Milé ženy,

vedeli ste, že význam slova dula pochádza z gréckeho “doula”, čo znamená osobnú otrokyňu ženy?

Skúsená dula je skvelou oporou pre rodiacu ženu, pretože vie psychicky podporiť, poradiť, navigovať, aj motivovať. 

Ľudia si často však zamieňajú pojmy dula a pôrodná asistentka.

Dula nemá (nemusí mať) zdravotnícke vzdelanie, nemôže zasahovať do kompetencií zdravotníkov na sále, ani do priebehu pôrodu. 

Pôrodné asistentky sú vysoko kvalifikované zdravotnícke pracovníčky - výkon praxe ich povolania je spojený s povinnou registráciu v Slovenskej komore sestier a pôrodných asistentiek. Ich hlavnou úlohou je podporovať ženy počas tehotenstva, pôrodu a popôrodného obdobia. Sledujú fyzické aj psychické zdravie matky a dieťaťa, poskytujú odborné poradenstvo, pripravujú ženy na pôrod, asistujú pri prirodzených pôrodoch (v prípade potreby môžu dokonca odviesť pôrod sami), zabezpečujú starostlivosť o novorodenca v prvých hodinách a dňoch života a v rámci popôrodnej zdravotnej starostlivosti pomáha matke s dojčením. 

            Som mamička dvoch krásnych detí. Starší syn Alex sa narodil vo Švajčiarsku do vody. Bol to krásny a nezabudnuteľný zážitok. Môj prvý pôrod trval asi 6 hodín, čo na prvorodičku nebolo zlé. Keďže som bola v cudzej krajine a ich reči som veľa nerozumela, nemala som možnosť chodiť na nejaké predpôrodné kurzy, kde vás oboznámia na čo sa treba pripraviť, ako dýchať, či aké polohy zaujať pri kontrakciách. Možno aj preto som sa nebála pôrodu a veľmi mi pomohol aj personál v nemocnici, kde som rodila, pretože ma do ničoho nenútili, nemusela som tlačiť na povel, nenapichali ma oxitocínom lebo je to rutinný postup, ale nechali ma rodiť ako som chcela a ako som to cítila.

            Keď som otehotnela druhýkrát, vedela som, že do Švajčiarska už rodiť nepôjdem, iba ak by som vyhrala Loto. Túžila som zažiť taký krásny pôrod aj tu na Slovensku. Z každej strany som počúvala, že tu to funguje inak a mám zabudnúť na takú starostlivosť ako vo Švajčiarsku, pretože naše zdravotníctvo je na úplne inej úrovni. Keďže som nemohla zmeniť fakt, že v nemocnici ma budú brať len ako ďalšiu rodičku a rutinné postupy ma neobídu, začala som hľadať niekoho, kto by mi pomohol zažiť pôrod aspoň z polovice taký krásny ako bol ten prvý.

            Dlho mi to netrvalo a našla som ju: "moju" dulu Mišku. Najprv som veľa čítala a písala si s babami, ktoré mali pri pôrode dulu a bola som očarená tým, ako dokáže jedna žena pri pôrode tak pomôcť, hoci nemôže zasahovať lekárom do ich práce. Zavolala som jej a dohodli sme si stretnutie u mňa doma. Po prvom stretnutí, ktoré trvalo cca 2 hodiny som vedela, že ona je ta pravá a inú hľadať nemusím. Vyžarovala z nej energia a z jej hlasu pokoj. Porozprávala mi čo je v jej náplni "práce", ako to chodí v nemocnici, kde som chcela rodiť, na čo všetko sa pripraviť. Aj keď mi sem-tam nahnala strach z praktík a rutinných postupov tu u nás, bola som rada, že viem do čoho idem a že tam na to nebudem sama. Manžel bol tiež rád, že bude s nami, nakoľko sa bál aj on sám. Do pôrodu sme sa stretli ešte niekoľkokrát.

            V deň pôrodu som bola na poradni, kde mi lekár povedal, že ak by som chcela, prepichne mi vodu a môžem ísť rodiť. No nechcela som nič súriť len preto, aby som to mala rýchlo za sebou. Užívala som si každý deň a čakala, kým sa môj drobček sám vypýta. Bol piatok a ja som mala celkom iné plány na víkend, než ležať na pôrodnej sále v bolestiach. S dulou som sa dohodla, že to necháme až po víkende.

            Stihla som kaderníčku, svadbu mojich kamarátov, užiť si krásnu nedeľu s rodinou a v pondelok ráno o 4hod to prišlo. Zobudila som sa na bolesť, ktorá nebola síce silná ale zato pravidelná. Po niekoľkých minútach mi odišla aj hlienová zátka. Mala prímes krvi, ktorej postupne pribúdalo. Zľakla som sa, či je všetko v poriadku. Zavolala som teda dule, keďže ona má pohotovosť dva týždne pred a dva týždne po termíne. Upokojila ma, že sa nič nedeje. Mám sa osprchovať a ak by sa mi to nepozdávalo, môžeme ísť.

Hodila som teda rýchlu sprchu a keďže krvácanie neprestalo, zobudila som manžela a šli sme do nemocnice. Dula vyrazila tiež a mali sme sa stretnúť na príjme. Tam však bola sestrička, ktorá akosi nerešpektovala, že chcem počkať na dulu a rýchlo ma vzala na vyšetrovňu. Keďže sme tam neprišli s dulou spolu, viac ju do vyšetrovne nepustili a manžela tiež nie. Zmocnil sa ma strach a beznádej z neznámeho.