👉 „Mám krásnu rodinu, zdravé deti, sme v pohode. Ale keď vidím, čo má susedka – nový dom, auto, exotickú dovolenku... zrazu mám pocit, že nie som dosť.“ Máme krásnu rodinu, prácu, zdravie – a aj tak sa v nás niečo pohne, keď sa pozrieme na to, ako žijú oni. Susedia. Kolegovia. Ľudia na Instagrame. A v hlave sa nám spustí: „Mala by som mať viac? Som dosť dobrý? Nestagnujem?“ 

Nezlyhávate. Len prežívate úplne bežný psychologický jav. Naše pocity spokojnosti sa často neodvíjajú od toho, čo máme – ale od toho, ako vnímame, čo majú iní - s kým sa porovnávame. 

🧬 Sociálne porovnávanie aktivuje oblasti mozgu spojené s odmenou a hrozbou – ako by sme boli v ohrození. 

💸 Naše šťastie závisí viac od relatívneho príjmu než absolútneho. Rast bohatstva nezvyšuje dlhodobo šťastie – pokiaľ bohatnú aj ostatní.  

📱 Sociálne siete zvyšujú porovnávanie a môžu prispieť k zníženiu sebaúcty. Ľudia, ktorí sa menej porovnávajú, sú psychicky stabilnejší a majú vyššiu sebaprijatie. 

💡 Otázky, ktoré môžete začať používať hneď teraz: 

👩‍⚕️ „Prepadla ma zlosť. Kolega mi medzi rečou povedal, že som príliš emotívna. Cítila som, ako mi vyráža poistky. A potom, doma, som kričala na deti, že si nezobrali papuče.“ 

🎯 No a práve tu vstupuje na scénu laterálna časť čelného laloku – časť mozgu, ktorá sa aktivuje, keď svoje pocity opíšeme slovami. A čo sa vtedy deje? Aktivácia tejto oblasti tlmí činnosť amygdaly – nášho emocionálneho "poplašného systému". Inými slovami: keď pomenúvate, čo cítite, dávate svojmu mozgu nástroj na upokojenie. 

🧬 Verbálne pomenovanie emócií znižuje aktivitu amygdaly až o 50 %. 

🔍 Ľudia, ktorí hovoria o svojich pocitoch nahlas, zvládajú stres lepšie a rýchlejšie sa z neho zotavujú. 

🧘‍♀️ Vedomé pomenovanie emócií aktivuje reguláciu v prefrontálnom kortexe – centre sebakontroly a rozhodovania. Ľudia, ktorí sa pravidelne učia identifikovať a vyjadrovať svoje emócie, sú výrazne odolnejší voči stresu a lepšie zvládajú konflikty. 

🧠 Otázky pre vás: 

😶‍🌫️ Predstavte si, že každá emócia, ktorú cítite – smútok, hnev, úzkosť, radosť – je ako posol. Prichádza s odkazom. Ale čo ak ho nepočúvate? Alebo ešte horšie – čo ak sa ho bojíte? 

🎙️ Karla McLaren vo svojej knihe „Reč emócií“ ponúka úplne iný pohľad na to, čo prežívate. Učí, že emócie nie sú problém, ktorý treba odstrániť, ale jazyk, ktorému sa máme naučiť rozumieť. Emócie nám totiž pomáhajú prežiť, rozhodovať sa, budovať vzťahy a chrániť vlastné hranice. Len ich často necháme bez slova. 

📚 Čo je na tejto knihe také výnimočné?

Dozviete sa, čo vám chce každá emócia povedať – áno, dokonca aj tie „nepríjemné“. 

Zistíte, prečo potláčanie hnevu vedie k vyhoreniu a prečo radosť bez uzemnenia vyčerpáva. 

Naučíte sa praktické techniky, ako emócie prijať, spracovať a pustiť – nie bojovať, ale spolupracovať. 

🎯 Niekedy bežíme. Rýchlo. A ani si neuvedomíme, že za sebou vlečieme temnotu, ktorú sme si nevšimli. Možno to nie je vaše. Možno to nie je teraz. Ale je to tam. A spomaľuje vás. 

📌 70 % ľudí nevie pomenovať, čo ich brzdí, kým nedostanú zrkadlo v bezpečnom rozhovore. 

📌 Vnútorné presvedčenia vznikajú často do 7. roku života a bez spracovania ovplyvňujú celý náš dospelý život. 

📌 Systematická a vedomá práca na sebe v spolupráci s odbornou pomocou pomáha urýchliť osobný rast o 300 % v porovnaní s osamelým uvažovaním. 

💭 Otázky pre vás: 

Čo vlečiete so sebou už príliš dlho? 

➡️ Kolega vás ledabolo pozdraví a Vy si hneď myslíte: "Ignoruje ma. Určite ma nemá rád." Cítite sa zle. Hneváte sa. Reagujete podráždene. ALE... čo ak bol kolega len unavený alebo zamyslený? 

🔹 Až 70 % našich reakcií je ovplyvnených našimi vlastnými predstavami, nie realitou. Naše emočné reakcie nie sú o prítomnej situácii, ale o starých skúsenostiach. 

🔹 Negatívne automatické myšlienky sa objavia do 0,5 sekundy bez nášho vedomia. 

🔹 Vnímanie "útoku" je často ilúzia, nie realita. 90 % neprimeraných reakcií v partnerských vzťahoch vychádza z nesprávnych interpretácií. 

🤔 Otázky na zamyslenie: 

Čo si práve myslíte o tejto situácii? Je to fakt alebo len interpretácia? 

💥 Jedna veta a celá konverzácia v partnerstve, doma či v práci sa zmení na boj alebo ticho. Alebo oboje. Niekedy to nie je len o tom, že je človek unavený. 

- „Prečo si mi nepovedal, že ideš neskôr domov? Ty so mnou už ani nekomunikuješ.“ 

- „Vždy robíš z komára somára…“ 

🧠 Tón hlasu ovplyvňuje našu emočnú reakciu viac než samotný obsah slov. "Neviditeľné" spúšťače emócií sú zakorenené v detstve. Ak necítim rešpekt → vypínam. Ak necítim spojenie → kričím.

🧠 Ľudia sa rýchlejšie "odpoja", keď cítia kritiku alebo ignorovanie. 69 % konfliktov v dlhodobých vzťahoch je neriešiteľných. Rozdiely sú normálne. Kľúč nie je vyriešiť, ale naučiť sa hovoriť tak, aby nás druhý neodpojil. Emócie zareagujú skôr, než sa stihneme zamyslieť a to platí v hádke dvojnásobne. 

🧠 Pozitívne posilnenie zvyšuje motiváciu a emocionálnu blízkosť. 

🧒 Má len 9 rokov, ale vie kričať tak, že to trhá uši: „Neznášam ťa!“. „Moja dcéra na mňa kričí, bije ma, hovorí, že ma nenávidí. A ja pritom robím všetko, čo môžem.“ Nenávisť detí je často len výkrikom bolesti. 

🧬 Detská agresia voči blízkym je často priamo úmerná ich pocitu bezpečia — dieťa "útočí" tam, kde sa cíti najviac ohrozené. 

🧠 Nenávisť sa najčastejšie prejavuje v blízkych vzťahoch, kde bol vzťah narušený alebo neprijatý — nie preto, že by tam láska chýbala, ale preto, že tam to kdesi zabolelo. Až 67 % detí s traumami vykazuje „odmietavé“ správanie voči osobe, od ktorej túžia po láske. 

❤️ Dotyk, záujem a pokojná reakcia znižujú hladinu kortizolu (stresového hormónu) u dieťaťa až o 45 %. 

🎯 Otázky, ktoré menia hru: 

Čo sa vo vás odohráva, keď dieťa kričí? 

👉 Nie, nepokazili ste to. To, čo sa zvonka javí ako vzdor, drzé správanie či antisociálne sklony, je vo vnútri často volanie o pomoc, skúška dôvery. Deti si totiž POTREBUJÚ preveriť, či ste naozaj bezpečný prístav. Skúšajú, či ich zvládnete aj s ich „tmavšou“ stránkou. 

📚 Antisociálne sklony u detí sú často prejavom nevedomej úzkosti a neprijatého stresu, sú častejšie v období silných zmien – sťahovanie, rozvod, škola. Deti s úzkosťou často nevedia verbálne vyjadriť, čo cítia – preto reagujú „problémovo“.  

🧠 Odmietavé reakcie detí sú testom dôvery – preverujú, či láska rodiča obstojí aj v krízach. 

🧩 Detské „zlé“ správanie je často forma neregulovanej nervovej sústavy, nie charakterová chyba. Reakcia rodiča určuje mieru ďalšieho zlepšenia – nie samotné správanie dieťaťa. 

❓ Otázky pre vás: 

Ako zvyčajne reagujete, keď dieťa odmieta kontakt? 

👉 Predstavte si, že sa roky pýtate: „Prečo sa cítim tak, ako sa cítim?“ „Prečo stále opakujem tie isté chyby, hoci nechcem?“ „Prečo ma niečo ťaží, aj keď neviem, čo presne to je?“ 

A potom vám príde do rúk kniha Marka Wolynna – Nezačalo to vami. A zrazu si poviete: „Aha… možno toto nie je len o mne.“ 

📖 Táto publikácia nie je o obviňovaní minulosti. Je o pochopení, že mnohé naše strachy, úzkosti či vzorce správania môžu pochádzať z nevyriešených rodinných tráum, ktoré sa prenášajú z generácie na generáciu – často bez slov, v tichu, v pocitoch. 

💡 Čo si môžete odniesť do bežného života? 

Zistíte, že niektoré bolesti a obavy môžu patriť niekomu inému z vašej rodiny – a nie vám. 

Naučíte sa, ako s týmito pocitmi pracovať cez vizualizácie, písanie či rozhovory. 

👇 Je to lož, opakované sľuby bez skutkov… alebo niečo ešte hlbšie? Dôvera sa nevytráca zrazu. Stráca sa po kúskoch. 

1️⃣ Dôvera sa buduje pomaly, ale môže byť zrušená jednou jedinou udalosťou. 

2️⃣ Najväčšími "zabijakmi dôvery" sú nesúlad medzi slovami a činmi. 

3️⃣ Po strate dôvery mozog spracováva informácie od osoby pomalšie a s podozrením. Oxytocín podporuje dôveru – ale po porušení sa produkcia prudko znižuje, čo ovplyvňuje vzťahy. 

❓ Otázky pre vás: 

Kedy ste naposledy stratili dôveru v niekoho? Čo tomu predchádzalo? 

😟 Ak potrebujete potvrdenie od druhých, nevlastníte svoj život. Váš sebaobraz je v rukách niekoho iného. Zastavte sa. Koľko rozhodnutí denne robíte len preto, aby ste sa „zapáčili“? 

🧠 Chvála spúšťa rovnaké centrá v mozgu ako drogy – dopamín sa uvoľňuje pri každom "like" aj pochvale. 

💔 Chronické hľadanie uznania znižuje sebaúctu. Čím viac sa spoliehame na uznanie druhých, tým viac trpíme úzkosťami a vnútornou neistotou. Potreba pochvaly úzko súvisí s perfekcionizmom a strachom z odmietnutia – čo vedie k chronickému stresu a vyhoreniu. 

🧘‍♀️ Vnútorná validácia = stabilné duševné zdravie: Ľudia, ktorí sa sústredia na internú motiváciu (svoje hodnoty), sú dlhodobo spokojnejší než tí, ktorí vyhľadávajú externé schválenie. 

❓ Otázky, ktoré menia život: 

Kde vo svojom živote čakáte na „pochvalu“, namiesto toho, aby ste sa ocenili sami? 

Milé ženy,
po pôrode som sa o sebe okrem iného dozvedela aj toto: som len človek ☝️- aj ja mávam dni, keď to jednoducho nedávam. A poviem vám jedno ďalšie veľké zistenie: je to v poriadku.

Niekedy nás noc prežije, deň začne už o piatej a my máme pocit, že sme už zlyhali. Dieťa nechce spať inak než na nás, partner nedostal pusu na dobré ráno a my sme plné výčitiek (a hnevu).

A k tomu ten známy vnútorný hlas: „Zase si to nezvládla...“ 😔

Poznáte to? Ste unavené, podráždené, a ešte sa za to aj viníte. Aj mne sa to stáva. Napriek tomu – alebo práve preto – som sa naučila v takýchto dňoch spomaliť.

✔️  Uvedomiť si, ako sa cítim.
 ✔️ Postarať sa najprv o seba – aspoň trochu.
 ✔️ Požiadať o pomoc, ak je niekto nablízku.
 ✔️ Skutočne spomaliť a nerobiť viac než je nutné. Na štvrtý prevodový stupeň sa jazdí dobre – ale nie stále. Niekedy stačí ísť na jednotke.

Nešlo to hneď od začiatku a nešlo to ani samé od seba. Šla som ale krok po kroku, deň za dňom a dnes si už ďaleko ľahšie a skôr pripustím, že jednoducho nemám silu. Potom je už o čosi jednoduchšie sústrediť sa len na nutnosti a ostatné dať bokom. 

👉 Útek z konfrontácií je jedným z najčastejších obranných mechanizmov v medziľudských vzťahoch. Niekedy si ho ani neuvedomujeme. A predsa, narobí v našich životoch tichý chaos. Veľa z nás žije alebo žilo v rodinách, kde sa hádky „nerobili“ a pravda sa radšej mlčala. 

🔄 Ľudia, ktorí sa vyhýbajú konfrontácii, vyrastali a žijú v úzkostnom spôsobe pripútania. Úplné uzavretie sa pri konflikte jedným z 4 hlavných ukazovateľov rozpadu vzťahu. 

🧬 Mozog reaguje na konflikt ako na hrozbu, čo vyvoláva únikovú reakciu bojuj-uteč-zamrzni. 

🤐 V dlhodobom horizonte vyhýbanie sa konfliktu vedie k zvýšenej úrovni stresu, vyhoreniu a osamelosti. Dlhodobé vyhýbanie sa konfliktom znižuje emocionálnu intimitu a dôveru vo vzťahoch. 

🧠 Otázky, ktoré Vám môžu pomôcť dnes: 

Čo sa vo vás spustí, keď sa blíži konflikt? 

☕ Mama dvoch detí, pracujúca žena, ktorá si každý deň opakuje: „Nemám čas cítiť sa zle. Ideme ďalej.” Úsmev na tvári, ale večer – keď všetci zaspia – ticho, únava, prázdnota. Nepripustila si smútok po konflikte so sestrou. Nepovzdychla si, keď ju manžel bez slova odignoroval. A tak potlačila aj radosť z malých víťazstiev. Aj vďačnosť. Aj smiech. Roky potláčala smútok, aby bola silná. 

🧠 Výskum z Harvardu ukázal, že potláčanie emócií zvyšuje stres a vedie k nižšej schopnosti riešiť problémy. 

💓 Neidentifikované emócie sa ukladajú do tela – čo môže prispieť k psychosomatickým ochoreniam. 

🔄 Ľudia, ktorí sa naučia emócie pomenovať a prijať, sú šťastnejší a emočne stabilnejší. 

💬 Otázky, ktoré si môžete položiť už dnes: 

Čo sa vo mne práve teraz deje – a kde to cítim v tele? 

🌪 Niekedy sa nahneváme tak, že zvýšime hlas na dieťa. Niekedy sme tak preťažení, že si večer otvoríme fľašu vína – nie pre chuť, ale aby sme aspoň na chvíľu necítili nič. A inokedy si jednoducho povieme: „Kašlem na to.“ ➡️ Aby sme sa emócií zbavili, siahame po rýchlych úľavách – alkohol, nadmerné jedenie, výbuchy hnevu, ticho, ktoré ničí vzťahy, práca, nakupovanie, vyhľadávanie hádok za účelom sebapotvrdenia. Ale riešenie nie je v úniku. Únik nás dobehne. Riešenie je v vedomom zastavení sa a v práci so sebou. 

📉 Až 85 % ľudí priznáva, že potláča svoje emócie, čo vedie k úzkosti, depresii a dokonca aj fyzickým ochoreniam. 

🧠 Schopnosť regulovať emócie je jedným z TOP 3 faktorov duševnej pohody a spokojnosti v živote. Vedomé pomenovanie emócie (napr. "cítim hnev") znižuje aktivitu amygdaly – teda centra strachu. 

🔄 Emocionálne podvedomie reaguje 20-krát rýchlejšie než vedomé rozhodovanie. A preto niekedy konáme skôr, než si vôbec uvedomíme prečo. 

❓ Otázky na zamyslenie: 

Čo sa deje vo vašom tele, keď sa cítite zahltení? 

😡 Potláčate svoje pocity? Alebo im slepo veríte, ako keby boli svätou pravdou? Môže vám to zbytočne ničiť vzťahy, prácu aj duševnú pohodu. 

✅ Emócie trvajú len 90 sekúnd. Ak ich neprikrmujeme myšlienkami, prirodzene odídu. Ich interpretácia môže byť nepresná. 

✅ Ľudia, ktorí dokážu pomenovať svoje emócie, majú nižší stres a lepšie vzťahy. Ľudia, ktorí vnímajú emócie len ako informácie, sa lepšie rozhodujú a majú kvalitnejšie vzťahy. 

✅ Potláčanie emócií oslabuje imunitu a vedie k úzkosti. 

1. Zastavte sa a pomenujte emóciu („Cítim hnev, pretože…“).

2. Uvedomte si, že emocionálna reakcia ≠ realita. (Je to fakt, alebo len môj pocit?) 

Predstavte si situáciu: Ona plače. On stojí vedľa nej, bezradný, a netuší, čo má robiť. Namiesto objatia povie: "A čo mám s tým teraz robiť?" 🤦‍♂️

Alebo iný príklad: On sa večer vráti neskoro domov a ona sa pýta: "Kde si bol?" On odpovie: "Zasekol som sa v práci." Lenže realita? Po práci ešte skočil na pivo. 🍺

📖 Allan & Barbara Pease v knihe Prečo muži klamú a ženy plačú odhaľujú, prečo medzi mužmi a ženami vznikajú takéto situácie – a hlavne, ako ich riešiť.

💡 Čo si z tejto knihy môžete odniesť do života?

- Zistíte, prečo ženy pri problémoch potrebujú pochopenie, zatiaľ čo muži chcú riešenia.

- Pochopíte, že klamstvá mužov často nevznikajú zo zlých úmyslov, ale z pudovej potreby vyhnúť sa konfliktu.

😡 Stalo sa vám už, že vás niekto rozčúlil, lebo sa nesprával podľa „zdravého rozumu“? Možno sused, čo parkuje presne na tom mieste, kde „by mal vedieť“, že tam parkujete vy. Alebo stojíte v rade v obchode. Vy čakáte trpezlivo, ale niekto sa jednoducho predbehne! 

👉 Ale zamysleli ste sa niekedy nad tým, že ten človek možno vyrastal v prostredí, kde sa dôraz kládol na rýchlosť a efektivitu, nie na čakanie v radoch? Možno v jeho kultúre alebo rodine toto správanie nebolo vnímané ako neslušné. 

🔹 Očakávame, že sa iní budú riadiť rovnakými pravidlami a hodnotami ako my.

🔹 Keď to nerobia, cítime sa dotknutí, rozčúlení alebo sklamaní. 

🧠 Každý žije vo svojom mentálnom modeli sveta. Ľudia si vytvárajú vlastné pravidlá na základe svojich skúseností. To, čo je pre vás „jasné“, môže byť pre iného človeka neviditeľné. Aaž 85 % morálnych presvedčení získavame v detstve a automaticky predpokladáme, že sú „správne“ pre všetkých. 

🧐 Mozog automaticky vyhľadáva potvrdenie našich presvedčení. Potvrdzovacie skreslenie spôsobuje, že ak veríme, že sa ľudia „majú správať určitým spôsobom“, budeme si všímať hlavne prípady, keď to nerobia – a ignorovať dôkazy o opaku. Keď niekto koná v rozpore s našimi presvedčeniami, aktivuje sa amygdala – centrum stresu a hnevu.

..z ktorého chlapca vyrastie muž a bojovník?
STRACH je dôležitá signálna emócia, ktorá zabezpečovala prežitie.
Strach spúšťa v organizme stresový režim, ktorý je impulzom k spusteniu základných inštinktívnych reakcií boja, úteku a stuhnutia. 
Pre vývoj dieťaťa je dôležité primerane aktivovať inštinktívnu reakciu boja a úteku. Dieťa totižto nemá ešte vytvorené a získané životné skúsenosti na prežitie v rôznych podmienkach. Potrebuje spoznať svoje inštinktívne schopnosti kedy bojovať a kedy útekať.
Je rozdiel vedieť mentálne bojovať vo virtuálnych situáciach a fyzicky bojovať a prekonávať prekážky v reálnom živote.
Prečo je to dôležité?
Zvieratá, ale aj ľudia, vedia inštinktívne vycítiť či máme v sebe aktivovaný inštinkt boja, úteku alebo sme pasívny a bezradný. Na základe tohto precítenia na nás potom reagujú.
Na tomto princípe je založená aj šikana detí a týranie žien. 
Preto je pri riešení šikany a týrania dôležité riešiť nielen toho, kto šikanuje ale predovšetkým pracovať s tými, ktorí sa dajú šikanovať a týrať.
Ak strachy dieťaťa podchytíte v detstve, má to význam pre jeho ďalší život. Nebude sa dostávať do pozície obete, či už v prípade šikany, týrania alebo trestného činu. 
Ako pracovať s dieťaťom...
http://vychovavkocke.sk/produkt/modul-1/