„Znova ma ignoroval. Znova sa ma ani nespýtal, ako sa mám. A ja kričím kvôli ponožkám pod stolom a neumytému riadu. Ale viem, že to nie je o ponožkách, ani o riade.“ Poznáte ten pocit, keď sa hádate o úplných hlúpostiach, ale vnútri vás to bolí oveľa hlbšie? Zápasy vo vzťahoch takmer nikdy nie sú o tom, o čom sa hádame. Nie je to o tom, čo sa deje na povrchu. Je to o tom, čo vo vás zraňuje to najcitlivejšie miesto. Je to o potrebe byť vypočutý, uznaný, rešpektovaný. 

🧠 Podvedomé vzorce z detstva sa v partnerstvách aktivujú na 90 % automaticky. Nie ste "príliš citliví", len reagujete z bolesti, ktorá nie je spracovaná. 

Konflikty vo vzťahu často nie sú o "probléme", ale o nevypovedaných potrebách. Pretrvávajú, lebo sú o rozdieloch v osobnosti či hodnotách, nie o konkrétnom správaní. 

️ Páry, ktoré sa naučia pomenovať emócie a počúvať bez súdenia, zvyšujú svoju spokojnosť až o 68 %. Otvorené otázky znižujú obranyschopnosť v komunikácii a zvyšujú blízkosť. 

Otázky, ktoré menia hru: 

Čo je to, čo vás naozaj zranilo v tomto konflikte? 

‍ „Tá nová kolegyňa je čudná. Ani neodzdraví, ani úsmev, nič. Niečo na nej mi nesedí… Tie nové sú vždy problémové. Nevedia sa prispôsobiť.“ „A poznáte ju?“„Nie... ale viem, že nebude dobrá.“ Mozog často reaguje na neznámo strachom. Vytvára si príbehy, aby zaplnil prázdne miesta. Často nepriaznivé – najmä voči cudzincom. 1️⃣ Ľudia majú sklon vnímať členov vlastnej skupiny ako "morálnejších" než cudzincov, aj bez dôkazov. 2️⃣ Mozog reaguje na neznáme tváre zvýšenou aktivitou v amygdale — oblasti strachu. 3️⃣ Ľudia prejavujú nevedomé predsudky voči cudzincom, ktoré si neuvedomujú. Aj krátky, pozitívny kontakt s „cudzím“ človekom významne znižuje stereotypy a obavy.  Otázky, ktoré môžete vyskúšať hneď dnes: Čo o tejto osobe skutočne viete? Reagujete na realitu alebo na svoj strach z neznámeho? Čo by ste mohli získať, ak sa otvoríte novému človeku? Čo ak sa mýlite? Čo by bolo iné? Ako by ste sa zachovali, keby ste predpokladali to najlepšie? ️ Nepotrebujete meniť celý svet. Stačí začať pri sebe. A svet sa zmení spolu s vami. ZDROJ: https://www.facebook.com/share/p/18YMSa8t5M/ #psychologia #koucing #sebarozvoj #predsudky #mentalnezdravie #emocnainteligencia #medziludskevzťahy #empatia #ludskost #vzťahy #komunikacia #sebareflexia #nevedomevzorce

Jedna veta a celá konverzácia v partnerstve, doma či v práci sa zmení na boj alebo ticho. Alebo oboje. Niekedy to nie je len o tom, že je človek unavený. 

- „Prečo si mi nepovedal, že ideš neskôr domov? Ty so mnou už ani nekomunikuješ.“ 

- „Vždy robíš z komára somára…“ 

🧠 Tón hlasu ovplyvňuje našu emočnú reakciu viac než samotný obsah slov. "Neviditeľné" spúšťače emócií sú zakorenené v detstve. Ak necítim rešpekt → vypínam. Ak necítim spojenie → kričím.

🧠 Ľudia sa rýchlejšie "odpoja", keď cítia kritiku alebo ignorovanie. 69 % konfliktov v dlhodobých vzťahoch je neriešiteľných. Rozdiely sú normálne. Kľúč nie je vyriešiť, ale naučiť sa hovoriť tak, aby nás druhý neodpojil. Emócie zareagujú skôr, než sa stihneme zamyslieť a to platí v hádke dvojnásobne. 

🧠 Pozitívne posilnenie zvyšuje motiváciu a emocionálnu blízkosť. 

Možno si hovoríte: „To je v pohode, som samostatný“ Ale podvedome to bolí viac, než by ste si priznali. Pre bežného človeka je najväčší strach nepatriť – nebyť súčasťou žiadnej skupiny, rodiny, tímu či komunity. A nie je to slabosť. Je to evolúcia. Biológia. Psychológia. 

Sociálne odmietnutie aktivuje rovnaké oblasti mozgu ako fyzická bolesť. 

Potreba patriť je jedným z najsilnejších ľudských motivátorov. 

Sociálna izolácia má vyššie riziko úmrtnosti než obezita či fajčenie. 

OTÁZKY NA ODLÚČENIE A PRINÁLEŽITOSŤ: 

S ktorými skupinami sa dnes cítite najsilnejšie prepojení? 

Viete, niekedy si myslíme, že ľudia konajú proti nám. Ale pravda je častejšie oveľa jednoduchšia... Konajú PRE SEBA tak, aby bolo im dobre, nie nám. Áno, každý psychicky zdravý človek si prirodzene hľadá spôsob, ako si vytvoriť pohodlie, istotu a kontrolu. Nie je to zlomyselnosť. Je to stratégia prežitia. A ak my nič nerobíme – ak mlčíme, zatíname zuby alebo čakáme, že sa "to zmení" – sme spoluautormi toho, čo nás bolí. 

Ľudia sú motivovaní primárne znížiť bolesť a zvýšiť potešenie – aj vo vzťahoch. 

73 % manipulácií vzniká nie zo zla, ale zo STRACHU STRATIŤ kontrolu alebo lásku. Mozog spracúva empatiu a vinu v rôznych oblastiach. Preto často necítime vinu, ak niekoho jemne „pritlačíme“. Manipulatívne vzorce sa v dlhodobých vzťahoch zintenzívňujú, ak nie sú vedome riešené 

Mozog partnera reaguje na náš tón a reč tela, nie na slová. Čiže zmena začína u nás. 

Otázky pre vás: 

V ktorých situáciách sa cítite emocionálne zatlačení? 

Útek z konfrontácií je jedným z najčastejších obranných mechanizmov v medziľudských vzťahoch. Niekedy si ho ani neuvedomujeme. A predsa, narobí v našich životoch tichý chaos. Veľa z nás žije alebo žilo v rodinách, kde sa hádky „nerobili“ a pravda sa radšej mlčala. 

Ľudia, ktorí sa vyhýbajú konfrontácii, vyrastali a žijú v úzkostnom spôsobe pripútania. Úplné uzavretie sa pri konflikte jedným z 4 hlavných ukazovateľov rozpadu vzťahu. 

🧬 Mozog reaguje na konflikt ako na hrozbu, čo vyvoláva únikovú reakciu bojuj-uteč-zamrzni. 

V dlhodobom horizonte vyhýbanie sa konfliktu vedie k zvýšenej úrovni stresu, vyhoreniu a osamelosti. Dlhodobé vyhýbanie sa konfliktom znižuje emocionálnu intimitu a dôveru vo vzťahoch. 

🧠 Otázky, ktoré Vám môžu pomôcť dnes: 

Čo sa vo vás spustí, keď sa blíži konflikt? 

Potláčate svoje pocity? Alebo im slepo veríte, ako keby boli svätou pravdou? Môže vám to zbytočne ničiť vzťahy, prácu aj duševnú pohodu. 

Emócie trvajú len 90 sekúnd. Ak ich neprikrmujeme myšlienkami, prirodzene odídu. Ich interpretácia môže byť nepresná. 

Ľudia, ktorí dokážu pomenovať svoje emócie, majú nižší stres a lepšie vzťahy. Ľudia, ktorí vnímajú emócie len ako informácie, sa lepšie rozhodujú a majú kvalitnejšie vzťahy. 

Potláčanie emócií oslabuje imunitu a vedie k úzkosti. 

1. Zastavte sa a pomenujte emóciu („Cítim hnev, pretože…“).

2. Uvedomte si, že emocionálna reakcia ≠ realita. (Je to fakt, alebo len môj pocit?) 

Na známosť sa dáva, že od minulého týždňa nájdete naše Kontrastné kartičky materstva už aj v pôrodnici v Trnave²⁰ a v Skalici¹¹. 

Kontrastná kartička materstva je síce malá, no dokáže byť veľkou podporou v momentoch, kedy sa žena po pôrode necíti len dobre.

Nájdete v nej všetky dôležité informácie týkajúce sa možného prežívania vašich dní po pôrode, či neskôr v priebehu materstva:

• aké sú možné prejavy v prežívaní
• kedy je dobré spozornieť a vyhľadať pomoc
• ako a kde pomoc hľadať
• tipy ako hovoriť o svojom prežívaní 

Kompletný zoznam pôrodníc a ďalších miest, na ktorých sú pre vás Kontrastné kartičky materstva k dispozícii nájdete na našom webe Kontrastná kartička materstva - Vysmiata Duša Mamky.

️️Aj toto sa môže diať vďaka vašim 2%️️

Predstavte si tento scenár: Ste s partnerom na dovolenke a po krásnom dni pri mori si myslíte, že ste prežili dokonalý deň. No váš partner sa zamračí a povie: „Toto bola strašne nudná dovolenka.“ 🫣 Cítite sa nespravodlivo. Veď ste boli na tom istom mieste, prežili ten istý deň. Ako môže byť pravda tak odlišná? 

Každý vníma realitu inak. Náš mozog si upravuje spomienky podľa aktuálnych emócií a skúseností. Takže to, čo si pamätáte vy, sa môže líšiť od toho, čo si pamätá váš partner – a obaja to vnímate ako „pravdu“. Neexistuje objektívna realita, len individuálna percepcia. Mozog filtruje realitu cez vlastné skúsenosti, emócie a presvedčenia. 

Emócie ovplyvňujú fakty. Stres a nálada menia spôsob, akým interpretujeme udalosti. Čiže to, čo sa vám zdalo ako kritika, mohol byť len neutrálny komentár. Až 80 % našich spomienok je prispôsobených našim súčasným emóciám. 

Mozog dopĺňa chýbajúce informácie. Keď nám chýba časť príbehu, mozog si ju „dotvorí“. To znamená, že si môžeme byť istí niečím, čo sa nikdy nestalo. Keď ľudia veria niečomu veľmi silno, budú ignorovať dôkazy, ktoré im protirečia. 

Otázky na zamyslenie: 

Čo ak naozaj existuje viac pravdivých pohľadov? 

Na začiatku vzťahu to poznáte. Boli ste nerozluční. Smiali sa, trávili spolu hodiny v rozhovoroch a milovali sa tak, ako v romantických filmoch. Ale časom niečo ochladlo. Všimli ste si, že váš partner už ďakuje za večeru. On si zase uvedomil, že ho už nepočúvate, keď rozpráva o práci. Asi tak ste sa pomaličky začali vzďaľovať. Znie vám to povedome? Možno sa to deje aj vo vašom vzťahu a možno si to ani neuvedomujete. 

Predpokladáte, že partner „to vie“? Omyl. Až 67 % párov uvádza, že sa ich vzťah rozpadol kvôli „postupnému emočnému odpojeniu“ – nie kvôli veľkým hádkam. 

Rutina a nedostatok uznania zabíja vzťahy viac ako nevera. Keď si prestaneme všímať malé gestá, vzťah stráca iskru. Každodenné malé krivdy sa ukladajú do „emočného účtu“. Podľa tejeto teórie majú negatívne skúsenosti 5x väčší dopad na naše vnímanie vzťahu ako pozitívne. 

Jednoduché „ďakujem“ alebo „vážim si ťa“ môže zvýšiť spokojnosť vo vzťahu až o 40 %. 

Skúste sa sami seba opýtať: 

Kedy naposledy ste úprimne ocenili svojho partnera? 

POSLEDNÉ DVE VOĽNÉ MIESTA na hodinovej podpornej skupine vedenej psychologičkou Mgr. Ankou Hubčíkovou.

V stredu 26. marca o 10.00.

Pre prihlasovanie a viac info kliknite na https://www.vydumamky.sk/potrebujem-pomoc/pre-seba/podporna-skupina/.

Podporná skupina bude prebiehať cez platformu na videohovory google meet.

Tešíme sa na vás.

Tím Vysmiatej Duše Mamky

Milé ženy,

doprajte si čas pre seba a príďte sa s nami podeliť o svoje aktuálne prežívanie.

Hodinová podporná skupina bude vedená psychologičkou Mgr. Ankou Hubčíkovou.

Uvidíme sa v stredu 26. marca o 10.00.

Predstavte si situáciu: Ona plače. On stojí vedľa nej, bezradný, a netuší, čo má robiť. Namiesto objatia povie: "A čo mám s tým teraz robiť?" ‍♂️

Alebo iný príklad: On sa večer vráti neskoro domov a ona sa pýta: "Kde si bol?" On odpovie: "Zasekol som sa v práci." Lenže realita? Po práci ešte skočil na pivo.

Allan & Barbara Pease v knihe Prečo muži klamú a ženy plačú odhaľujú, prečo medzi mužmi a ženami vznikajú takéto situácie – a hlavne, ako ich riešiť.

Čo si z tejto knihy môžete odniesť do života?

- Zistíte, prečo ženy pri problémoch potrebujú pochopenie, zatiaľ čo muži chcú riešenia.

- Pochopíte, že klamstvá mužov často nevznikajú zo zlých úmyslov, ale z pudovej potreby vyhnúť sa konfliktu.

Predstavte si, že vzťah je ako nádoba. Každý deň do nej niečo pridávate – pozornosť, láskavosť, spoločný čas. Ale čo ak do nej dávaš niečo, čo ten druhý vôbec nepotrebuje? A naopak – vaša nádoba ostáva prázdna? 

Harley v publikácii odhaľuje, prečo sa ľudia vo vzťahoch míňajú – a hlavne, ako to napraviť. Jeho myšlienky sú jednoduché, ale prevratné. Každý z nás má emocionálny bankový účet – a ak doňho nič nevkladáme, skôr či neskôr z neho nebude čo vyberať.

Čo si z knihy môžete odniesť do bežného života?

- Naučíte sa, prečo muži a ženy často túžia po odlišných veciach – a ako sa v tom nezamotať.

- Zistíte, že dobrý vzťah nie je o veľkých gestách, ale o malých, pravidelných vkladoch do emocionálneho konta.

- Dozviete sa, ako si s partnerom nastaviť vzťah tak, aby ste sa obaja cítili milovaní a pochopení.

Po náročnom dni sa vrátite domov, unavení, podráždení… a stačí drobnosť – nevynesené smeti, zabudnutá správa – a už to letí: ,,Ty nikdy…!" ,,Ty vždy…!" A namiesto podpory máme tichú domácnosť. Napätie. Odcudzenie. A možno aj hádka, ktorú ste vôbec nechceli. 

Emócie sú nákazlivé. Negatívne emócie sa šíria ako vírus. Ak ste nahnevaní, vaša rodina či partner to podvedome preberajú. 

Nálada mení vnímanie reality. Keď máme zlú náladu, viac si všímame chyby druhých a menej si ceníme dobré veci. Negatívne emócie oslabujú našu schopnosť empatie – v strese vidíme blízkych skôr ako „hrozbu“, než ako podporu. Chronický stres doslova "vypína" empatiu. 

Až 70 % vzťahových problémov je spôsobených nie reálnymi problémami, ale reakciami na stres a zlú náladu. 

Zamyslite sa nad týmito otázkami: 

Ako často vaša zlá nálada ovplyvňuje vzťahy s blízkymi? 

🧐  

Predstavte si, že ste v debate s niekým, kto stojí za svojím presvedčením ako skala. Máte pocit, že ten človek vôbec nepočúva, len háji „svoju pravdu“. Ale… niekedy aj my sami chceme až príliš dokázať, že máme pravdu, a zabúdame na to najdôležitejšie – zvedavosť Zvedavosť je kľúčom k slobode myslenia. Pomáha nám otvoriť sa novým perspektívam a robiť rozhodnutia na základe faktov, nie emócií. 

Niekedy si myslíme, že ak dokážeme, že máme pravdu, získame kontrolu, rešpekt či uznanie. 

🧩 Už ste si niekedy pomysleli, že ste vedeli, že ste mali pravdu, keď väčšina koelgov odmietla váš nápad? Náš mozog sa bojí uznať, že by sme sa mohli mýliť a to by mohlo ,,poškodiť" našu povesť a rešpekt v očiach druhých. Aké presvedčenia si ale nesieme do debát? Ako náš vlastný postoj ovplyvňuje reakcie druhých? Často si totiž dokážeme natoľko brániť naše názory, že nimi zatláčame iných do kúta. 

🧠Ľudia majú tendenciu brániť svoje presvedčenia ešte viac, ak sú konfrontovaní s opačnými dôkazmi. Nehľadajte "boj", ale porozumenie. 

🧩 Pocit nepohodlia, keď sú naše presvedčenia konfrontované s protichodnými informáciami, nás často vedie k ignorovaniu faktov. Nebojte sa tohto nepohodlia a skúmajte ho. 

Rada by som sa s vami podelila o pár „plagátikov“, ktoré u nás v domácnosti visia a pomáhajú deťom byť samostatnejšie, mať slobodu voľby a prehľad v čase. Predovšetkým však znižujú frekvenciu okrikovania. Vďaka tomu máme doma lepšiu atmosféru a spokojnejšie deti – i rodičov. 

Pomôž mi zvládnuť to sám…

Táto myšlienka od Márie Montessori o vedení detí k samostatnosti ma nesmierne oslovuje. Nie som odborníčka na jej pedagogiku, ale so základnými prístupami som sa zoznámila. Aj v realite vidím, že deti chcú robiť veci samé, chcú sa zapájať, chcú preberať zodpovednosť. Keď môžu o niektorých veciach rozhodovať, cítia od nás dôveru a to im dáva pocit slobody a väčšej spokojnosti. Netrpia frustráciou a ľahšie potom spolupracujú aj v oblastiach, kde na výber veľmi nemajú.

Rada by som sa s vami podelila o pár ťahákov, ktoré sa nám doma osvedčili. V kúpeľni a na záchode, pri domácich povinnostiach, balení si oblečenia na dovolenku a pri sledovaní času.

V kúpeľni a na záchode

Keď okolo veku štyroch rokov začali byť deti úplne samostatné v používaní záchoda a ja som čakala, že už by mohli celý proces zvládnuť sami, nefungovalo to. Tých „záchodových“ úloh bolo tak veľa, že vždy dobrú polovicu zabudli. A tak som ich stále kontrolovala a okrikovala.