V rámci terapie spracovania traumy z minulosti som dostala za úlohu napísať list otcovi a tak mu povedať, čo som nestihla... bolo to pre mňa ťažké, pretože vďaka okolnostiam a možno aj mojej tvrdohlavosti toho bolo veru dosť... nechcem tu kopírovať všetko, čo som písala, iba chcem povedať vám ostatným, ako som zmeškala niečo dôležité vo svojom živote, čo už nemôžem zmeniť... možno sa aj vy zamyslíte a zistíte, že máte vo svojom okolí človeka, ktorému potrebujete niečo povedať skôr, ako sa vaše cesty navždy rozídu... urobte to... lebo potom to bolí o to viac... a skúste ma nesúdiť... niekedy sa proste nedá...

Oci,

píšem Ti, aby som Ti povedala to, čo som nestihla povedať osobne. Spoznala som Ťa v šestnástich rokoch a musím Ti povedať, že to bolo pre mňa sklamanie... Mala som vysnívaného princa a stretla som gazdu... Žil si so svojou novou rodinou v malom domčeku s veľkou záhradou, choval si všetko, čo sa dalo... pamätám si na kozu – kamzíka, ktorú sme vždy dávali dolu z nejakej strechy, na havkáča Zoru, prasiatka, ovce, kačky, sliepky, zajacov, holubov, kuny... čo som len chcela, všetko si mal... a ja som to nechápala... bola som vychovávaná inak a aj sme s mamou žili v iných podmienkach... ale postupne sa mi to zapáčilo a zvykla som si na pranie v potoku, latrínu v záhrade, zabíjačku a všetko to okolo domu... Rada som k vám chodila na návštevy a bolo to všetko fajn... Tvoja manželka ma vzala ako svoju a nikdy som necítila, že by robila rozdiely... za to si ju dodnes veľmi vážim... Ty si mal zvláštnu povahu... síce si mal heslo, že pokiaľ nepomôžeš, tak zle neurobíš, ale svojím pitím si zle narobil veľakrát... a potom sa kričalo a vzduchom lietali aj “pohlavné orgány“... proste toto bola Tvoja druhá črta... pamätám si, ako išiel od vás Peťo z prvej návštevy... predýchaval to ešte pár dní... nezvyknutý na krik... a potom, keď si sa mu vyhrážal, že Ti musí tykať a hovoriť Jožo, lebo inak mu budeš hovoriť ko..t, tak to ho už úplne položilo (a pamätáš, že si to aj splnil!) Napriek tomu, keď sa nepilo a nekričalo, bolo super... keď sme ako decká dospeli a založili si rodiny, akosi sa tie nitky popretŕhali... dokopy to dali zase až vnúčatá... keď sme došli prvýkrát s malým, už si bol iný, poznačený chorobou, ale na druhej strane aj abstinovaním... a ja som dostala prvé vnuknutie, že by sme mali dať, Šaňka pokrstiť ešte tento rok, lebo budúci môže byť neskoro... krstili sme v novembri 2010 a Ty si si neodpustil rypnúť do kňaza pred kostolom, čo sa tam hrá na Batmana... No celý Ty... A potom prišli Vianoce... stretli sme sa u vás skoro všetci a bolo fajn... Šani lozil po Tebe, ťahal Ťa za fúzy a Ty si ho nechal... a vo mne niečo zase kričalo “Foť to, foť to, toto už nebude...“ nepočúvala som... bola som lenivá ísť do chodby pre foťák a ospravedlňovala som sa sama pred sebou, že je nás tam dosť a nebudem sa pretláčať atď... keď sme sa lúčili, strašne si ma stisol... mala som pocit, že sme jedno telo a jedno srdce a vedela som... ďalšie varovanie... šli sme v aute domov a ja som nad tým premýšľala... z myšlienok ma vytrhol Peťov hlas. Mal som taký pocit, akoby sa tatko lúčil... Tak teda nielen mne sa tak zdalo... v noci vola brat... skolaboval si, vzali Ťa do nemocnice... a stále som verila, že všetky znamenia sú len tak... len akože, pretože tam hore sa niekto nudí... neboli... prehupol sa január... boli sme v nemocnici, čakal si na vyjadrenie lekárov... dávali si načas a nakoniec rozhodli... metastázu treba skúsiť z hlavy vybrať... no, vybrali... boli sme za Tebou, ležal si a nevnímal si... dve diery v hlave, jednu v hrudi... kosť a koža... kanyla v nohe, lebo v ruke už nebolo kam... a ja som nevedela, čo robiť, čo povedať... stáli sme tam a počúvali sestru, ktorá každých 15 minút vybehla z kukane a vrešťala „Pán M., máte tu návštevu, venujte sa im, nespite!!!“ A mala som chuť ju zdrapiť a tresknúť z okna... alebo ju rovno poslať do pi.e... (žeby som to zdedila po Tebe?) keď sme odchádzali sklonila som sa k Tebe a Ty si mi niečo povedal... sľúbila som Ti, že zase prídeme... cestou domou sa mi v hlave rozležala veta „Maj sa mi tu dobre, moja.“... to bolo to, čo si povedal, Ty si sa rozlúčil, žiadne nabudúce nebude... a ja som Ti nepovedala to dôležité, že Ťa ľúbim... Peťo bol zlatý, že otočí auto... spanikárila som, ako otočí??? Ak ho otočí, tak mi tato zomrie, veď sa rozlúčil, už sa neuvidíme... stále vo mne niečo bojovalo... aj nasledujúce dni... bolo to strašné, oci... na jednej strane som sa chcela rozbehnúť za Tebou a povedať Ti, že ťa ľúbim... na druhej strane som sedela v kresle a triasla som sa od strachu, že ak to urobím, tak zomrieš, keď budem stáť pred dverami nemocničnej  izby... a že Ťa vlastne ja svojou návštevou zabijem... Pamätám si to, akoby to bolo dnes... Mali sme ísť za Tebou v utorok... z nedele na pondelok sa mi snívalo, že som Ťa videla odchádzať... šiel si pešo niekam preč a ani si sa neobzrel... celý pondelok som bola ako na tŕňoch... niečo sa musí stať... niečo... už sa predsa neuvidíme a zajtra máme ísť do nemocnice... bolo to také silné, že mi bolo zle... Večer o pol šiestej zvonil mobil... vedela som... ani som sa nemusela pozerať a bolo mi jasné, lebo sa mi zrazu uľavilo... volal brat... zomrel si sám, 24.1.2011 - 15 minút potom, čo odišla Tvoja manželka po skončení návštev... a ja Ti už nikdy nepoviem, že Ťa ľúbim... pokazila som to... celý čas, čo Ťa poznám, som sa snažila držať trošku bokom, pretože si mal novú rodinu a nechcela som sa priveľmi miešať... a teraz sa mi to vypomstilo, myslela som, že mám času dosť, teda nie dosť, ale aspoň toho pol roka, čo dávali lekári... boli to necelé 3 týždne... ale aj to je dosť dlhá doba na jedno ĽÚBIM ŤA...

Oci, neviem, kde teraz si... ale dúfam, že sa tam máš dobre... chcem Ti povedať, že Ťa ľúbim... a ešte niečo... oci, prepánajána, čo budeme robiť? Veď ja som úplne rovnaká, ako Ty... máme starý dom, latrínu, záhradu, na jar pribudnú ovečky a určite aj iné zvieratá... a Šaňko chce havkáča... a stále nadávam, ako opitý námorník (pamätáš, kedysi si mi to povedal), keď ma naštvú... a nie som princezná, som gazdiná... robím kompóty a džemy, pečiem chlieb... a na veľa vecí sa ešte len chystám... som ako Ty... telom aj dušou... dúfam, že budeš na mňa pyšný... a bolo mi cťou mať takého otca... ľúbila som ťa, ľúbim ťa a vždy ťa budem ľúbiť... “tvoja“ (presne tak, ako si ma volal)

Môjmu tatinovi  1953 - 2011