Logan sa nevracia. A ja nemám ani najmenšieho poňatia, či je ešte v poriadku. Veľakrát som premýšľala o tom, prečo ma to vlastne zaujíma. On sa nezaujíma o to, či som ja v poriadku. Veď sem predsa ešte donedávna chodil, všetko vyzeralo byť medzi v poriadku a na dobrej ceste, aby zas bolo všetko tak ako pred tým. Nemohol sa predsa tak zmeniť. Alebo mohol? Asi áno...
           „Prečo si neodpočinieš?“ Opýtala sa ma Martina, keď ma videla ako znovu stojím pri okne a hľadím do diaľky. „Niekde tam je Logan a bezhlavo sa snaží nájsť Jeana.“ Hlesla som smutne. „Ja viem. A tiež viem to, že nemá šancu ho nájsť. Zbabelo pred ním uteká miesto toho, aby sa mu postavil ako chlap.“ Ach, ona tomu nerozumie. „Jean pred ním neuteká, stále je zahrabaný vo svojom brlohu, no tam sa nikto nedostane.“ „Odkiaľ to vieš ty?“ Sakra! „Doviedol ma tam.“ Vyšla som s pravdou von. „Prečo ho potom nezabiješ ty?“ „Nemám na to žiaden dôvod...“ Sklonila som hlavu. „Logan je predsa dosť dobrý dôvod.“ Podišla ku mne a pohladila ma po chrbte. „Vidíš ako sa správa... Vôbec mu na mne nezáleží.“ Musela som ju objať. Žiaľ bol silnejší než láska k nemu. Je to predsa pravda, opustil ma. Opustil nás dve. Nepomohol mi, keď bolo treba, miesto toho sa zachoval ako hulvát a znovu odišiel. Neviem, čo sa mu porobilo. Jean je zase tu. Hneď ako sa tu objaví je ten pocit hnusoty o čosi silnejší. Vypadni! Prikázala som mu. Ja naozaj teraz nemám chuť na jeho sprosté reči. Poslúchol. Odišiel. Ach...
             Sadla som si vonku na verandu. Premýšľam, či nie je na čase odísť. Mali by sme sa pobaliť a ísť. Neviem kam by sme šli. Niečo bezpečné, by sme si určite našli. Ale načo niečo bezpečné? Prakticky nie je nikto kto by nám chcel ublížiť. Ale zas nemáme ani nikoho, kto by nás ochránil. „Ja vás ochránil.“ Objavil sa Jean na stoličke vedľa mňa. „Ty si v prvom rade sľúbil, že nám dáš pokoj a ako to dopadlo. Logan je preč a ty si tu každým dňom častejšie.“ „Urobil som ti snáď niekedy niečo?“ Pripravil si ma o Logana, neviem ale ako. „Nie.“ Otočila som sa mu chrbtom a sledovala som ešte zamrznuté jazero. „Snažím sa ti len pomôcť. Predstav si , že by si o svojej budúcnosti nevedela, čo by si asi tak robila teraz?“ „Stále neverím, že to, čo si mi ukázal je skutočne moja budúcnosť.“ Nohy som si vyložila na moju stoličku, kolená som si pritiahla bližšie a hlavu som si oprela o operadlo. Vlasy mi viali v jemnom vánku.  Jean vtedy doslova vyšiluje. Neviem, čo ma s mojimi vlasmi. Ani pôvod tejto jeho úchylky nechcem vedieť. Ostal ticho sedieť, iba ma pozoroval. To, že je ticho ma znepokojuje ešte viac, ako to keby rozprával.
         Snívam snáď? Monarcha teraz v zime? Vidím pred sebou lietať motýľa. Otočila som sa, Jean tu už nebol. Motýľ si ale ďalej kľudne poletoval predo mnou. Zbláznila som sa? Alebo sa zbláznil on? Veď chudáčik maličký umrzne. Ako sa sem vôbec dostal? Došlo mi, že to, pravdepodobne, nie je dielo prírody. Motýle sú predsa teraz na juhu. Postavila som sa, aby som ho chytila. Prekvapivo si sám sadol na moju nastavenú dlaň. Zoberiem ho dovnútra, aby naozaj nezamrzol. Zakryla som ho aj druhou rukou, aby mi neuletel. Dvere som si otvárala lakťom a vchádzala som chrbtom. To si hneď samozrejme všimla Martina. „Deje sa niečo?“ Dvihla jedno obočie. „Pozri čo mám.“ Podvihla som spojené ruky. Okamžite pribehla ku mne. „Čo je to?“ Pýtala sa zvedavo. Otvorila som ruky a ... nebol tam. Ostala som stáť s otvorenými ústami. „Nič? To je... Zaujímavé.“ Vykoktala šokovane. „Bol tam motýľ.“ „Teraz v zime? Veď by zamrzol.“ „Naozaj tam bol. Vzala som ho do vnútra, aby sa mu nič nestalo.“ „A kde teda je?“ „To neviem. Musel mi uletieť.“ Moje podvedomie sa mi smialo. Tak a teraz si už aj tvoja najlepšia kamarátka o tebe myslí, že si blázon. Choď sa vyspať, asi to potrebuješ, dievča. „No...“ Nevedela, čo povedať. „Ja viem. Už mi asi hrabe.“ Priznala som smutne a hypnotizovala som si ruky. Dúfala som, že sa vráti.
          Nie som blázon, ten motýľ tam predsa bol. Sadol mi na ruku, cítila som ho. Ako sa mohol len tak vypariť. Martina ma presvedčila, aby som si šla ľahnúť. Myslí si, že som vyčerpaná a už mám z toho halucinácie. Neodvrávala som, poslušne som zaliezla do postele. Akurát spať sa mi nedá. Respektíve, nechcem spať. Znovu ma bude strašiť ten istý sen. Zažila som ho už asi milión krát, nechcem znovu. Opatrne skúšam zavrieť oči. Pokúšam sa myslieť na niečo pekné. No, veľa toho teda nie je....
           Znovu sa s krikom budím na rovnaký sen. Znovu odišiel, znovu som ostala sama. Posadila som sa a hlavu som si zložila do dlaní. „Ako dlho to bude trvať?“ „Kým sa s tým nevyrovnáš.“ Ozvalo sa od okna. Môj inštinkt nesklamal. Ale aspoň nie som na moju nočnú moru sama.