Vzdelávam (ako sa to vezme, rozhodne to nieje konvenčné vzdelanie) svoje deti doma. A miesto vštepovania gramatických pravidiel a matematických rovníc, ktoré, ak budú chcieť sa rýchlo a efektívne naučia vtedy, keď to budú potrebovať, im vštepujem...nič. Proste len vidia, ako žijem, pracujem, radujem sa. Ako je práca prepojená s domácim životom, úspechy a neúspechy v osobnom i pracovnom živote sa miešajú, všetko súvisí. Pretože pracujem z domova, vidia, ako ráno vstanem, uvarím si kávu a "idem do práce" čiže presuniem sa do dieľne. Tam som donedávna šila na zákazku bundy, neskôr baleríny, teraz toto prebrali švadleny, mne zostala komunikácia so zákazníkmi, a vymýšľanie noviniek, balenie a kopec inej, nie tak záživnej práce. Deti vidia, ako si sama zaobstarávam prácu, že keď sa nedarí, alebo skúšam niečo nové, som nervózna a učím sa a pracujem i po nociach, v peňaženke je prázdno a treba sa uskromniť. A keď sa darí, chodíme po výletoch a máme viac spoločného času. Vidia, že nespolieham na nikoho, aby mi dal prácu, aby ma zaopatril. Že ja sama jediná som zodpovedná za svoj príjem. Že ja - a oni - môžu pohnúť (svojim) svetom. A toto keď sa podarí im vštepiť, toto bude celkom stačiť.