Zobrala som fotku a pevne som ju držala v objatí, ako by som sa jej nikdy nechcela vzdať. Popravde, nikdy by som sa jej dobrovoľne nevzdala. „Dobre. Myslím, že mám všetko.“ Povedala som mu, keď bral moje kufre. Bez slov s nimi zišiel na prízemie a potom bočnými dverami vyšiel z domu do garáže. Martina aj Agáta už sedeli v aute a čakali na nás. Sadla som si dopredu k Loganovi a neustále som v rukách pevne stískala našu fotku. Čo bude teraz? Celý život strávime na úteku? Celý život sa budeme musieť skrývať? Toto som nikdy nechcela. Nikdy by som nedovolila, aby Mati niekto ublížil. Ona je jediná moja rodina, ktorú mám. A rovnako, ako Logana, ju milujem nadovšetko. Položila som si fotku na kolená, aby som sa pripútala. Šmykom sme vyšli do ulice. Ďakujem Bohu, že tam v tom čase nebol nikto. Ďalej sme sa pripojili na diaľnicu a uháňali sme mimo mesta. Hlavne byť, čo najrýchlejšie preč. Preč od všetkých nebezpečenstiev. Logan ma pohladil po kolene. Viem, že je poriadne vystrašený. Ani on asi pravdepodobne nevie, čo s nami bude ďalej. Pohladila som chrbát jeho ruky a pop prvý raz som sa od dnešného rána usmiala. Sama sebe som sa snažila nahovoriť, že všetko bude v poriadku. Po troch hodinách cesty sa mi začali zatvárať oči. Vonku sa už začínalo stmievať a v uliciach malých miest, ktorými sme prechádzali, už svietili pouličné lampy. V inom ohľade by bol západ slnka veľmi romantický. Teraz však predstavoval strach. Strach z toho, čo nás čaká počas prvej noci na úteku. Otočila som sa dozadu. Videla som Martinu, ako ma hlavu opretú o Agátine rameno a spokojne spí. Agáta sa na mňa usmievala. Falošný úsmev. Nepodarí sa jej ubezpečiť ma, že je všetko v poriadku a nič sa nám nestane. Mala by som sa vyspať kým sme na ceste. Určite sa mi celú noc nepodarí zavrieť oči, ak niekde budeme musieť zastaviť. Pomrvila som sa na sedačke a hlavu som si oprela dozadu o opierku. Pozerala som von bočným okienkom. Pohľad na nič netušiacich ľudí, ktorí žili pokojne ďalej ma ukľudňoval. Zavrela som oči a myslela na to, aký skvelý život nás čaká. Aspoň jeho predstava bola pekná, aj keď to pravdepodobne nikdy nebude také jednoduché. „Tu zastavíme. Zostaneme tu na noc.“ Šepkal mi Logan pri uchu, aby ma zobudil. Úplne som sa prebrala až keď buchli zadné dvere. „Kde to sme?“ Opýtala som sa trochu zmätene. „Ani neviem. Sme niekde na severe. Je tu nejaký motel. Tu prespíme a skoro ráno pôjdeme ďalej.“ „Myslím, že spať nebudem. Radšej na vás budem dávať pozor, ak by sa náhodou niečo stalo.“ Oznámila som mu. „Tu sa nám nič nestane, Lenka.“ Pobozkal ma do vlasov. Neviem, ako si môže byť taký istý. Moje podvedomie kričí, aby som si dávala pozor a nikomu neverila. A strach mi to tiež nedovolí. Predsa len ostanem hore a dám na nich pozor. Ja si môžem pospať aj ráno cestou v aute. „Vždy je lepšie ak niekto bude strážiť, ak by sa predsa len niečo udialo.“ Pochopil, že túto vojnu nemá šancu vyhrať a ja si tak či onak nakoniec urobím po svojom, a že aj tak nakoniec ostanem hore a budem na nich dávať pozor. Usmial sa, pokrútil hlavou a vystúpil. Odopla som si pás a tiež som vystúpila. Akurát vyberal moje kufre z kufra auta. Obzerala som sa okolo sebe, či nás náhodou niekto nesleduje. Bolo chladno, preložila som si ruky na prsiach a obzerala som sa ďalej. Asi desať metrov od nás zaparkoval straší manželský pár. Pani na mňa ostala nechápavo hľadieť, keď zistila, že ju pozorujem. Bola tma a ju osvetľovala len jedna lampa v rohu parkoviska. Prisahala by som, že som ju už niekde videla. „Logan?“ povedala som potichu a nespúšťala som z nej pohľad. Ona na mňa rovnako zízala, začala mi naháňať strach. Kde do pekla, trčí Logan. „Čo tu stojíš ako prikovaná? Poď sa dnu zohriať.“ Povedal. Chvalabohu. „Tá žena, nevieš kto je to?“ Ukázala som smerom k autu, ktoré tu pred chvíľou zastalo. „Aká žena?“ Opýtal sa ma šokovane. Spustila som z nej oči a nechápavo som sa otočila na Logana. „Si snáď slepý?“ Vypadlo zo mňa. „Myslím, že nie. Nikoho tam nevidím. Poď už dnu.“ Nikoho nevidí? Moja ruka stále smerovala tým istým smerom. Otočila som sa, aby som sa znovu na ňu pozrela, ale nebola tam. Stálo tam len veľké čierne auto. Čo som blázon? „To auto vidíš?“ Opýtala som sa ho vystrašene. „Áno, to auto vidím, ale ubezpečujem ťa, že pri ňom nikto nestojí.“ Pokrútil hlavou. Dobre, takže blázon nie som. Ale kde zmizla? Je len jedna možnosť, ako môže človek len tak zmiznúť. Je iná... Sú tri hodiny v noci a ja starostlivo pozorujem spiacu Martinu. Y druhej mojej strany leží Logan, ktorý tiež spí. Všade okolo nás je úplne tma. Nezapínali sme ani televízor, aby sme na seba nepútali pozornosť. Sem-tam ma prepadnú paranoidné stavy. Vtedy sa na pár sekúnd premiestnim k oknu, skontrolujem okolie vonku a znovu sa vrátim nazad k nim. Logan sa iste zobudí ešte pred svitaním a bude chcieť, aby sme šli ďalej. Stále mi nepovedal kam to vlastne ideme. Alebo len bezcieľne utekáme, čo najďalej? Myklo ma, keď som v izbe uvidela čierny tieň. Do frasa, čo teraz? Pomykala som Loganovou rukou. „Nebuď ho. Nechcel som ťa vystrašiť.“ Oznámil mi dôverne známy, hlboký, mužský hlas.