo od tiet vyslúžila a to ju ešte asi viac potom motivovalo. Ale v každom prípade bolo vidno, že má výbornú pamať a rada druhým ukazuje, aká je šikovná. Aj na zápise v prvej triede spievala, recitovala, kreslila a ja som bola hrdá matka svojho šikovného dieťaťa. Aj keď nevedela ako predškoláčka čítať a písať, ja som v nej videla talent. To sa aj neskôr potvrdilo. V škole vždy žiarila, chcela byť stále najlepšia a so svojou precíznosťou a ambicióznosťou to aj dokazovala. Čistá jedničkárka, či už na základnej škole, potom aj 8 ročnom gymnáziu, kde dokonca nemala dvojku ani počas bežného roka z písomky, či odpovede. Proste jedničky a jedničky. Na druhej strane, okrem školy nič iné nerobila, len kreslenie, čo je tiež išlo úžasne. Ale žiadna pomoc doma, bola len zavretá v izbe a učila sa a učila, alebo kreslila. Občas von s kamrátkami. Keď sa rozhodovalo o vysokej, padli 2 voľby - prvá bola VŠVU - to som jej rázne vyhovorila- umelecký chlebíček je nesmierne náročný a pokiaľ človek nie je génius, tak sa slabo uplatní. Druhá bola medicína a musím povedať, že to bol skor môj nápad (moj nezrealizovaný životný sen..), ale videla som, že tá škola by bola pre ňu, vzhľadom na to, ako sa profilovala. Tak teda po všetkých diskusiách, išla na medicínu- prijímačky urobila tak, že zo všetkých prihlásených bola 3 najlepšia na základe testov, takže ju prijali bez problémov. Teraz končí 4.ročník, takmer každý rok na prospechové štipko. Ale... Ale dáva mi neskutočne pocítiť, že ona si tú školu nevybrala, že mohla byť na VŠVU a robiť to, čo ju fakt baví. Lebo tým, že je taká perfekcionistka, na tejto medicíne nič iné nerobí, len sa učí a už má toho dosť. Doma mi nepomôže vobec nič, lebo sa učí. Na brigády v lete nechodí, lebo si chce oddýchnuť. A keďźe školu má 10minút pešo z domu, má doma plný "full- servis". Takže výsledok? Nadané dieťa (teda už žena), absolútne nepripravená do praktického života. A nado mnou leží len veľký otáznik. Je nadanie naozaj ten atribút, ktorý pomôže dieťaťu do budúcnosti?

A tento otáznik sa stal v súčasnosti ešte viac výrazný. Lebo mám ešte druhú dcéru - Romanku. To je také slniečko, ale v porovnaní so svojou sestrou, vždy bola len v závese. V škole priemerná, na výtvarnú chodila, lebo to robila jej staršia sestra a vždy, keď sme ich diela porovnávali, tak chúďa Romanka.. Na 8 ročne gymnázium sa nedostala, lebo neurobila dobre prijímačky. Tak končila normálnu základku a pred monitorom sme ju radšej dali na doučko, lebo sme sa báli, že to zase zbabre. Ale vtedy prekvapila prvý krát. Celoslovenský monitor z matiky dala na 100%, čím sa zaradila do prvej desiatky všetkých školákov, ktorí v ten rok ten monitor robili. A to jej výrazne pomohlo dostať sa na gympel, ktorý chcela, tak prvá starosť odpadla. Prišlo však stredoškolské štúdium a ďalšie prekvapenia sa akosi nekonali. Troječky na vysvedčku boli bežnou realitou, cez rok sa vľudila aj nejaká tá "baňa" z písomky. Keď sme jej dohovárali, nech sa učí, tak síce vždy povedala, že áno, ale namiesto toho mi radšej pomohla v kuchyni, neskôr začala piecť, chodila na Flamenco, výtvarnú a angažovala sa v škole pri vymýšľaní rôznych akcií a ako ich spropagovať, alebo sa zapájala do všetkého, čo malo nádych tvorby nejakého dizajnu, či už prezentácia na nejakú olympiádu, alebo sama prezentovala- či už moderovala školské plesy a posledný rok, samozrejme stužková- či už návrh a vypracovanie oznamka, scenár stužkovej a samozrejme moderovanie stužkovej... Ale školské výsledky samozrejme stále pokrivkávali, ale hlavne, nebolo jasné, čo by malo byť budúcnosťou tohto dieťaťa. Lebo každý rodič samozrejme chce, aby dieťa išlo na takú školu, ktorá je perspektívna, čo v tomto prípade nebolo jasné. Romanka totiž nechcela ísť ani na ekonómiu, ani právo, ani žiadne prírodné vedy (božechráň 🙂 ) ani nič s tým spojené, ani technika.. Ale ja poučená od Paulínky, som jej povedala: "Romi, vyber si čo chceš. Ja už nechcem nikdy počuť, že to som ja, čo ti "spackala" život, ako to počúvam od tvojej staršej sestry.". Lenže Romanka bola bezradná, lebo sama nevedela. Tak sme minulé leto sadli za internet a pozreli sme sa, aké sú vlastne možnosti. A jediné, čo sa jej z tých možností páčilo, bol dizajn a médiá. Masmediálku v Trnave sme vylúčili. Takže ostala Paneurópska VŠ (dizajn médií, alebo mediálna komunikácia), ale potom sme našli ešte Marketingovú komunikáciu na filozofickej v Bratislave. Tam sa ale každý rok hlási okolo 400 študentov a prijať možu 25-30. Čiže reálne sme zvážili, že toto asi bude skor nereálne, ale že si podá prihlášku aj tam. A tak sa aj stalo. Aby som to skrátila, druhé prekvapko prišlo v podobe maturít - čisté jedničky. Bolo vidno, že keď chce, vie zamakať a keď zamaká, je dobrá. No a ďaľšie prekvapko? Na Paneurópsku ju prijali bez problémov. Ale to, čo sme nečakali, je jej umiestnenie v rámci prijímačok na Marketingovú komunikáciu na filozofickej v BA. Prijímačky sa totiž skladajú z talentovej skúšky, kde študenti navrhujú plagát/obrazový inzerát na tému, ktorú im zadajú a zároveň tvoria slogan z 5 navzájom nesúviciach slov. Ďalej je tam test všeobecných vedomostí. No a Romanka je momentálne na 10tom mieste zo všetkých 350-400 uchádzačov, pričom má 5ty najlepší plagát. Musím povedať, že sme všetci z toho strašne vytešení (až prekvapení 🙂 ) a vlastne len čakáme na oficiálne papiere o prijatí! Držte palce!

Ale čo som tým chcela povedať? Vobec sa netrápte tým, ak vaše dieťa nie je v porovnaní s inými výnimočné. Ono totiž je určite výnimočné, len to možno nevidíte. A jedného dňa vás tak krásne prekvapí, ako nás v posledných dňoch prekvapila moja mladšia dcéra. Som na ňu taká hrdá.