Nedávno sa v aj v našom meste konalo podujatie, ktoré verím potešilo srdce každej mamy. Bolo totiž venované práve mamám. Aj my, nosiace mamy, sme sa rozhodli zapojiť sa aktívne do tohto podujatia a pripravili sme Míľu pre nosiacu mamu. A veru, užili sme si ju naplno. Privítali sme hlavnú myšlienku tohtoročnej Míle, a to návrat k tradíciam.

Pre mňa osobne táto téma predstavovala aj istú výzvu - chcela som poukázať na to, že nosenie nie je nijakým moderným výmyslom, ani ničím novým, ale je to v prvom rade návrat ku koreňom a tradíciam. Návrat k tomu, čo tu už bolo. Nosilo sa odpradávna, a nosí sa stále všade vo svete. Vyše 2/3 populácie na svete nosí svoje deti na tele. Mala som potrebu ukázať verejnosti, že nosenie bolo vždy súčasťou našej kultúry a spoločnosti. Že aj deti na Slovensku sa nosili v šatkách, ktoré sa síce volali v každom kúte krajiny odlišne, ale plnili rovnakú funkciu.

Iste, uznávam, že mama, ktorá si zavinula svoje dieťa do hajtky či zajdky pred 80 rokmi, mala asi iné hlavné dôvody na nosenie svojho dieťaťa ako súčasná mama. A to mi presne chodilo po rozume po celý čas, čo som si v kroji a tradičnej autentickej šatke užívala so synom akciu. Rozmýšľala som, ako si to nosenie viem naplno vychutnať, ako sa teším z našej vzájomnej blízkosti a ako syna ani nechcem zo šatky vybrať. Myslím, že voľakedy sa predovšetkým nosilo preto, že to bolo normálne a prirodzené. Že to bolo súčasťou sveta našich prarodičov, do ktorého sa rodili deti a v ktorom boli vychovávané. Nič iné nebolo. Len normálna a prirodzená starostlivosť o dieťa, ktorej súčasťou bolo aj dojčenie, spoločné spanie či nosenie detí v šatke na tele ženy - matky. Taká mama mala vtedy okolo seba kŕdeľ detí, ktoré bolo treba uživiť. Chodilo sa na polia, role či lúky, kde sa kosilo, hrabalo, sadilo a zberalo. Proste sa pracovalo. A pracovala aj matka. O mladšie deti sa starali tie staršie. Zo šatiek sa spravili kolísky (ako tie naše moderné hačky) a v nich sa najmenšie deti so súrodencami prehrali a pospali, kým mama pracovala.

Najčastejšie sa šatky zrejme používali na spôsob prepravy. Malinké deti sa nosili zo začiatku hlavne vpredu, neskôr sa presúvali na chrbát. No zrejme sa až tak dlho nenosili - hneď, ako boli schopné samé chodiť (predpokladám, že okolo jedného roka života), ich mamy nosiť prestávali a deti sa presúvali už samé po svojich. Šatky sa pritom používali aj na iné účely, než len na nosenie detí (napr. na nosenie ťažkých bremien či sena). Veľa času na nejaké ovoniavanie si hlavičky dieťaťka v šatke asi nebolo, ale zasa, ono to fungovalo aj tak. Matky vo väčšine prípadov nemali odborné knihy či najnovšie vedecké publikácie alebo internetové články o tom, ako deti vychovávať. Podľa slov mojej babky, na takéto "hlúposti" nemali čas 🙂 . Bolo predsa treba postarať sa o domácnosť, statok, muža a deti.

Toto všetko mi vírilo v hlave, a priznám sa, že som bola aj šťastná, že si môžem na rozdiel od praktickej stránky nosenia užiť aj tú emocionálnu. Alebo predovšetkým emocionálnu. Áno, nosenie detí je praktickou záležitosťou - umožňuje mame aj naďalej ostať aktívnou a dostať sa jednoduchšie (a možno aj rýchlejšie) tam, kde potrebuje (teda z bodu A do bodu B 🙂 ). Ale, popri tom veľkú úlohu zohráva práve faktor psychologický. Vieme, aké prínosné je nosenie pre dieťa. A vieme, aký prínos má z nosenia aj samotná matka. Môžeme si vychutnať luxus ničnerobenia, len samotného nosenia dieťaťa (ktorá ako a kedy ako, samozrejme 😀 ). Veľmi by som sa chcela dozvedieť, či si naše prastaré mamy dokázali popri praktickej stránke nosenia užiť i tie vzácne momenty, ktoré nosenie so sebou prináša. Ak by ste sa to náhodou od nejakej prababičky dozvedeli, dajte mi vedieť, poteším sa.

Poprosila som aj Lydku Chovancovú, či mi nenapíše pár dojmov z naviazania tradičnej šatky, a tu sú 😉 ďakujem Lydka @lydia1 x
"Keď som viazala prvýkrat, tak som sa riadne zapotila, kým som prišla na systém, ako to uviazať. Hajtku som mala doma po prastarej mame môjho manžela, ale bola tuhá. Keď sa mi konečne podarilo naviazať, tak som mala pocit, že môj František mi odtiaľ vypadne (nevypadol by, len ten pocit, keď to nikde nie je zaviazané, len pozastrčované). Ale naše staré a prastaré matere to mali dobre prešpekulované, ono to držalo parádne. Asi to robila aj tá tuhosť tej ľanovej šatky (hajtky) a v podstate tam máte dieťatko na 3x zakapsované 🙂 . Častejším viazaním a skúšaním nám aj hajtka mäkkla pod rukami 🙂 . Skúsili sme si aj zajtku, podarilo sa mi môjho Františka dokonca dostať poriadne vysoko, že mi pozeral cez plece, no uzol mi museli pomáhať uviazať, keďže to šlo ťažko. Ale vôbec mi to nebolo pohodlné, na nejaké dlhšie nosenie už vôbec. Obdivujem staré matere ako to zvládali, skláňam sa pred nimi. Ono povedzme si, nemali na výber a boli vďačné aj za to 🙂 . A my sme už v dnešnej dobe rozmaznané našimi mäkkými šatkami s rôznymi prímesami ako hodváb, kašmír..... Kto má možnosť si to skúsiť, ako sa kedysi nosilo v hajtke, určite doporučujem, je to dobrá skúsenosť 🙂 . Ale zaujímavosťou je, že stále, keď som šla môjho Františka naviazať do hajtky, tak ešte som len začala a hneď sa mi ukladal na spinkanie 🙂 . To v iných šatkách nerobí stále. Z toho usudzujem, že sa v nej cítil veľmi príjemne 🙂 ".