Do pekla! Čo teraz? Zohla som sa po kľúče, tak aby si náhodou nemyslel, že mu zámerne ukazujem zadok. Teraz musím byť nad vecou, boh vie aké má úmysly, keď ma sledoval až sem.

„Naozaj ste sa hrabali v kontajneroch?“ opýtala som sa ho.

„Nehrabal, videl som vás ako ste ich vyhadzovala.“, kývol hlavou smerom ku kytici, ktorú držal v ruke.

„Nechcem tie kvety, na čo by som si ich mala nechávať?“

„Bol to predsa dar, a dary sa predsa nehádžu do koša.“

„Ale ja to ako dar neberiem, nechcem ich.“, pomaly som sa približovala k autu, no on šiel stále za mnou.

„Advokátska kancelária, prosím?“, ozvala som sa

V telefóne bolo ticho a po pár sekundách sa hovor skončil. Nechápavo som pozrela na slúchadlo a položila ho naspäť. Z kabelky som vytiahla mobil a vytočila Karinine číslo. Možno niečo potrebovala a prerušilo sa spojenie. Ona mi ale nevolala. Tak to bol zrejme nejaký omyl.

Začala som sa prehrabávať v kope papierov, ktorú som mala na stole. Snažila som sa nájsť nejakú spojitosť možno medzi nejakým prípadom a tými kvetmi. Nič mi však nenapadlo. Netuším od koho mohli byť.

Znovu zazvonil telefón a ja som ho v sekunde zdvihla.

„Advokátska kancelária, prosím?“

Z druhej strany sa ozval mužský hlas. Bol trochu nepokojný a rozprával veľmi rýchlo. Bol to klient, s ktorým som dnes doobeda mala schôdzku. Väčšine z toho čo hovoril som nerozumela. Hovoril niečo o manželke, o tom aká je špina, niečo o peniazoch, potom o deťoch a nakoniec sa ma spýtal či sa mi páčil darček.

Spala som len pár hodín a keďže musím chodiť do práce v kuchyni som hrkotala už o pol siedmej. Kuchyňa a obývačka nie sú od seba oddelené žiadnou stenou takže ma určite počuli. A keď nie mňa tak stroj na kávu určite. Vydáva totiž tak hlasné zvuky, že by prebudili aj mŕtveho, no robí tú najlepšiu kávu na svete. Kaď som počula, že sa začínajú preberať, nahlas som si odkašľala a pozdravila.

„Dobré ráno vám prajem, spali ste dobre?“, naschvál som buchla dvierkami na kuchynskej linke, kde som odkladala plechovku s kávou.

„Dobré ráno.“, pozdravila Karin a zdrhla do kúpeľne.

„Dobré ráno.“, pozdravil aj Matúš so sklonenou hlavou.

Takže dnes to vyzerá tak, že si to odnesie len on sám. Viem, že Karin nevyjde z kúpeľne kým budem doma, ale nenechám ju len tak, ak bude treba pôjdem za ňou aj na toaletu.

„Čo má znamenať to spanie na gauči? Máte predsa obaja svoje izby.“ , podozrievavo som sa pýtala.

Matúš bol pred komisiou o čosi dlhšie. Už sme sa nevedeli dočkať kedy vyjde von. Prešla asi trištvrte hodina a konečne prišiel. Netváril sa však dva krát nadšene. Veľa nám toho ani nepovedal. Čakali sme vonku kým sa komisia rozhodne koho prijali.

Asi po pol hodine vyšiel vonku riaditeľ, aby oznámil ako sa rozhodli. Karin prešla, samozrejme, a riaditeľ ju za jej vedomosti patrične vychválil. Našťastie, síce s odretými ušami, prešiel aj Matúš.

Keďže mám prácu, ktorej je jedno, že sú letné prázdniny, musím ostať v Košiciach a venovať sa mojim klientom. S mamou sme sa dohodli že do konca júla ostane Karin u nej, aby si dokázala pobaliť všetky svoje veci a na začiatku augusta sa presťahuje ku mne, aby sa začala pripravovať do školy a aby si zvykla na nové mesto. Pre Matúša platilo to isté. Vedela som, že v škole nechceli ostať, kvôli tomu, čo sa stalo, no ak chceli bývať u mňa bude treba dodržiavať isté pravidlá. Dokonca Matúšoví rodičia sa vyjadrili, že ak bude mať v škole zlý prospech, poputuje naspäť na sever.

Ani neviem ako ubehol mesiac, stále som bola zarytá v práci. Neviem čo sa porobilo ľuďom, ale najviac rozvodov býva práve v lete.  A keby to boli jednoduché procesy... Ale samé ťažké osudy. Človek ani niekedy ako sa má zachovať, keď mu o tom ľudia hovoria, nie to ešte vyriešiť také situácie.

Keď som uvidela tú kopu vecí, čo si Karin zbalila premýšľala som, či som si miesto seata nemala kúpiť radšej dodávku.  Ešte, že tí chlapi toho toľko nepotrebujú. Keď sme konečne naložili auto, až po strechu a dokonca nejaké tašky boli na sedačke spolujazdca, mohli sme vyraziť. 

Deti zrejme ponocovali, obaja zaspali po prvých sto kilometroch. Aspoň  som si mohla zapnúť rádio namiesto CDčka, čo mi dali. Musela som zastaviť na pumpe natankovať, na to sa však prebrala iba Karin, aj to hneď zavrela oči.

Odmlčala sa a videla som ako sa jej do očí tlačia slzy. Nič mi nemusela hovoriť, vôbec nič. Bola som spokojná aj s tým, že som ju konečne našla a že je v poriadku. Nepotrebovala som nič iné...

Objala ma ešte silnejšie a zhlboka sa  nadýchla, aby zadržala vzlyk. Netuším čo jej v tom momente prelietavalo hlavou.

„Teraz nie mami. Som rada, že si tu. Poďme domov.“, povedala.

„V poriadku. Ale chcem, aby si vedela, že mi ťa pomohol nájsť Matúš. Je tu so mnou. Bez neho by som ťa nikdy nenašla.“, zamyslela som sa, aby som správne sformulovala to, čo chcem povedať, „Bál sa o teba a hneď ako si mu napísala tú správu ťa šiel hľadať.“

Pozrela sa na mňa a v očiach jej zažiarilo šťastie. Po lícach sa jej skotúľali dve obrovské slzy. Utrela si ich opakom ruky a usmiala sa.

„Stalo sa niečo medzi vami? Pohnevali ste sa?“ nežne som sa opýtala.

Nevedela som, čo v tej chvíli urobiť... Jediné čo mi napadlo bolo nasadnúť do auta a ísť ju hľadať. Vypla som telku, nahádzala zbytočnosti do kabelky a zamkla byt. Znovu som vytočila mamine číslo a oznámila jej, že idem k nej. Hoci najprv protestovala, no potom súhlasila a prisľúbila mi, že ju pôjde spolu so mnou hľadať.

S roztrasenými rukami som naštartovala a vyšla von z mesta na diaľnicu. Cestou som v duchu mame vyčítala, že na ňu nedala pozor, no vedela som tom, že len ťažko tomu mohla zabrániť. Čo ak má moje dievčatko nejaké problémy, o ktorých mi nechcela povedať. V škole? S kamarátmi? S priateľom? Nebodaj je tehotná? Som asi paranoická...

Prešli asi dve a pol hodiny a ja už som vybiehala z auta pred maminým domom. V rýchlosti som takmer vykopla dvere.

„Nevrátila sa?“ pýtala som sa zúfalo matky.

„ Ešte zatiaľ nie. Neviem kde by mohla byť.“ odpovedala.

„Ako sa volá ten jej frajer? Nevieš kde býva? Veď tu bývaš celý život musíš každého poznať...“ už som mala aj slzy v očiach.

Vedela som, že čo to podedí Karin, no nevedela som koľko toho bude. Keďže majetok po otcovi zdedil Tomáš a on už tiež nebol medzi nami, všetko pripadne Karinke. A keďže ešte nie je plnoletá s jej majetkom budem musieť narábať ja.  Po Tomášovom otcovi ostal veľký prerobený dom, ktorý sme sa rozhodli dať na predaj a peniaze vložiť Karinke na účet ak by sa rozhodla študovať a aby mala peniaze na štart zo života. Žiaden kupca sa však neozval, len mladá rodina, ktorá si chcela dom prenajať, tak sme súhlasili. Nájomne sme dávali na osobitný účet, ktorý sme zriadili pre Karin. Tiež ostala pôda, o ktorú mal záujem jeden súkromník, ktorý v obci viedol farmu. Ten však chcel pôdu odkúpiť, aby si mohol aj na nej uplatniť certifikát BIO. Súhlasili sme aj s tým. Ozval sa nám aj notár, ktorý povedal, že Tomášov otec mu odkázal spolu s ostatným majetkom aj finančné prostriedky na vkladnej knižke v hodnote osemdesiat tisíc eur, čo nasporili s jeho manželkou a potom aj on sám. A vraj niečo odkázal aj mne, ale pre to sa vraj musíme zastaviť osobne. Dohodli sme si schôdzku na ďalší týždeň. Boli to zlaté šperky, ktoré patrili jeho manželke a po smrti ich nechal uložiť v schránke. Divila som sa ako taký skromný človek toho toľko môže vlastniť. Nikdy nechodil v drahom oblečení, nikdy nemal drahé auto ani nechodil na žiadne dovolenky k moru, či podobne. Celý život šetril, aby sa jeho syn mal raz dobre a nakoniec si ich k sebe povolal Pán Boh naraz v jeden deň.

Moja mama vždy chcela, aby som mala dobrý život. Urobila si vysokú školu a začala v niečom podnikať. Podala som si teda prihlášku na vysokú školu. Mama naliehala, aby som šla študovať do zahraničia, tak som sa rozhodla pre Česko, majú dobré školy a predsa to nie je  až tak ďaleko. Na moje počudovanie ma prijali bez problémov a tak som ostala na vážkach, či mám odísť sama alebo so sebou zobrať aj Karin. S mamou sme sa dohodli, že kým si nenájdem popri škole nejakú prácu a nepodarí sa mi zohnať podnájom tak Karinka ostane u nej.

Mesiace v škole však ubiehali až príliš rýchlo a ani som sa nenazdala a bol koniec semestra. Pri škole som pomaly zabúdala na všetko čo sa stalo, dokonca som si našla kamarátky a začala som chodiť aj do spoločnosti. Nikdy som však nemala zabudnúť na jednu osobu a tou je  Karin. Častejšie som zabúdala zavolať domov a pýtať sa na ňu, dokonca som zabudla aj na jej narodeniny či meniny. Moja mama sa za to na mňa veľmi hnevala, lenže Karinka bola ešte malá a predsa si to nebude pamätať. Prišiel však čas kedy si už Karinka začala veci uvedomovať a keď som neprišla domov ani na jej tretie narodeniny, začala sa vypytovať. Moja mama jej so smútkom povedala, že som asi len niekde zablúdila cestou, ale že určite prídem.  Viete čo? Neprišla som...

Takto to šlo až kým som neskončila školu. Vtedy som sa vrátila a moje vlastné dieťa ma nepoznalo. To bola ďalšia rana na srdci, za ktorú som si ale mohla tento krát sama. Keď som zvonila pri zamknutej bráničke, otvorila dvere  a zakričala mojej mame, že za ňou prišla „nejaká teta“. Rozplakala som sa ale moja mama zachránila situáciu a povedala jej:

„Zlatíčko to je predsa tvoja maminka, ona do teraz chodila do školy, aby si našla dobrú prácu a určite ti niečo krásne doniesla.“

Myslím, že ju vtedy vôbec nezaujímalo to, že som prišla domov ale či som jej naozaj niečo priniesla. Samozrejme, mohla som si za to sama.

„Poznám, samozrejme. Tomáš je môj je môj priateľ a pán Juraj je jeho otec, u ktorého momentálne bývame. Poviete mi, prosím, čo sa stalo?“ odpovedala som.

To čo som si vypočula z druhej strany telefónu a pocity, ktoré som v ten moment cítila sa nedajú nijako opísať. Mobil mi vypadol z ruky a ja som sa so slzami v očiach spustila na zem pri gauči. Neviem ako dlho som tam sedela a plakala, nedokázala som pochopiť prečo sa to stalo nám.

 Policajt mi oznámil, že Tomáš s otcom mali vážnu dopravnú nehodu. Narazil do nich opitý vodič kamiónu, ktorému sa ako zázrakom nič nestalo, ale tomášov otec bol, bohužiaľ, mŕtvy hneď na mieste. Tomáša previezli vrtuľníkom do nemocnici v Banskej Bystrici ale ani on na tom nie je najlepšie. Hoci sa ho podarilo oživiť a stabilizovať, ostal v kóme.

Keď som sa spamätala, utekala som k najbližším susedom, lebo mali auto. Nedúfala som, že mi uprostred noci otvoria, ale musela som niečo urobiť. Dvere mi prišiel otvoriť starší pán a myslím, že mal v ruke niečo podobné nohe zo stola. Zrejme očakával niekoho iného. Pred dverami som takmer skolabovala, keď som mu vysvetľovala čo sa stalo. Neváhal ani sekundu a šiel sa dnu obliecť, povedal mi, aby som pobalila Karinku a zobrala autosedačku.

Pohádzala som do tašky nejaké plienky, vlhčené utierky, fľašku, krém na zapareniny a ešte pár nepotrebných vecí. Zo svokrovej skrine som zobrala pár bankoviek peňazí. Ani neviem koľko ich bolo.

Sused ma čakal už pred domom, zamkla som a naložila napoly spiacu Karinku, do auta, dala som jej cumlík, aby sa neprebrala úplne a nasadla som do auta. Cestu som vôbec nevnímala, stále som premýšľala nad tým ako je na tom Tomáš. Celou cestou mi po tvári stekali obrovské slzy, ktoré po tme nebolo vidieť, a veľmi som sa premáhala, aby som zadržala vzlykanie, no veľmi sa mi to nedarilo. Pamätám si to, že sused ku mne natiahol ruku a pohladkal ma po vlasoch a povedal mi, že to bude dobré.

Môj doktor mi kázal si vyliezť na kozu a uvoľniť sa. Skonštatoval, že maternica je stále opuchnutá a vyzval ma, aby som si ľahla na posteľ, že sa pozrieme, čo nám ukáže sono. Chvíľu skúmavo pozeral na monitor, zrejem si prezeral vaječníky, potom sa zarazil a začal sa usmievať. Už som to nevydržala a opýtala sa ho čo vidí. On sa však ďalej usmieval na monitor a stláčal niečo na prístroji. Po niekoľkých minútach som to nevydržala a znovu sa ho opýtala čo vidí. Tentoraz otočil monitor ku mne a zagratuloval mi k tehotenstvu. Myslím, že som na pár sekúnd stratila vedomie, pred očami som mala úplnú tmu  a niekde v diaľke som počula niečí hlas ako na mňa hovorí. Bola to sestrička, ktorá mi utierala čelo a spánky mokrou vreckovkou. Opýtala sa ma či som v poriadku tak som len prikývla, že áno, ale sama som si nebola istá či som. Lekár ma poslal obliecť sa a potom som sa mala k nemu posadiť na stoličku.  Nemotorne som sa obliekla a sadla si k nemu.

„Plod momentálne zodpovedá trinástemu týždňu a štyrom alebo piatim dňom.“ Povedal

Snažila som sa spomenúť si čo bolo pred štrnástimi týždňami  ale môj mozog nechcel spolupracovať.  Jediné čo mi v tú chvíľu napadlo bolo sa ho opýtať,  čo tie bolesti.  Skonštatoval, že by som mala vysadiť antikoncepciu a kúpiť si radšej vitamíny pre tehotné ženy. Dokonca mi do ruky vtisol obrázok môjho bábätka a ukázal mi kde je hlavička a chrbtica, sestrička mi pri odchode dala tehotenskú knižku s vypísaným prvým riadkom.

Vyšla som pred budovu a snažila sa zhlboka nadýchnuť. Stále som nedokázala pochopiť ako sa to mohlo stať a prečo práve mne, všetko som si plánovala inak...

Sadla som si do najbližšej kaviarne a objednala si minerálku. Konečne som zodvihla Tomášovi telefón a povedala mu kam má prísť. Na mobile som si všimla 27 zmeškaných hovorov.

Tomáš prišiel sadol si oproti mňa na stoličku a začal sa  ma pýtať či som v poriadku. Z vrecka som vytiahla obrázok nášho bábätka a posunula mu ho po stole. Pár krát ho v rukách otočil. Opýtala som sa ho čo budeme teraz robiť, no neodpovedal, len stále pozeral na obrázok.  Potom sa postavil, zaplatil a aj s obrázkom odišiel. Nechápala som jeho reakcii a tak som sa vybrala za ním. Bez slova prišiel k intráku a potom sa vybral do svojej izby, v rámci dobrých mravov som tam ja nesmela, tak ako chlapci nesmeli medzi dievčatá.

Volám sa Miriam a som právnička, špecializujem sa hlavne na rozvody, delenie majetku a úpravu práv a povinností, rodičov voči deťom. Teda riešim životy iných ľudí ale svoj vlastný nedokážem vyriešiť. Človek by si pomyslel, že keď som vyriešila nespočetné množstvo sporov medzi manželmi či  exmanželmi môj život by mal byť úplne dokonalý. No, nie je. Je príšerný..

V prvom rade som hrozná matka. Mám 16 ročnú dcéru, ktorá prakticky od narodenia žije s mojou matkou a i keď sa s ňou vídam a posielam na jej starostlivosť nemalé sumy peňazí, i tak sa cítim hrozne. Deväťdesiat percent svojho času trávim v práci, či už v kancelárii alebo sa prácou zahrabem aj doma, lebo jej mám až príliš veľa. Zvyšných desať percent času sa snažím venovať mojej Karinke. Učím sa s ňou cez videohovor, vždy chodím na rodičovské združenia v skole, pravidelne každý víkend si ju beriem k sebe hoci je to 296 kilometrov, neváham a idem si pre ňu. Spolu nakupujeme oblečenie a tiež ju učím variť a byť trošku sebestačnou. O drahých dovolenkách pri mori štyri krát ročne ani nehovorím. Ale aj tak to nestačí na to, aby som sa mohla hrdiť titulom „matka roka“. Možno si teraz niektoré myslíte, že som ju zavrhla a ona ma nemá rada, no náš príbeh je ďaleko horší.

Karinkin otec bal moja prvá láska. Začali sme spolu chodiť už na gymnáziu, všetci v našom okolí nám nedávali veľké šance. Predsa len mladí ľudia sú veľmi rozlietaní a dobre že nie každý týždeň  majú iného frajera, či frajerku. Nám to však aj napriek všetkým ohováraniam a podrazom od akože priateľov vydržalo celý prvý ročník. No vtedy sme obaja bývali na internáte a domov sme mali na iných stranách Slovenska.  Tomáš pochádzal z dediny pri Leviciach, ja som zas bývala v Čadci. Vzťah na diaľku nefungoval, veľakrát sme sa cez leto pohádali a niekoľko dní až týždňov sa spolu nebavili.

Potom však znovu prišla škola a nám neostávalo nič iné ako sa znovu vidieť v triede. Hneď na prvý pohľad bolo jasné, že všetky naše malicherné hádky sú preč. Opäť sme spolu začali chodiť a na všetko zabudli. Aspoň čiastočne. Ja som sa však nedokázala zmieriť s tým, že si cez leto našiel inú babu, ktorá bola u susedov na prázdninách u starých rodičov, hoci spolu  strávili len pár dní a miliónkrát sa mi za to ospravedlnil, aj tak som to nedokázala celkom prehltnúť. Ako čas plynul zabudla som na to a prešiel ďalší školský rok.  A hoci sme nechceli, museli sme obaja odísť domov. Cez leto sme sa chodili navštevovať. Moja mama asi pochopila, že keď už to spolu ťaháme dva roky asi to bude vážne tak mi dovolila chodiť za nim a on zas mohol prísť k nám. Toto leto bolo bez zbytočných hádok. Hádali sme sa len o tom kto koho viac ľúbi. Deti....

Prišiel tretí ročník a na gymply nám už chystali svatbu, my sme však chceli ešte nejaký ten čas počkať a brať veci po poriadku tak ako sa patrí – dobré výsledky v škole, úspešne zvládnuť maturitu, nájsť si prácu, nájsť  spoločné bývanie, trochu sa zabezpečiť, potom svadba a až niekedy v ďalekej budúcnosti deti. No čo čert nechcel?

Antikoncepciou som sa začala kŕmiť v päťtnástich. Poctivo. Dokonca som mala na každý deň nastavenú upomienku v mobile na presnú hodinu, dokonca dva krát po sebe, aby som nezabudla. Aj napriek tomu, že som sa chránila ja, chránil sa aj Tomáš. Len výnimočne sa stalo, že sme nepoužili kondóm.