Bolo skoro ráno a Vilma sedela v izbe primára. Snažila sa ho presvedčiť, že chce svojho syna previezť do domáceho liečenia. Ten bol spočiatku trochu proti, keď ho však Vilma ubezpečila, že sa postará, aby na neho dohliadol ten najlepší neurochirurg, akého pozná, súhlasil. Matúškov stav bol veľmi dobrý a každý deň sa cítil čoraz silnejší a plný energie. Milan sľúbil, že jej pomôže počas dňa, aby sa ona mohla opäť, podľa potreby, vrátiť naspäť na svoje miesto. Bola totiž v kontakte s Veronikou a tá jej nepodávala pozitívne správy, čo sa týkalo nového riaditeľa. Jediné, čo ju mrzelo bol fakt, že Sebastiana opustí. Ak však chcela konečne nájsť ich dcéru, musela to urobiť. Keby to bolo na nej, každú svoju sekundu by venovala tomu, aby mu bola nablízku. Tak veľmi túžila opäť vidieť jeho oči a láskavý úsmev. Sľub, ktorý mu dala ju hnal v tom, aby neupadala. 

Keď s Milanom prechádzali po chodbe naspäť do izby ich syna, obaja mlčali. Vilma bola zahĺbená do svojich myšlienok a Milan stále premýšľal nad ich posledným rozhovorom.

"Keď sa vrátiš domov, chceš pátrať po svojej dcére?" začal rozhovor s tichým hlasom. Vilma sa prekvapene otočila jeho stranou a mlčky pozorovala jeho vážnu tvár.

"Prečo sa ma to pýtaš?" smutne stiahla obočie. Tušila, že to všetko pre neho muselo byť veľmi ťažké.

"Chcel som ti navrhnúť, ak by ti to neprekážalo, že by som sa nasťahoval domov. Kvôli Matúškovi. Chcel by som s ním byť čo najviac. Samozrejme by som spal v hosťovskej izbe." trochu spomalil chôdzu a otočil k nej hlavu. Vilma zastala. Milan na ňu upieral sebaistý pohľad. Keď sa nad tým zamyslela, vlastne by to bol dobrý nápad. Predstavila si Matúškovu veselú tvár, keď sa dozvie, že jeho milovaný ocko bude opäť s ním. Ticho prikývla.

"Súhlasím. Kvôli Matúškovi. Bude sa tak cítiť lepšie. Vidím, aký je šťastný, keď si v jeho blízkosti." vyslovila tichým hlasom a zhlboka sa nadýchla. Milan sa usmial a ticho poďakoval. Keď vošli k Matúškovi a povedali mu novinky o jeho prepustení a o tom, že jeho ocko bude opäť bývať s nimi, takmer od radosti vyskočil z postele. Vilma po dlhej dobe konečne cítila radosť a úľavu, že je jej syn šťastný. Po chvíľke, keď podišla k oknu a do mysle sa jej opäť vrátil Sebastian, stíchla a uzavrela sa do seba.

Som otec a mávam svoje dni. Hnevám sa a bývam netrpezlivý, prísny, smutný a unavený. Ale potom si oblečiem klaunský kostým, stane sa zo mňa Quido Bublanina a v hlave zapnem podporné systémy smiechu, empatie, zábavy a humoru.

Z malej krabičky od cukríkov vyberiem červeno-červený nos na gumičke, a keď si ho nasadím, zhlboka sa nadýchnem. V očiach sa zaiskrí, telo sa napne, prsty začnú dirigovať melódiu, nohy netrpezlivo podupkávajú, hlas sa naladí do správnej tóniny. Som pripravený.

„Pripravený?“ zaklope na dvere nemocničnej izby môj klaunský kolega doktor Stresser.

Dnes Bublanina akosi nie je vo svojej koži. Je nervózny, trochu sa bojí, má trému a nos, ten vychýrený červený nos ho trochu páli. Vie, kto leží na posteli pod oknom. 

Neustále myslí na to, ako pred tromi dňami, keď jeho červený nos spal v krabičke od cukríkov, v rannom zhone nervózne zúril na dcéru.

„Alžbetka, nevymýšľaj a odchod do školy.“