Páči? Samozrejme, že páči...

Veď možno každá druhá alebo tretia žena, túži po chlapovi ako je on. Úspešný tridsiatnik, presnejšie onedlho bude mať tridsiate šieste narodeniny, vysoký, vypracovaný a hlavne nezadaný. Nejedna žena úplne podľahne pohľadu do jeho hlbokých tmavo – hnedých očí a pri pohľade na jeho krásne tvarované, plné, ohnivo červené pery sa roztápa snáď každá ženská duša. Navyše je veľmi pozorný, starostlivý, milý a najviac na ňom zbožňujem jeho nechápavý výraz, keď všetci ostatný vedia o čom sa šušká ale on nie. Páči sa mi ako si bez nátlaku dokáže vybojovať svoje. Ach, a ten jeho prísny pohľad. Stačí, že raz na niekoho škaredo pozrie a ako zázrakom všetci hneď vedia čo majú robiť a robia to bez zbytočných otázok či pripomienok.

„Myslím, že áno.“, pousmiala som sa.

„Myslíš?“, zahryzol si do pery.

Musela som si zahryznúť do jazyka lebo môj mozog práve prestal pracovať, tak aby som nepovedala nejakú hlúposť, ktorú by som skôr či neskôr mohla ľutovať.

„Myslím...“, vydýchla som.

Okamžite som vytočila číslo na políciu.

„Prosím, policajná stanica.“, ozvalo sa z telefónu.

„Dobrý deň, mám problém. Už druhý deň ma obťažuje jeden chlap. A teraz stojí pod mojim balkónom, je zjavne podgurážený alkoholom a vulgárne na mňa vykrikuje. Mám doma dve deti, prosím pošlite sem niekoho.

Pani v ústredni som nadiktovala adresu a povedala, že pošle hliadku, ktorá je k nám najbližšie. Upozornila ma, aby sme nevychádzali vonku a zatiaľ počkali vnútri v byte. Urobili sme tak. Ako som zatvárala dvere na terasu ozvala sa strašná rana a vedľa mňa sa rozsypalo sklo. Ten blázon hodil do okna kameň. Okamžite ku mne pribehol Adam a pýtal sa ma či som v poriadku. Z ľavej ruky som si oprášila kúsočky skla ale nič vážne sa mi nestalo. Šli sme do Matúšovej izby a z tadiaľ sme cez ho pozorovali cez okno. Pokúšal sa hádzať ďalšie kamene ale zrejme bol až príliš opitý, lebo väčšinu z nich nezahodil ani meter pred seba. Videli sme, že má v ruke nejakú fľašu a neustále si z nej odpíja a naďalej vykrikuje.

O niekoľko minút zvonila pri dverách hliadka. Jeden policajt šiel dnu, pozrel sa na to rozbité okno, odfotil si to a dovolil mi upratať to sklo, aby sa náhodou neporanil aj niekto iný. Druhý šiel za ním. Nepočula som o čom sa rozprávajú, len sem tam bolo počuť nejaké výkriky. O chvíľu ho už policajt držal pri zemi a nasadzoval mu na ruky putá. Potom ho odviedli do auta a druhý z nich prišiel hore. Povedal mi, že ho nechajú zatiaľ v cele predbežného zadržania, kým nevytriezvie. Zajtra ráno mám prísť na policajnú stanicu vypovedať.

Dnes bol príšerný deň, ale už sa nič horšie nestane. Našťastie. Adam bol už na odchode keď ho Karin poprosila, aby predsa len ostal. Rozhodol sa prespať na gauči a tak sme dlho do noci pozerali telku. Deti sa zdekovali do Matúšovej izby. Nateraz mi to nevadilo.