Tak sa to stalo. Chvíľa, na ktorú som sa tešila a aj som sa jej bála ako čert kríža. Nastúpila som do práce.

Nebojte, nenechala som doma tri nezaopatrené deti napospas osudu full time. Do práce chodím približne dva dni do týždňa. Síce na celý deň plus dlhá cesta, ale večer už všetci zase v jednej posteli (to chvalabohu nie, ale hodilo sa mi to tam).

Pracujúca matka..nový status, nové obzory, poviem vám.

Úvodom - mám dosť. Ťažko povedať, či je to novosťou práce, alebo tým, že predtým som po príchode domov z práce nemusela upratovať hračky, chystať večeru a rýchlo šupnúť ešte jednu pračku, kým pôjdem spať. Mozog v hladine alfa od momentu ako som auto zacúvala do garáže a neodbila pri tom ani jedno zrkadlo.

Doma hluk, bordel, tri deti, dva psy a všetci sa navzájom prekrikovali, pretože každý mi chcel niečo povedať tým svojím spôsobom. Tešila som sa, že ich zase vidím, ale nestíhala som to sledovať a nebodaj na to aj reagovať. V tie prvé dni sa mi stalo, že Miš mňa tlieska a lúska prstami okolo hlavy „Mami! Mami!“, aby upútala moju pozornosť, lebo si všimla, že ma stratila. Do toho Ivuša potrebovala ískať moje vlasy a Tomčiak ma presviedčal, že ho mám zavesiť za nohy dole hlavou. (Alebo sa uskromní a bude stačiť, keď mu dovolím požuť diaľkové od telky.)

Podľa mňa ma najviac zabilo, že som o 6:30 už sedela v aute. Skoro vstávať som si na materskej odvykla, pretože za normálnych okolností prvé oko rozliepam o pol ôsmej.