Rozhodla som sa odvazne ist s detmi do Bojnic, obzriet zamok, zoo, ten ich jarmok, sokoliarov, uzit si krasny den. Vonku hlasia top pocasie, cista parada. Vyrazili sme uz o osmej, dve hodiny jazdy cez mikro dediny, ale zvladli sme to, aj ked deti ani jedno nezaspalo. Na parkovisku este takmer ani nohy, zaparkovali sme pekne, potom sok, jediny vychod z parkoviska cez strme schody a nasledne kopa dalsich, menej strmych schodov s mackovymi hlavami. Uzas. Takze vyniest hore jedno dieta, druhe dieta, vyniest dvojkocik a mega prebalovaciu tasku pri 28 stupnoch hore zabava… dalsie schody sme sli nadavajuc a potiac sa, zdvihajuc kocik a vytriasajuc s deti dusu… no hovorim hadam to bude jedine negativum na dnesny den. Posadili sme sa do kaviarne, vypila som rannu kavicku, deti dali dzus a smer zoo.

Moj optimizmus, ktory do mna vlial moj otec, ze zoo je polozena v nadhernom prostredi plnom zelene rychlo vyprchal, ked som zistila, ze to nie je o nic lepsie, ba horsie a strmsie, ako Bratislavsky zoo kopec. Kto funnel hore tym kopcom kocikom vie, o com hovorim. Ja nalozena dvoma detmi alias 15 kg dvojkocik, 7kg prebalovacia taska, 15kg Benjamin a 9 kilova Rosalie no pohlad pre bohov. Tymto sa vsetkym ospravedlnujem, ktori ma videli ist hore tym kopcom  funiac spotenu ako dobytok, asi to nebol pekny pohlad.  V najstrmsom bode hore na kopci proste litka uz podvolovali a chrbat protestoval, preto som malemu zavelila, ze no bohuzial, bude musiet kus sliapat sam. Benjamin stastny, obiehal zvieratka, mal radost a ja tiez, normalne ako pierko ten kocik (srandujem haha).  Deti vzdy krok pred nami, ved klasika, vidiet vsetko prvy… dosli sme na kopec, kde maju  domov  zvieratka menom „charza zltohrda“… z predu je plexisklo, no ale z boku iba pletivo.Maly sa nadseny oprel a isiel hladat ocami zvieratko vo vybehu, ked z hora zoskocila ja tomu hovorim prerastena fretka a cez pletivo ho skaredo pohryzla do ruky. 

Maly velmi krvacal. Zbalila som dieta, prilozila mu na ranu latkovu satku od dcerky a sli sme dolu hladat prvu pomoc. Prvy zamestnanec po ceste bol pracovnik parkoviska, ktory nas oboznamil s tym, ze zoo nieco take ako prvu pomoc nema. Popovytiahla som obocie, ze to vazne?? Kazdopadne pan velmi duchapritomny, vytiahol z autolekarnicky dezinfekciu, obvaz a velmi solidne mu to osetril a zaviazal.

Maly plakal, zbalila som ho do kocika a sla na riaditelstvo, nech spiseme papier o uraze (kvoli poistovni, pripadnej infekcii, otazkam na pohotovosti). Neviem preco, ale tvarili sa, ako keby som spadla s Marsu alebo s este inej omnoho vzdialenejsej planety.  Niekolkokrat sa ma aktivne snazili presvedcit, ze je na vine len moj syn, ze zvierata su ockovane a ze v podstate mame len odijst (ako vsetci rodicia pred tym evidentne). Po vyse hodine na praziacom slnku a 4 malymi detmi pochopili, ze ja neodijdem bez papierov a jednoducho toto budu musiet riesit inak, ako tymito dvoma vetami, zacali behat. Byt neprijemna kludnym a pokojnym tonom sa nakoniec vyplaca.  Zavolali ich odbornika na bezpecnost pri praci, ktory si chcel ist obzriet miesto nehody. Po mojom zufalom pohlade, ze ten kocik skutocne ten kopec ani za pana nevytlacim hore tym kopcom dnes po druhy krat, zavelil kolegovi, nech tlaci! Za mna ma obrovsky cerveny bod. Hore pri zvieratkach bolo rychlo jasne, ze maly cez tieto oka ziadnu ruku dnu pchat nepchal a ani nemohol a ze zviera prepchalo otvorenu papulu cez viac ok a chytilo cielene ruku dietata. Situacia sa zmenila, kedze na vine uz nebolo “len to dieta”. Takze v dohladnej dobe pribudne ochrana na tej strane vybehu. Malicka chudatko od unavy a tepla konecne v kociku zaspala, ako aj jej brat.

No a od toho bodu to uz bolo v podstate fajn. Personal zoo uz velmi mily, pohrali sa s detmi, postrazili ich, dostali darceky, spisali sme zapisnicu a po 3 hodinach od urazu sme konecne mali papiere o tom, kedy a ako bolo zviera ockovane, co sa stalo, ako sa to stalo a odporucanie navstivit pohotovost kvoli zapisu. Zeny moje oni toto skutocne robili po prvy krat!  A hadam aj do buducna, ak sa nieco take stane!!

Vypluta, unavena, prepotena s detmi padajucimi hladom sme sa konecne dostali von, nevideli sme ani hrad, ani sokoliarov, ale Bojnicku pohotovost, kde sme sli ruku maleho ukazat. Tu som bola velmi pozitivne prekvapena, kedze clovek pocuva kadejake sci fi story. Akceptovali normalne medzinarodnu zdravotnu karticku, vyplnili papiere a za 15 minut brali maleho dnu. Pani na prijme velmi mila, prijemna, lekari to s malym tiez vedeli, vycistili mu to a nanovo prelepili a dostal aj darcek za statocnost.  Ak nam to nezahnisa, tak sa mu to bez jaziev zahoji. Takze dufat, ze sa v tom nebude velmi rypat a nestrhne si to prilis skoro.