„To sa snažím zistiť.“ Odpovedal. „A odkiaľ ho máš?“ „Raz, keď som hľadal toho, čo ide po nás, premiestnil som sa za ním do prázdnej miestnosti. Nebolo v nej nič, len tento prsteň. Vyzeralo to tam ako na psychiatrii. Biele steny z mäkkého materiálu, aby si človek nemohol nijako ublížiť. Dvere boli na kľučku z vonku, z vnútra sa vôbec nedali otvoriť.“ „Myslíš, že je na psychiatrii?“ „Myslím, že nie. Nebol v tej miestnosti. Keby sa premiestňoval z tadiaľ, bolo by tam niekde jeho telo. A ani jeho oblečenie je ako zo psychiatrie. Ľudia v takých miestnostiach väčšinou nosia kazajky.“ „Vieš, kde je tá psychiatria?“ „Viem.“ Odpovedal trochu podráždene. Možno sa mu nepáči, že sa v tom vŕtam, no teraz ide aj o môj život. „Bol si tam niekedy?“ „Nie.“ „Prečo?“ „Nemal som dôvod.“ „Podľa mňa je to, že nás chce odstrániť, dosť dobrý dôvod na to, aby sme sa šli pozrieť na to miesto.“ „Možno máš pravdu, ale je toho veľa, čo by sme museli prejsť.“ „Možno by stačilo povedať, že hľadáš svoju rodinu a ten prsteň jej patrí.“ „Pochybujem, že si tam vedú záznamy o všetkých osobných veciach ľudí, ktorý tam skončia.“ „Bolo to predsa tam. Pokiaľ si to tam niekto doniesol, musia mať o tom nejaký záznam.“ „Možno, ale dnes sa tým nechcem zaoberať.“ Zavrel krabičku a odložil si ju nazad do vrecka. „Nemyslíš, že hľadá len ten prsteň?“ „To asi nie. Ani neviem, či to s ním má nejakú súvislosť. Možno ho tam nechal len preto, aby ma zmiatol. Možno ma vďaka nemu vie teraz nájsť.“ „Aj tak by sme sa tam mali ísť pozrieť, čo najskôr.“ Ľahol si, tak som si ľahla k nemu. „Mal by si si sem priniesť viac vecí. Nechcem tu ostať sama bez teba. Čo ak by sa tu znovu objavil? „Večer po ne spolu pôjdeme.“ Zaspali sme. Snívali sa mi divné sny, ako padám do hlbokej priepasti, ktorá snáď nemala dno. Keď som konečne dopadla, iba sa za mnou zaprášilo a moje telo tam už nebolo. Takto končia iní? Bolo to divné. Bol to pohlaď niekoho ďalšieho, nie môj. O tomto nebudem s Loganom hovoriť, iba by ho to zbytočne stresovalo.
            Premýšľam o tom, či teraz zvládnem školu. Aké to tam vlastne bude? Bude to rovnaké ako doteraz?  Čo ak sa mi nepodarí ovládnuť nejakú emóciu?  Navyše nebudem mať Logana stále pri sebe. To ma frustruje asi najviac. Školu teraz určite ukončiť nechcem. Je to predsa posledný rok. Posledných pár mesiacov. „Aké to teraz bude?“ opýtala som sa Logana. „Čo aké bude?“ „Myslím týždeň, keď budeme musieť byť obaja v škole.“ „Ja z nej môžem odísť. Mám urobenú školu u nás, túto nepotrebujem. Bola to len zámienka, aby som ti mohol byť nablízku.“ „Ale ja ju dokončiť chcem. Je to posledný rok, určite ju teraz nepreruším.“ „Nemala by si tam chodiť, veľa tým riskuješ.“ „A ak sa tam premiestnim?“ opýtala som sa. „Neviem, či sa dokážeš premiestniť na tak dlho.“ „Vždy sa predsa môžem vrátiť a znovu sa tam premiestniť tak, aby ma nikto nevidel, trebárs z toalety. Tvoj otec povedal, že čaj z tej byliny by mal fungovať niekoľko mesiacov, mala by som to zvládnuť bez problémov.“ Zasmial sa. „Niekoľko mesiacov? Povedal ti aj presne koľko je podľa neho niekoľko  mesiacov?“ „To mi nepovedal. Ty to vieš?“ „Naposledy, keď mi to dal tak to účinkovalo rok a pol.“ „To by potom malo určite stačiť, kým skončím školu. Myslím, že to premiestňovanie zvládnem.
            Večer sme šli pre Loganove veci. Čím ďalej- tým viac sa obávam toho, ako  to zvládnem  v škole bez neho. Viem, že nejako budem musieť. Určite za mnou príde vždy, keď bude mať trochu času. Tým som si istá. Ale, čo ten čas bez neho, keď nebudem môcť prísť?  Asi sa zbláznim... Samozrejme, je tu ešte Martina, no o ňu sa bojím rovnako ako o neho. Nechcem, aby sa jej niečo stalo. „Môžem nejako ochrániť Maťu, aby  neublížil niekto jej?“ opýtala som sa cestou domov v aute. „No... Nie je to nemožné, ale asi by si si o tom mala skôr pohovoriť s mojim otcom. On o tom vie viac ako ja. Chráni aj teba, nielen nás s mamou.“ „Mňa? Ako? Ja som si nič také nevšimla.“ Povedala som začudovane.  „Ani by si sito nikdy nevšimla, keby som ti o tom nepovedal. Nie je to nijako cítiť, ani nijako inak poznať.“ „Ako to funguje?“ „Pokiaľ by si bola v ohrození, ucíti to. Dokáže za tebou prísť kamkoľvek behom sekundy. Dokonca vie premiestniť aj tvoje pôvodné telo.“ Napadlo mi, že spomínal, že sa k nám nemohol dostať. „Mal by si odblokovať môj byt, aspoň pre neho. Včera sa chcel k tebe dostať.“ „To on mi ťahal energiu?“ „To neviem. Povedal mi len, že ťa volal, lebo vedel, že sa niečo deje. Tiež sa k nám chcel dostať, ale ani to sa mu nepodarilo.“ Vyzeral, ako by nad niečím tuho premýšľal. Tváril sa akoby mal skolabovať. „Je všetko v poriadku?“ opýtala som sa ustarostene. Pohladil ma po nohe. „Samozrejme. Len som premýšľal.“ „Nemal by si to robiť. Škodí ti to.“ Zasmiala som sa. Škaredo sa na mňa zapozeral a potom sa zasmial aj on. Keď sa Logan  usmieva, viem že je všetko v poriadku a ja sa nemusím ničoho obávať. Necítim ešte toľko podnetov ako on. Snáď na to prídem časom aj ja, ale zatiaľ mi to takto vyhovuje.
            Na skoré ranné vstávanie som si pri Loganovi odvykla. Nie je to však také drastické, ako keď som sa budila len vedľa mačky. Zhodila som ju z postele. Logan ešte spal, tak som sa potichu vytratila do obývačky. Snažila som sa upraviť nech nevyzerám ako nejaký zálesák.  Vlasy som si naposledy česala v sobotu. Budem problém rozčesať tie dredy na mojej hlave. Čo s nimi?  Vyžehliť, alebo nechať kučeravé? Pozrela som na hodinky – 6:34, stíham si ich vyžehliť. Logan sa objavil vedľa mňa. „Dobré ráno, chceš niečo na raňajky?“ „Ahoj. Niečo by som si dala.“ Priniesol mi oblečenie.. Rifle, modré tričko a mikinu. „Ďakujem.“ Zvala som si veci a obliekla som sa. Mikinu som položila na skrinku vedľa mňa a ďalej som sa venovala vlasom. Martina... Nadýchla som sa zhlboka. Logan to počul a prišiel sa mnou. „Však je to divné?“ usmial sa na mňa. Otvoril dvere. Ona akurát dvíhala ruku ku zvončeku. Otvorila ústa a zízala na neho. „A-a-a-ako?“  vykoktala zo seba nakoniec.