Predávame náš krásny, slnečný minibytík v centre Nitry. To nie je inzerát, ale stav veci. Máme upratané ako nikdy, až sa bojím niekam sadnúť alebo niečo položiť tam, kam nepatrí. Cudzí ľudia k nám chodia na obhliadky, prechádzajú sa po ňom v topánkach, obzerajú náš nábytok, hodnotia odbité kachličky, prasknuté parkety, potom sa oprú o zárubňu a pýtajú sa, či sa nedá spustiť tisícka, dve, tri dole...  ešte chvíľu a maklér bude mať u nás vlastný hrnček. V tom čase vždy zdrhám s Matúšom na prechádzku, nechcem byť pri tom, a po návrate intenzívne vetrám tú atmosféru zmeny, lúčenia. Dom, kam sa budeme sťahovať, sme našli na dedine 12 km od Nitry, krásny, bungalov, so záhradkou, ktorá je o trochu väčšia ako to, čo si predstavujem pod pojmom výbeh pre sliepky. Taký domček, o akom mladé rodiny snívajú, s hypotékou, pre ktorú tí otcovia rodín občas v noci nespia, ale s úzkosťou pozerajú do stropu. S mužom sme tu strávili vyše 10 rokov. Do toho bytu sme si doniesli Matúša. Tu na gauči som sedela, keď mamka volala, že ocino je v nemocnici, a mám prísť domov a doniesť si niečo čierne. Tieto dvere mi namontoval on a dal mi tam dvojitý zámok, aby som bola v bezpečí. Tí cudzí ľudia možno budú chcieť lepšie a tieto vyhodia. Nechcem to vedieť. 

V Nitre máme krásny park. Vždy v ňom fúka a topole pri rieke hučia človeku nad hlavou. Odkedy som si nainštalovala endomondo a naháňam kilometre, muž sa so mnou nechce prechádzať, a tak mi ostal len Matúš. Stretávam tam mnoho mamičiek a oteckov, niektorí kočíkujú s vlastnými mamami. To vám závidím. Ani tak nie tie prechádzky, moja mamka furt hundre, že ju bolia nohy a ponáhľa sa domov. Skôr ten pocit, že v nedeľu poobede máte ísť ku komu na kávu. Že na ulici stretávate bývalých spolužiakov. Že si môžete pomyslieť, tade som chodila do školy. Sme tu sami, úplne sami. Jediní, s kým sa na ulici zdravím, sú dvaja milí mormoni. Križujú sa nám trasy. Ak potrebujem ísť k doktorovi, muž si berie dovolenku a stráži Matúša. Takže si plánujem doktorov na jeden deň. Minule sa mi stretol raňajší gynekológ a dopoludňajší zubár. Muž nebol výnimočne v práci a nosil malého v nosiči okolo ambulancií, keby niečo. Napriek invazívnej povahe oboch vyšetrení som si to súkromne nazvala mamin wellness day, keďže to je jeden z mála prípadov narušenia kolobehu veľmi podobných dní. Zatiaľ sa snažím nemyslieť na to, čo budeme robiť, keď Matúš ako škôlkar ochorie a obaja budeme mať v práci niečo dôležité. Naše mamy sú ešte mladice aspoň podľa výpočtov dôchodkového veku od sociálnej poisťovne. A hlavne sú tristo kilometrov ďaleko. Keď s mamkou skypujem, hovorí na Matúša, a ten kuká jak puk. Zaslúžili by si byť viac spolu. Obaja. Na obrazovke vidím, že mamka je už babka, už to nie je tá mamka s dlhými tmavými vlasmi a v červených šatách, na ktorú som pyšne ukazovala, že to je moja mamka. Občasné cesty domov sú rozpačité. Všetci vyvolávajú, chcú, aby sme sa zastavili, a s mužom sa vadíme, ako to zorganizovať. Moja mamka vypráža na obed obligátnych tridsať reznov a potom v nedeľu nám mava, ako to rýchlo ubehlo, škoda, že musela byť v kuchyni. 

Chcem, aby sa Matúš mohol hrať na tráve a bicyklovať po ulici, túlať sa popri rybníkoch, zažívať dobrodružstvá, ktoré k chlapčenskému detstvu patria. Naša budúca obec vyzerá ok. Vo fotogalérii na webe sú zvečnené dôležité udalosti, napr. keď tade šli cyklisti v rámci celoslovenských pretekov, keď bol pred pivárňou pristavený rodeo býk (samostatná galéria pre deti a dospelých na býkovi), keď mali deti súťaž v streľbe zo vzduchovky... Medzi pamiatky patrí okrem iného dom smútku, zasluhuje si dve fotky z ôsmich. Nikdy som nežila na dedine, možno si to trochu idealizujem, no myslím, že sa tam bude komu zdraviť... Keď chodím po Nitre, rada si obzerám ľudí, asi na nich trochu aj civím, a premýšľam nad nimi. Veľmi smutná žena, ktorá si na MDŽ nesie karafiát, a vie, že všetci na nej vidia, že nie, to nemá od nápadníka, to má od šéfa z práce, lebo on svojmu ženskému kolektívu vždy na MDŽ kupuje... Starý dôstojne sa tváriaci pán, ktorému spod obleka trčí hadička a v čiernej kabele si nesie vývod, a predsa má hlavu vztýčenú. Výstredne poobliekané mladé baby, ktorým vôbec nezávidím dospievanie v tejto dobe. Unavené mamy každého veku s taškami z Tesca a z Lidlu. Babka, ktorá vyzdvihuje vnučku zo škôlky a dáva si na chrbát jej ruksak Frozen. Budú aj tam?

Posledné Vianoce, Matúšove prvé, u mojej mamky, neboli bohviečo. Od samej snahy, aby bolo všetko dokonalé, sme sa na Štedrý deň povadili takmer každý s každým. Matúš sa počas vybaľovania darčekov rozhodol dať nám tiež nejaký, do plienky, a kým sme mu tú riťku zachránili a vrátili sa medzi ostatných, všetky darčeky už boli vybalené. Škoda, na darčekoch je podľa mňa naj to, ako sa obdarovaný zatvári. V byte sme nemali miesto na stromček, ak by sme ho postavili, nebolo by kam dať sušič s prádlom. V dome bude kopa miesta, aj na stromček, a ja tak nejak tuším, že aj preto už tieto Vianoce musíme začať nejakú vlastnú tradíciu, žiadne že u mojej mamy alebo u tvojej lebo vždy bude tá druhá urazená/smutná, ale sami, spolu, ja som teraz tá mama, ktorá musí urobiť Matúšovi krásne Vianoce, aby si raz mohol pozerat fotky a cítiť sa ako ja, keď pozerám na tie čiernobiele tváre, z ktorých väčšinu už nikdy neuvidím vo farbe. Asi tak nejako sa to v človeku preklápa, že som síce dcéra, ale som hlavne manželka a matka. Ťažká úloha, vytvárať novému človeku domov. Lebo či ste odišli do Austrálie alebo len do vedľajšieho vchodu, tie spomienky sú strašne dôležité a nezabúdame ich. 

„Chcem ísť cez víkend s kamarátmi do Bratislavy na koncert“, hovorí Kristián, 16 ročný mladík, ktorého sme prijali do domácej starostlivosti Plamienka po tom, čo lekári v nemocnici dospeli k záveru, že jeho rakovina sa už nedá vyliečiť. „Nikam v tomto stave nepôjdeš“, namieta mama. „Bojím sa o Teba. Čo keď sa Ti pohorší, kto Ti pomôže?“ Kristián sa hnevá a nástojí, že sa mu nič nestane. A ja ako lekár v duchu premýšľam. Ak by sme Kristiána doma navštívili ešte v piatok, skontrolovali jeho zdravotný stav a upravili liečbu bolesti, možno by predsa len na koncert mohol ísť. Napríklad so starším bratom a jeho frajerkou. Potrebné lieky by si mohol zobrať so sebou a ak by sa niečo dialo, ozvali by sa. V Plamienku sme k dispozícii 24 hodín denne 7 dní v týždni. Intuícia mi hovorí, že koncert zvládne.  

Kristián strávil doma, v starostlivosti Plamienka, 3 mesiace. Chodievali sme za ním, za jeho mamou a súrodencami každý týždeň. Neskôr, keď sa jeho zdravotný stav zhoršil, každý druhý deň. Kedykoľvek cez deň aj v noci mohol zavolať lekárovi, ktorý mu poradil alebo ho spolu so zdravotnou sestrou navštívil a pomohol priamo doma. Hneď pri prvej návšteve sme mu priniesli krabicu liekov, zdravotného materiálu a základné prístroje: kyslíkový koncentrátor, odsávačku a matrac proti preležaninám. Máme tak istotu, že odborná pomoc doma je rýchlo dostupná.

Kristián na koncerte aj s bratom nakoniec bol. Tancoval s vrstovníkmi či vrstovníčkami a zabával sa. Na viac sme sa nepýtali. Nestihol posledný vlak z Bratislavy a tak si po pol noci objednal taxík, ktorý zaplatil maminou kreditnou kartou. 100 km z Bratislavy domov taxíkom niečo stojí. Ale cena taxíka sa nevyrovná cene zážitku z posledného koncertu, na ktorom bol.  

Keď zistíme, že času je málo, život zvyčajne naberie na intenzite. Nestíhame termíny, pracujeme cez víkendy, naháňame sa. A s tými, ktorí sú nám najbližší, paradoxne trávime málo času. Nevyliečiteľne choré deti v Plamienku nám často odkazujú: Keď času je málo, hľadajme život a zdieľajme ho s ľuďmi, ktorých máme radi.

Plamienok je nezisková organizácia, ktorá sa stará o nevyliečiteľne choré deti doma. Bezplatne im poskytuje odbornú zdravotnú a psychologickú pomoc. Poskytuje psychologické poradenstvo deťom a rodinám, ktoré stratili blízkeho.

Od roku 2002 Plamienok bezplatne pomohol doma žiť 225 nevyliečiteľne chorým deťom.