BABY POKRAČUJEME!

Kapitola 7. 

O pár mesiacov som už okupovala svoju hosťovskú izbu u Steelových 7 dní v týždni. Presťahovala som sa sem na žiadosť Ingy, ktorá nemohla zniesť fakt, že ako tehotná budem stále pobiehať medzi Londýnom a vidiekom. Lena to zobrala v celku v pohode, len som jej musela prisahať, že bude krstnou mamou. Ako by som mala na výber niekoho iného. 

Spomenula som si na deň keď sme si s Lenou vychutnávali posledné chvíle v byte.

„Vieš čo?“ spýtala sa ma raz jedno popoludnie, keď sme sedeli na balkóne nášho bytu, prekryté dekami a z úst nám stúpala teplá para. Pili sme horúci čaj, vonku už bolo len niečo okolo 13°C, ale na pomery jesenného Londýna celkom príjemne. 

„Čo?“ opýtala som sa a šibla pohľadom smerom k nej.

Je čas, Bože, však? Si Tvorcom dobrých vecí, ktoré som ja, už dlhý čas, v tej nezmyselnej sebaľútosti odmietala. Viem, že stretnutie s Tomášom si mi nedal len tak náhodou. Ani vtedy, ani teraz. A hoci ešte nie som pripravená otvoriť srdce láske, chcem niečo zmeniť. Neviem ešte presne, čo, ale tá túžba je veľká. Pomôžeš mi, prosím? Ty moje srdce a moje skryté túžby poznáš lepšie, ako ja. Chcem Ti to odovzdať, aj keď neviem ako. Vezmi si prosím moje zlomené čriepky a spoj ich v Tvoje umelecké dielo, tak, ako si to urobil vždy. Daruj mi pohľad, aby som dovidela na obzory, kde si Ty sám. Nenechaj ma viac točiť sa okolo mojich nesprávnych rozhodnutí. Ak mám pomáhať druhým, v prvom rade potrebujem, aby si Ty pomohol mne. Nech už viac nenechávam klíčiť svoju dlhoutajovanú bolesť straty. Chcem, aby som bola pripravená na zmeny, ktoré v mojom živote chceš urobiť. Buď Ty Lekárom mojich nevyslovených trápení. Môj drahý, vzácny Ježiš. Amen. 

Prosba, ktorá sa drala v tichosti jej duše, ju opantávala natoľko, že zabudla, na malý okamih, na čas, aj miesto, kde sa práve nachádzala. Mala privreté oči, takže si vôbec nevšímala dianie okolo seba. Tomáš sa však nadchýňal pohľadom, ktorý sa mu naskytol. Odovzdanosť a krehkosť, ktoré sa odrážali v jej tvári, mu v srdci vytvárali vlastnú melódiu, kde znelo jej meno. S obdivom v tichosti stál na chodníku kúsok od nej. Keď kráčal okolo a zbadal jej tvár prvýkrát, zaplavila ho potreba prihovoriť sa jej. Ako však pristúpil bližšie a na jej tvár dopadlo svetlo slnka, okamžite zmĺkol. V jeho vnútri sa mu ihneď vytvorila nová túžba. Iba ju v tichosti sledovať. Letmo sa usmial, keď sa slnečné svetlo dotklo jej mäkkých pier. Akoby Boh presne vedel, čo na nej zdôrazniť, aby ho to ešte viac nadchlo. Dokázal by sa takto na ňu pozerať aj celý deň. Zrazu však otvorila oči. V prvý okamih sa pozrela na hodiny a jemne sa zamračila. Keď sa pohľadom stretli, Tomáš sa zhlboka nadýchol a pristúpil bližšie ku nej. Posadil sa na lavičku, trošku ďalej od nej. Nechával jej priestor. Zuzka sa k nemu prekvapene otočila. 

"Stojíš tu už dlho?" jej prekvapená tvár ho pobavila. 

"Nemyslím." Tomášova málovravnosť ju znervóznila. "Nie, nemusíš sa mračiť. Tá stratenosť vo svojich myšlienkach ťa robí výnimočnou." vyznal sa priamo. Zuzka sa jemne usmiala. "Idem práve od starkej, srdečne ťa pozdravuje a posiela ti toto." otvoril svoju tašku a vybral odtiaľ malú krabičku, ktorú jej podal do rúk. Zuzka sa nadšene usmiala. Nie ani tak z toho, že niečo dostala, ale skôr z toho, že na ňu Bet nezabúda. 

"To je od tvojej starkej veľmi milé. Ďakujem. Nemusela si však robiť starosti." keď otvorila krabičku, ovanula ju nádherná vôňa. 

"Starká robí rôzne kúpeľné zmesy z byliniek a kvetín, ktoré vo svojej záhrade pestuje. Neviem presne, aká je táto, ale, myslím, že ti tam nechala odkaz." jemný hlas, ktorý od neho zaznel a vôňa, ktorá jej opantala zmysly, spôsobili, že sa jej rozbúšilo srdce. Vzhliadla k jeho očiam, ktoré privrel, aby si užil dotyk slnka na svojej tvári. Do podbruška sa jej náhle vplazila neznáma túžba po ňom. Okamžite otočila pohľad a uzavrela krabičku.