Pamätám si, že asi až okolo ôsmych rokov som začala vnímať realitu, či skôr nerealitu postáv - Mikuláš, Ježiško a im podobných. Aj keď nás Mikulášom strašili a bola to určitá motivácia na poslúchanie, vždy to dobre dopadlo. Každý dostal sladkosť, nikoho čert neodniesol vo vreci do pekla... A dnes - pozerám telku, hovorí psychologička - rodičia si neželajú, aby ich deti boli strašené... aby boli vystavované takému scifi, ako je postava Mikuláša... nie je to výchovný trend dnešnej doby... 

A pamätám si ešte niečo... v balíčku sladkostí sa vždy objavila dajaká tá cibuľka, zemiak, či uhlík... lebo veď povedzme si na rovinu, kto z nás - deciek - poslúchal celý rok... a brali sme túto časť balíčka ako "hanbu", nechválili sme sa s tým... bola to motivácia aspoň na chvíľočku sa správať pekne... veď čo keby budúci rok boli vo vrecku iba cibuľky... aj keď sme po pár dňoch na toto predsavzatie zabudli, aspoň sme nad sebou trošku popremýšľali... fakt aspoň trošku... a za Mikulášom sa nikam nechodilo, on vždy prišiel k nám domov... žiadne námestia a nákupné centrá a celá tá davová psychóza okolo toho... pekne doma, v kľude, zarecitoať, zaspievať... poďakovať za balíček... 

Šli sme zo škôlky, Šani ako zvyčajne tam kopne, tu rypne, tak mu hovorím, že teda je odvážny, že druhý deň má prísť do škôlky Mikuláš a on sa takto škaredo správa. Odfrkol a s výrazným afektom mi oznámil: "A ty nevieš, že to nepríde ozajstný Mikuláš, lebo ten neexistuje, to bude iba prezlečený chalan." No nedalo mi, tak som sa spýtala, odkiaľ to má... "Od Jarky." (podotýkam, že to nie je spolužiačka, ale priamo pani učiteľka) ... Ja nie som za zbytočné a akože "výchovné" strašenie detí, ale načo potom máme dodržiavať nejakú "slovnú hru" - vyčisti si čižmičky, v noci chodí Mikuláš, keď už malé deti učíme, že to vlastne nie je tak... tak im rovno povedzme, že si tie čižmičky čistiť nemusia a sladkosti im necháme na kredenci my - rodičia... načo také cavyky, keď to nemáme dotiahnuť do konca... bolo mi smutno za toho môjho krpca... on sa mal tešiť, že príde Mikuláš, mal mať "zdravý" strach z toho, že možno bude v balíčku dajaký ten zemiak, mali sme sa rozprávať o tom, prečo Mikuláš chodí a nosí darčeky - podľa tradície drobnosti... no urobili sme si z toho zase niečo iné - moderné...  Mikuláša s drobnosťami sme prerobili na "akožemikuláša" s drahými darčekmi a tonami sladkostí...  

A šli sme zo škôlky s balíčkom od Mikuláša, zase kopajúc a skákajúc, tak hovorím, že bacha na to, že ešte sa môže stať, že domov Mikuláš prinesie miesto sladkostí uhlíky. A zase úškrn a premúdrelá odpoveď: "Mne to vadiť nebude, aspoň si budem môcť kresliť na chodník. A vôôôbec  mi nebude vadiť, že budem celýýý špinavýýý." Afektovaná druhá veta s pohľadom, ktorý hovoril - len sa vyhrážaj, ty to budeš nakoniec prať... 

Je mi smutno... na jednej strane sa predháňame, aby sme naše deti oboznamovali s básničkami, pesničkami, je to samé Fíha-tralala, Zahrajko a neviemčo, mnohokrát čím zahraničnejšie, tým lepšie... na druhej strane zabúdame na naše slovenské tradície, na ktorých sme my - rodičia vyrástli... vymenili sme podstatu Mikuláša za komerciu... vymenili sme podstatu vianoc za obžerstvo... vymieňame partnerov pri najmenšom a hlavne stále riešiteľnom probléme... vymieňame... náš život za dokonalú ilúziu... 

Dnes som dookola opakovala Šanimu, že ten balíček pri balkónových dverách mu priniesol Mikuláš... že prišiel nadránom a kúzlom ho pretlačil cez sklo, aby mu urobil radosť... že v balíčku má iba pár sladkostí, lebo na svete je veľa detí a Mikuláš nie je bohatý... ale asi zbytočne... myseľ môjho dieťaťa už je zaťažená dnešnou dobou... posledná debata o darčeku na vianoce nedávno skončila tragicky - "Mami, ja si môžem od Ježiška želať čo len chcem, aj veľa drahých darov, veď Ježiško má peňazí dosť, veď mu ľudia nosia do pokladničky." ... odkiaľ to má, netuším... ale presne viem, odkiaľ pochádza môj smútok...