Dnes sa zobudím , cítim sa úplne zle 😒 chorá, slabá.... nevadí , idem si niečo dobré uvariť, nech sa dám čím skôr do kopy 🤗 v tom mi zazvoní kuriér, zbehnem pre balík a dózy do kuchyne porozbíjané ☹️ a tak som sa na ne tešila, ako dieťa na Vianoce, namiesto toho som riešila reklamačku.😐

No všetko sa zmenilo, keď mi zavolal kuriér číslo dva a priniesol toto 🙏

Ďakujem Fitshaker tímu za darčeky a odkaz ❤️

PS: Fitshaker tím myslel aj na teba, tento týždeň budeme súťažiť o knižku Špeciál ll ❤️😘

Krásny septembrový deň priatelia ☺️

 FB

Mesiac september som sa rozhodla venovať výhodám dojčenia z viacerých pohľadov.

V štyroch častiach Vás prevediem oblasťami, kde hrá materské mlieko kľúčovú úlohu. 

V sérii I. si podrobnejšie popíšeme plusy materského mlieka pre tých najmenších, pre baktérie.

Podľa posledných výskumov vedci zistili, že materské mlieko je prospešné aj pre niekoho, koho nevidíme,  pre baktérie. A to tie, ktoré sa nachádzajú priamo v črevách novorodencov a dojčiat.

Poviete si baktérie a priamo v brušku malého bábätka? To musí byť omyl. Nie, nie je. Nebudeme teraz hovoriť o tých, ktoré nám môžu uškodiť. Naopak, reč je o baktériach, ktoré nám vedia pomôcť.

Materské mlieko je unikátna zásobáreň viacerých prospešných látok. Jednými z nich sú aj sacharidy a ich zložené zlúčeniny - oligosacharidy. V materskom mlieku sa vyskytuje oligosacharid, nazývaný lacto-N-tetraose. Podľa výzkumu nemá tento oligosacharid žiadny priamy vplyv na výživu dieťatka. Napriek tomu je potrebnou súčasťou materského mlieka. 

Prečo je to tak?

Z Čiernej Hory sme do Albánska dorazili nevyspatí, dotlčení, hladní a v zlej nálade. Predsudky zatemnili svokrovi hlavu a odkedy sa dozvedel, kde máme namierené, hystericky vyvolával a snažil sa nás odhovoriť od výletu do „hniezda mafie“.  Na mňa to malo pramalý vplyv, avšak Tomík podchvíľou začal trúsiť perličky veľmi podobné rétorike jeho drahého papá a to sa mi ani trochu nepáčilo. Starý strašil, že možno nás ani do krajiny nepustia, lebo psí pas tam určite ešte nevideli a otočia nás rovno preč. Nemal pravdu.

Na hraniciach nás privítali milí policajti s úsmevom na tvári, popriali všetko dobré a nech sa nám páči u nich doma. Príjemnejších hraničiarov som jakživ nestretla a prekvapilo ma, keď som si na konci dovolenky uvedomila, že takí vlastne boli všetci, na koho sme tam natrafili. Od predavačiek v obchode, cez majiteľa hotela, pracovníčky v múzeu, chlapíka v stánku s burekmi, až po okolo prechádzajúceho bezdomovca . Asi sme mali šťastie, no nebolo to len tým.. Niečo príjemné akoby bolo v atmosfére, vo vibráciách, alebo čo ja viem ako by to nazval nejaký väčší romantik...  Skrátka, netuším prečo, ale od prvej chvíľky som cítila neskutočný pokoj, slobodu a otvorenosť. Svokor prorokoval, že nech sa pripravíme na rozbité, rozhegané cestiská, vhodné akurát pre konský záprah, no dočkala nás úplne obyčajná asfaltka neporovnateľne lepšia od černohorských „magistrál“.  😀

Prvých pár noci sme strávili v mestečku Shkodra. Úplnou náhodou sme natrafili na prerobený zámoček z tureckých čias, v ktorom mali zhruba polovičné ceny, než v istom socialistickom hoteli na Považí, kde som kedysi brigádovala. Dvakrát sme sa nedali núkať a v sekunde sme vybaľovali veci z auta. Izba bola veľká, kamenná, pekne dekorovaná a na posteli bolo miesta viac než dosť. Po „francúzskom lôžku“ Jovanky Broz, sme sa úprimne radovali už len z toho, že nemusíme spať jeden na druhom 😀. Bohaté raňajky a večere, v porovnaní s dietetickým programom, ktorý si pre nás pripravili v Čiernej Hore, pôsobili priam až extravagantne. Jedlá boli navyše servírované v obrovskej sále s masívnymi drevenými stolmi, krbom, do ktorého by sa pokojne zmestilo desať ľudí a vnútornými balkónmi, kde ako na chóruse stáli hudobníci a tanečnice, aby predvádzali nejaký tradičný program. Zvuky balkánskych nástrojov, vône orientálnych korenín, jediné svetlo mihotajúce sa z plameňov v ohnisku, hostia ticho sledujúci tanečnice a starobylý interiér, pôsobili ako stroj času.  Mala  som takmer pocit, že sedíme na návšteve u sultána a každú chvíľu očakávame jeho príchod. Tomiho predstavivosť sa uberala podobným smerom, ale zašla ešte kúsok ďalej, lebo sa ku mne naklonil a povedal: „Cítim sa ako Paša.... Hmmm...jeho majestátnosť Veľký Tomipaša Spravodlivý...“  😀

Ráno sme sa vybrali na prechádzku. Učarilo nám malé námestíčko, kde na jednej strane stál kostol, na druhej mešita a v strede boli kaviarne určené na spoločné posedenia po bohoslužbách. Skadarčania živo diskutovali pri nápojoch, nikto sa nikde neponáhľal a nenávistný svet kultúrnych rozdielností, ktorý sme nechali za hranicami Albánska, mi teraz pripadal ako zlá utópia. Páčilo sa nám aj to, že sme nikde nenašli medzinárodné obchodné reťazce. Namiesto toho, krajina bola plná malých obchodíkov s miestnym tovarom a štedré predavačky (a majiteľky zároveň) nám všade dali nejaký malý darček. Či sme dostali taštičku granátových jablk, magnetku, alebo pero, odnikiaľ sme neodišli s prázdnymi rukami.

Dozvedeli sme sa, že určite treba navštíviť ruiny hradu Kalaja e Rozafes, týčiace sa vysoko nad mestom.  Cestou tam sme mali možnosť vychutnať si albánsku premávku v plnej paráde. Po širokej vozovke išli súčasne autá, traktor, bicykel v protismere, kamikadze dedko vykračujúci si po stredovej čiare, autobus...v jednom pruhu spal pes (a nie, nebol zrazený), normálne si tam ležal, kým ostatní ho obchádzali. Nemohla som uveriť tolerancií šoférov. Chorváti by už trúbili ako nepríčetní a Černohorcov by rovno roztrhlo od jedu a rozlialo na kolomaž. Všimla som si, že aj môjmu Chorvátovi naviera žilka na spánku a tak rád by si zatrúbil (gény nezakryješ) 😀, no keď sme uvideli pána, ktorý odparkoval koňa v strede kruhového objazdu a odbehol si kúpiť kebab, opadol z nás posledný stres a prispôsobili sme sa rytmu života. V albánskych mestách je zbytočne povolená 50tka, všetci tam chodia 15, lebo viac sa ani nedá  😀.

Kalaja bola naozaj nádherné miesto. Na parkovisku pod hradom ma pobavili českí turisti stojaci pri autobuse, pozerajúci do bufetu a sťažujúci sa jeden druhému: „No jó, pozri jak si tady žerou... a nás tam v Černý Hore nechaj chcípat hlady...“ 😀 Môj zlatý, tak to s tebou súcitím 😀.  Od  auta po vstupnú bránu sme šliapali dobrý kilometer do prudkého kopca, výhľad stál však za to. Pod vysokým briežkom pomaly tiekla rieka obkolesená skalami a bujným mediteránskym porastom. Scenériu dopĺňali malebné chalúpky žiariace v jesennom slnku a povieval teplý vánok... Škoda, že som si to nemohla lepšie užiť, ale môj vrodený strach z výšok nepustil ani tu. Proste, nie som typ, ktorému by sa zavďačil pohľad z Eifelovky, alebo výlet balónom. Preto som krásu obdivovala len z vyznačených bezpečných miest a bola som disciplinovaná jak nemecký turista. A čo vám nenapadlo Tomicu? Narval sa do okna, resp. do toho, čo z neho zostalo, roztiahol ruky do vetra a sťa Jack z Titaniku vykrikoval „Som kráľ sveta...“...

Toto je môj príbeh. Tento článok nepíšem preto, že sa chcem sťažovať, ani ľutovať, budem rada ak niekomu poslúži ako výstraha. Výstraha pre všetky ženy, ktoré váhajú. Je to dlhé a napriek tomu je to len zlomok toho čo sa dialo, ale je to môj príbeh o krátkom manželstve a o človeku, ktorý ma takmer zničil.

Bola som študentka 4. ročníka VŠ keď som spoznala svojho budúceho manžela. Na diskotéke v meste, v ktorom som študovala. Áno, dnes už viem, že dobrého chlapa si v bare nenájdem, ale toho času som bola mladá naivná študentka plná snov a vysnených ideálov.

Po krátkej známosti s ..nazvime ho dajme tomu Noro. Teda po krátkej známosti s Norom som sa k nemu nasťahovala a vtedy zaľúbená som s ním trávila všetok svoj čas, užívali sme si párty život, rozprávali sa o svojich snoch, budúcnosti a ja som mu rada rozprávala ako sa raz chcem vydať mať deti a manželstvo je pre mňa posvätné. Že keď sa raz vydám, nikdy sa nechcem rozviesť. Noro bol ten typ chlapa, ktorý nikdy nebol ten taký typický rodinný typ. Ale v tej dobe, kde som o rodinnom živote ešte  len snívala, študovala som a štúdium bolo pre mňa prvoradé som toto prehliadala.

Po pár mesiacoch ma Noro požiadal o ruku. Povedala som áno. Prečo? Pretože som ho ľúbila. Odjakživa som bola ten typ ženy, ktorá rozmýšľala srdcom. Prehliadla som týmto jeho gestom, aj problémy, ktoré boli pred tým. Alkohol, nevera....ďalšia chyba. Nahovárala som sa, že po svadbe sa zmení? Že bude iný? Nie, toto mi vtĺkal do hlavy denno-denne on.

Termín našej svadby bol približne o rok, no o tri mesiace od toho ako ma požiadal o ruku som otehotnela. Mala som pred tým vážne gynekologické problémy, pre ktoré som bola 2x po sebe hospitalizovaná a operovaná, nemohla som sa z toho dostať nechápala som. Dnes už viem, že mi tieto problémy nosil manžel z nočných návštev boredlu. Pane Bože ani si neviete predstaviť čo sa v mojej hlave odohrávalo keď som to zistila. Krátko po doliečení som otehotnela, vtedy ešte netušiaca, čo je to za človeka, s ktorým čakám dieťa.

Svadba sa teda presunula na skorší termín. Odkedy som zistila, že som tehotná bola som v šoku, no môj Noro sa tešil. Teda tvrdil to. Začal piť ešte viac ako obvykle. Každý deň opitý. Tvrdil, že oslavuje pritom sa upíjal. Zrejme to nezvládal. Nezvládal fakt, že jeho bezstarostný život by sa mal zmeniť. Ja som mala plnú hlavu príprav svadby, ako každá nevesta som sa vytešovala z každého detailu, popri tom som mala ranné nevoľnosti celé dni, a bola som v 5. ročníku, písala som diplomovku. Na opitého Nora som sa každý večer pozerala a tajne dúfala, že toto ho prejde.