Takže už som sa pochválila, že chodím do práce. Čo som sa zatiaľ nepochválila je, čo sa deje, keď sa vraciam domov.

Že neprichádzam domov plná energie a v stave nirvány, to som už spomínala. Domov sa teším. Naozaj. Ako však vchádzam do dverí, moje pocity obsahujú asi toto: Jééj, bábätivce! Mišina! Havíky! Chcem si ísť vyložiť nohy a dajte mi všetci pokoj! Jémine, to je bordel! Chce sa mi spať. Odlepte odo mňa tie deti! Čo budeme jesť? Aha, v sprchovacom kúte sú použité plienky. Poďte sa všetci pritúliť!

Mierne povedané, sú to protichodné pocity.

Na jednej strane nič nevládzem, na druhej strane mnou lomcujú výčitky, že ja som počas dňa v kľude zjedla obed a niekto mi spravil kávu pričom moje deti a domácnosť musela trpieť moju neprítomnosť. Nie je to ani kritika toho, že doma nie je poriadok podľa mojich predstáv, keď prichádzam. Fakt nečakám, že tí ktorí ostanú s deťmi budú leštiť kľučky. Som rada, že s nimi niekto je, kľučky si vyleštím aj sama. Problém, je že mám pocit, že ak tie kľučky nevyleštím hneď, budem zlá matka.

Hystericky snažím dobehnúť: chcem byť všade, všetko upratať, navariť na ďalší deň, umyť okná, hrať sa s deťmi, hrať so psami, oddýchnuť si. Nič z toho sa mi samozrejme nedarí, iba sú všetci na nervy.

Deti revú, pretože pobehujem hore dolu, nedočiahnu na mňa. Miš nereve, ale chodí za mnou a rozpráva zážitky z dňa, vyjednáva o sladkostiach a ja to nepočujem, lebo deti revú. Psi za mnou chodia, Dáša mi ťuká do nôh, pripomína sa. A tak za mnou chodí celá svorka, kým ja ako udretá pobehujem hore dole, upratujem postele, napĺňam pračku a robím ostatné veci, bez ktorých by tu dozaista všetci zemreli.