Janko ma rýchlo zachytil a pomohol mi posadiť sa. Začula som Sarin hlas, ako sa pýta, koľko máme času. Sestrička odpovedala, hodinu. Dvere sa zatvorili a ja som sa na oboch pozrela zdesene. Janko ráznym hlasom povedal, že sa ide spýtať Davida. Nemo som hľadela na svoje krvavé prsty. Keby som mohla, darovala by som mu toľko krvi, koľko by potreboval. Nemala som však rovnakú skupinu. Pomalými krokmi ku mne pristúpil Mikael. Prekvapene sa pozrel na Saru a spýtal sa, či je niečo nové. Všetko mu vysvetlila. Pokojným pohybom si ku mne prisadol a ticho pošepol:

"Lívia, ja mám rovnakú krvnú skupinu." jeho hlas ma vytrhol z letargie. Nadšene som mu pozerala do očí. Zrazu pribehol Janko s Davidom. David smutne pokýval hlavou, že on takú krv nemá a ani Noemi. Vydýchla som. O pár minút sa otvorili opäť dvere. Ja s Mikaelom sme pristúpili ku sestričke a objasnili sme jej situáciu. Tá Mikaelovi, rýchlym tempom v hlase, všetko vysvetlila. Pokojne prikývol a nasledoval ju do miestnosti na odber. Bola som nesmierne vďačná Bohu, že ho k nám poslal a malými krokmi som prijímala Jeho nadprirodzené vedenie situácie. Opäť som sa v tichu usadila a trpezlivo sa snažila čakať, čo sa bude diať. Tentokrát som hypnotizovala dvere, kde vošiel Mikael. David si ku mne sadol. Pohladil ma po ruke. Nesmelým pohľadom som sa mu snažila poďakovať. Nedokázala som rozprávať. Bála som sa, že by sa môj hlas zlomil a ja celá by som sa zosypala. Nech som sa snažila byť akokoľvek silná, tušila som, že moje vnútro je celé zničené. Po chvíli vyšla sestrička a jemne sa na mňa usmiala. Sledovala som ju, až kým sa nezatvorili dvere do sály. Po pol hodine vyšiel Mikael. Usadil sa hneď vedľa Davida. Naliehavo som sa mu pozerala do očí, aby mi povedal nejakú informáciu. 

"Je to v poriadku, môžu ju použiť pre Joela." pokojne mi opätoval pohľad. Vydýchla som úľavou a opäť sa zahľadela na displej nad dverami do sály. Mlčala som. Sara ku mne bola veľmi láskavá a trpezlivá. Pýtala sa, či niečo nepotrebujem. Zakaždým som pokývala hlavou, že nie. Avšak jediné, čo moje telo a duša potrebovali, bol Joelov pohľad. Roztápal sa v ňom všetok môj strach. Myšlienky sa na mňa sypali ako prach popola. Začierňovali moju dušu. "Zostaň v mojej láske." ozvalo sa v celom tom mojom chaose. Ako? Ako Ježiš? Ukáž mi, ako? Nevládzem. Bolí ma každý nádych, ktorý urobím pri myšlienke na neho. Moje srdce je také slabé, Bože. Duša je unavená, až na smrť. Nedokážem žiť bez neho. Neviem a nechcem si to predstaviť. Prosím, zachráň ma z tohto trýznenia. "Ak uveríš, uvidíš Božiu Slávu." (Biblia, Jn 11:40) Tentokrát bol hlas naliehavejší a jasnejší, ako predtým. Áno! Chcem. Chcem, Ježiš. Odpovedala som vo svojom vnútri. Srdce sa mi upokojilo a v tichosti som čakala na to, kedy sa otvoria dvere zo sály. Netrvalo to dlho a von vyšiel doktor spolu so sestričkou, ktorá doprevádzala Mikaela. Náhle som sa k nim postavila a ticho počúvala verdikt, ktorý vyšiel z doktorových úst. Mikael stál po mojej pravici, vedľa David s Jankom a Sarou. Doktorova tvár bola unavená a zdržanlivá.

"Stav vášho manžela je veľmi vážny. Utrpel silný úraz hlavy, ktorý spôsobil krvácanie do lebky a silný opuch mozgu. Taktiež ma poškodenú krčnú chrbticu, zatiaľ nevieme v akom rozsahu. Počas vyberania guľky z oblasti brucha, stratil veľké množstvo krvi a raz nám skolaboval. Jeho stav budeme naďalej monitorovať, je v bezvedomí. Nemôžem povedať, že je stabilizovaný. Mozog je veľmi špecifický orgán. Pripravte sa na to najhoršie." doktorove posledné slová zneli veľmi chladno. Keď odišiel, zatmelo sa mi pred očami. Neviem, čo sa stalo. Iba na malý okamih som stratila vedomie a pocítila som príjemné teplo. Ticho a pokoj mnou prešli rovnako ako letný dážď, keď sme s Joelom utekali cez lúku pri našom spoločnom výlete. Spomenula som si na ten pocit, tak oslobodzujúci. Pocítila som ostré svetlo a pomaly pootvorila oči. Nado mňa sa skláňal doktor. Do srdca mi vošla tupá bolesť. Uvedomila som si, kde som a hlavne prečo. Joel. Zaznel bolestný hlas v mojom srdci. 

"Mladá pani, ako sa cítite?" spýtal sa pokojne a skúmal moje zreničky. 

"Dobre." odpovedala som zachrípnuto. Za doktorom na mňa hľadeli dva páry očí. Bol to David a Mikael. Smutne som oči opäť privrela a nadýchla sa. Naplnila ma nová sila. Snažila som sa posadiť. V ruke som zacítila ostrú bolesť. Všimla som si infúziu, ktorá mi kvapkala do žily. Vydýchla som. 

Zdesene som sa pozerala na ich profesionálne pohyby. Všetko, čo robili bolo rýchle. Stále som nedokázala rozumovo pochopiť vážnosť situácie. Strhla som sa, keď ho napojili na prístroj, založili mu krčný límec a zafixovali na nosítkach. 

"Chcem ísť s vami." naliehavo som na nich zvolala. Otočil sa jeden z nich a poprosil ma, aby som išla zvlášť. Prikývla som. Srdce mi divoko bilo strachom, keď som videla ako sanitka odchádza preč. 

"Je tam Noemi." začula som krik Janka. Zdesene som sa na neho pozrela a utekala za ním. Pri vchode do budovy sedela Noemi a dezorientovane pozerala raz na mňa a raz na Janka. 

"Noemi, čo sa stalo?" spýtala som sa zdesene. Nevyzerala byť zranená. 

"Ja vlastne ani neviem. Zrazu som sa tu ocitla, mala som zviazané ruky a nohy. Potom prišiel Joel, pomohol mi a utekal hore." na chvíľu sa odmlčala a so strachom v očiach sa na mňa zahľadela. "Kde je Joel?" Pohladila som ju po tvári, pozrela na Janka, a šepla mu, aby ju rýchlo vzal do nemocnice. 

Zrazu dnu pribehol Mikael. Zhrozene som sa na neho pozrela, keď sa s neveriacim pohľadom pozeral na krvavý fľak na zemi. Rozbehol sa a utekal hore. Po chvíli sa však vrátil a pokrútil hlavou.