Ťaháky, ktoré pomáhajú v samostatnosti
Rada by som sa s vami podelila o pár „plagátikov“, ktoré u nás v domácnosti visia a pomáhajú deťom byť samostatnejšie, mať slobodu voľby a prehľad v čase. Predovšetkým však znižujú frekvenciu okrikovania. Vďaka tomu máme doma lepšiu atmosféru a spokojnejšie deti – i rodičov.
Táto myšlienka od Márie Montessori o vedení detí k samostatnosti ma nesmierne oslovuje. Nie som odborníčka na jej pedagogiku, ale so základnými prístupami som sa zoznámila. Aj v realite vidím, že deti chcú robiť veci samé, chcú sa zapájať, chcú preberať zodpovednosť. Keď môžu o niektorých veciach rozhodovať, cítia od nás dôveru a to im dáva pocit slobody a väčšej spokojnosti. Netrpia frustráciou a ľahšie potom spolupracujú aj v oblastiach, kde na výber veľmi nemajú.
Rada by som sa s vami podelila o pár ťahákov, ktoré sa nám doma osvedčili. V kúpeľni a na záchode, pri domácich povinnostiach, balení si oblečenia na dovolenku a pri sledovaní času.
Keď okolo veku štyroch rokov začali byť deti úplne samostatné v používaní záchoda a ja som čakala, že už by mohli celý proces zvládnuť sami, nefungovalo to. Tých „záchodových“ úloh bolo tak veľa, že vždy dobrú polovicu zabudli. A tak som ich stále kontrolovala a okrikovala.
Vycikať sa. (Najlepšie do záchoda a nie mimo.)
Utrieť sa.
Spláchnuť.
Zavrieť dvere.
Zhasnúť svetlo.
Umyť si ruky.
Na také malé dieťa, ktoré berie celé cikanie ako nevyhnutné zlo, ktoré ho odvádza od hry, je tých úloh jednoducho príliš veľa. Ak sa im podarilo zvládnuť jednu-dve, mohla som byť rada. Takže stále som po nich vykrikovala, čo zabudli a vracala ich späť od hry, nech si to dokončia. Bolo to o nervy. A potom mi napadol zlepšovák – spravím im ťahák!
Tak som za ich asistencie nakreslila takýto návod a spoločne sme ho slávnostne nalepili na záchodovú stenu.
Nemalo to zázračný účinok, že by som odvtedy už nemusela deti nikdy upozorniť (ha ha 🙂 ), ale frekvencia výrazne klesla. Väčšinou som sa ich len spýtala – pozrel si si dobre zoznam? A oni sa vrátili a hneď vedeli, ktorý krok zabudli. Tým, že úlohy si odvtedy mohli kontrolovať sami, časť zodpovednosti za ich splnenie prešla i na nich. A myslím si, že to tak aj vnímali. Nehnevali sa tak na mňa, že ich ťahám späť od hry k nesplneným povinnostiam. Ak som ich aj upozornila, vzali to oveľa lepšie. Naozaj to vtedy trochu upokojilo to neustále okrikovanie – ktoré nebavilo ani mňa, ani ich a ani neprispievalo k dobrej nálade.
Takže keď som teraz pri námatkovej kontrole zistila, že mi syn s čistým svedomím povie „áno, umyl som si ruky“ a pri tom si ich len opláchol vodou bez mydla (fakt neviem, prečo nastal tento regres), došlo mi, že potrebuje nejaký „pripomínač“. Aby sa zvýšila jeho šanca na úspech. A znížila frekvencia môjho rozčuľovania sa. Lebo naozaj ma to vie riadne vytočiť, keď nevie naplniť toto moje úplne elementárne očakávanie (ktoré doteraz celkom zvládal).
Keďže už je predškolák, pozvala som ho do procesu tvorby.
Obrázok si nakreslil aj nalepil sám. Na dvere kúpeľne. Po pár dňoch však zistil, že to nie je vhodné miesto – že veľmi nepomáha. A tak si nakreslil druhý obrázok (vhodnejšieho formátu) a nalepil si ho na poličku nad umývadlo. Účinnosť sa konečne zvýšila.
To, že bol syn pozvaný do celého procesu, mal v ňom veľa slobody a mohol si ho sám manažovať, hodnotím ako veľmi pozitívny krok. Vďaka nemu zobral problém za svoj a prebral zodpovednosť za jeho riešenie. Navyše, darí sa mu s ním lepšie bojovať.
O ďalších našich ťahákoch (balíme sa na dovolenku, orientácia v čase, zoznam úloh) sa dočítate tu.