Aké je to byť matkou?
Teším sa na vaše názory a skúsenosti😃 som bezdetna, mám pred 30a dlhoročného partnera a nie som typ ženy ktorá by odjakživa túžila po dieťati. Nikdy som malé deti neobdivovala, nerada som trávila čas v spoločnosti kde boli malé deti. Ale viem že raz dieťa určite chcem a že môjmu vlastnému dám všetko ale oddalujem to, kým sa dá.naschval to píšem takto lebo sú aj ženy ktoré deti vyslovene nemajú rady a vedia že ich nechcú, to nie je môj prípad- ja som skôr spokojná s mojim životom ako to je teraz, baví ma take to ,,sebecké,, nažívanie si s partnerom kedy môžme robiť kedy čo chceme a nemáme žiadnu takúto zodpovednosť. On je na tom rovnako avšak nebránil by sa dieťaťu, mame to tak že keby si povieme už ho chceme tak ideme na to čiže nehrozí tu niečo take že jeden veľmi chce/nechce a naopak. A myslím si osobne že je len veeelmi malo mužov v tomto veku ktorí sami budú žobroniť aby už mali dieťa 😃ale prejdem k veci
Ja si naozaj neviem vôbec predstaviť aké to bude keď to dieťa príde. Dúfam že mi nebudete písať nech ho radšej ani nemám pretože ja sa nikde nevyjadrujem že ho nechcem. Len ta predstava mi je stále taká cudzia a hlavne to že proste odídem do pôrodnice sama a zrazu odídem s niekym s kým už budem musieť byt stále, kaudy deň vkuse😊že to nie je ako zvieratko ktoré doma nakrmim a odídem a nemusím s ním byt stále ale dieťa už bude niečo čo tu bude stále so mnou, všade kam pôjdem pôjde ono so mnou a nebudem už môcť sa len tak vybrať ako teraz trebárs večer niekam a pod kedy si zmyslím ale už sa budú veci prispôsobovať jemu
Mna zaujímajú vaše názory či naozaj je to take že keď sa dieťa narodí sa zrazu cela zmením aj moje vnímanie a nebudem ho chcieť spustiť z oči alebo keď to nemám teraz tak nezmení sa to ani potom
Budem vďačná keď mi budú písať hlavne ženy ktoré na tom boli možno podobne ako ja a nie take ktoré po dieťatku veľmi túžili lebo to je logicky iné ako čo píšem ja.
Či je to všetko pravda ako sa to hovorí alebo sú to len take frázy, hoďte sem svoje úprimne postrehy na to či žena ktorá oddaluje materstvo pretože to nie je jej momentálna túžba či sa to u nej zmení alebo jej bude aj potom ľúto za životom predtým
Je to tazke... aj ked mam dobreho manzela a rodinu, ktora nam velmi pomaha... aj tak je to velmi tazke, hlavne tie zaciatky pre mna su najhorsie, to babatkovske obdobie, ked v noci nespi a stale len place, ja rozbita po porode a treba sa starat... plus druhe dieta, to je uplne na odstrel (akurat to zazivam), ale milujem svoje dcery a nelutujem ze ich mam, viem ze je to len obdobie, a potom bude lepsie.. a potom zase horsie :D meni sa to stale ... ale bezstarostny zivot uz to nebude nikdy :D
@autorka pozri ono to je v podstate otazka penazi. Ako som už napisala. Vies ist na dovolenku, kde deti doslova odlozis.
A co sa venovania detom tyka. Som nazoru, ze radsej 2-3 hodiny kvalitneho casu, ako cely den, nervozna a duchom inde.
A presne preto, maju deti prist do fungujuceho vykomunikovaneho vztahu. Pretoze ak sa to rozdeli medzi dvoch alebo robis to s partnerom, nieje to zle.
Do parku nechodis s detmi cely zivot. Ak tak ani nie dlho, mozes pocuvat napr podcast a chodit ani nemusis. Je to o tvojej kreativite.
A okrem toho, ved nikto ta do toho nenuti.
Lebo hladas len tie negativne veci. Ale nic nie je ruzove, nic nie je len pekne alebo skarede, nudne alebo zabavne.
Dieta som vzdy velmi chcela, cakali sme takmer 7 rokov kým bude chvila spravna (rozumej dobra praca, vlastne byvanie), tehotenstvo takmer bez problemov, ale teda mna materska sklamala - my sme sa s dcerou velmi trapili s kojenim, vycerpavalo ma to, manzel studoval a pracoval, skoro som sa vracala do prace...proste nebolo to cele take ako som si vysnivala. Mne uz teraz viac vyhovuje ze maju deti 11 a 8, su rozumna aj ked teda puberta uz so starsou riadne plieska... Ja som si podla mna tu matersku az tak neužila
Ano jedno, a nebránila by som sa aj druhému, ale riešime presun do domu a nedá sa všetko naraz. A už mám aj dosť rokov 😅
Dieta Ti zatrasie zivotom. Vzdy som vedela, ze deti chcem. Nedarilo sa nam a snazili a bojovali sme vyse desatrocia. Takze tam ta tuzdba skutocne bola a dieta bolo vymodlene. A napriek tomu som si kladla otazku, ze ci som vobec schopna byt matkou. Spankovy deficit, cudzi cloviecik, ktory mi nenechal ani sekundu. Mala som narocne dieta. Nie vsetky take su. Moje druhe je pohoda. Ale prve ma nenechalo vydychnut ani sekundu prve 3 roky a aj dnes je to challenge. Niekedy mam chut ho prerazit, lebo pri nom je to permanentny challenge. Ale milujem ho nadovsetko. A ako niekto pise, objavujes samu seba, ucis sa byt inym lepsim clovekom.
Ja by som to povedala asi takto..
Ked mas dobreho muza vedla seba, je tvojou oporou v kazdej situacii a vies sa nanho spolahnut vo vsetkom, je tvoja ozajstna polovicka, tak to bude super dobrodruzstvo plne srandy a malym clovekom, ktory je len vas...
Zmeni sa viac veci, aj ty sa troska zmenis, ale my zeny sme silne a vieme velke zazraky, takze po case sa aj tvoje telo aj tvoja nespavost vrati do povodneho stavu( aspon mne sa vratila)
A dalsia vec ktora je dolezita, ze nezabudat kto je rodic-vy dvaj-- nie svokra ani sestra ani ten malicky nerozhoduje. Vy musite drzat pokope a bude to super.
Drzim palce, ked pride cas nech je to to najlepsie rozhodnutie ale ste mali! Vsetko dobre💪🏻💪🏻💪🏻
Bola som na tom podobne ako Ty. Dnes mam 40 rokov a deti 4. Ale cudzie - nemusim. No a ja zboznujem tie malinke babatka. A musim utekat, lebo zase starsi zhodil mladsiu na zem...🤪
Náročné
Zivot sa ti zmeni, ci citis strasnu tuzbu po dietati alebo nie. To ti mozem garantovat.
Ano, dieta uz bude navzdy tvoje, ale.. vies ho dat na nejaku dobu na starost aj partnerovi, aby si si oddychla na kave ci cviceni ( vsetko je o dohode medzi vami), mozno pomozu obcas pribuzni. Ako dieta bude rast, bude sa osamostatnovat, ale taky ten strach o neho tu bude navzdy, aj ked bude dospele - to viem zatial od svojej mamy, ja ma decka, co vstupili do puberty a uz ich viem nechat aj nejaku dobu same a ist si po svojom a zas..zvlast starsi, uz s nami ani travit cas nechce, takze to, ze budu stale pri tebe, neplati, ale budu v tvojich myslienkach, to plati urcite 🙂.
A este jedna vec.. teraz si kladiem otazku, ze co som vlastne robila, kym som deti nemala.. ked su prec, tabor, stari rodicia, tak akoby som si nevedela najst miesto. Zrazu taky divny pocit.. a ked zas su doma, dakedy si vravim, ze tak rada by som sa nudila 😅.
Lenze ja som deti chcela, aj ked som to tiez nejak odkladala, stale som sa citila nejaka mlada a behala po chatach, diskotekach 😅.
A co cca znamena starostlivost o deti, som zazila ako au-pair (mala som dost malinke deti) ci babysitterka, ale predsa..je to ine, ked su to tvoje vlastne deti a ked su cudzie.
Tiez som mala pocit, ze moj zivot je v poriadku a naplneny aj bez dietata. Mesiac pred 36-kou sa nam narodilo dieta. Zmeni sa toho dost a dnes som vdacna, ze som tuto fazu zivota nepremeskala. Na to, aby si bola dobrou matkou, nemusis skakat od nadsenia, ked vidis deti…mne tie cudzie dodnes lezu na nervy a nezaujimaju ma😂. Do prace som sa vratila na ciastocny uvazok, ked malo dieta 19 mesiacov, lebo mi materska liezla na mozog. Napriek tomu by som ani za svet nemenila a neviem si to uz inak predstavit. V okoli pozorujem, ze tie bezdetne pary, ktore si do 35-ky uzivali zivot a potom sa im uz dieta nepodarilo, sa teraz pred 40-kou dost nudia a celkovo mi z mojho pohladu ich zivot pripada fadny…ale je to len moj pohlad.
autorka ohladom citov u mna to slo postupne, nebolo to hned ako mi maleho dali na hrud postupne sa vyvinul cit a dnes ho bozkavame od rana do vecera ale bratrancova zena to mala hned silnu lasku k malej kedze sa dlho snazili a museli mat aj mini lekarsky zakrok a je zazrak ze maju malu cize je to vytuzene babetko
vsetko pojde ako ma ked budes kludna a nebudes sa stresovat kedze nie vsetko pojde tak ako chces ty alebo ako ma
u nas vsetko casom do seba krasne zapadlo 🙂
Kým som deti nemala, nevedela som si život s nimi predstaviť
Teraz si neviem predstaviť,ako som mohla bez nich žiť ❤️ dýchala by som za ne...🥰🥰🥰tu tomu hovoria niektoré madam opičia láska🥴🤓
byt matkou je to to najkrajsie, co mozes vo svojom zivote prezit 🙂 je to vsak moj nazor, mam kamaratku, ktora to ma inak. ta skor pracuje na svojej kariere ako na dietati, je si ista, ze deti nechce. ma pred 40tkou a uz si to jednoducho nevie predstavit. vraj ma rada svoj klud, o ktory prist nechce. cize v kazdej z nas to proste nie je. ale to je v poriadku, ak je to to, co skutocne chces.
Pre mňa dieťa nikdy nebola priorita. S priateľom sme sa po 11 rokoch dohodli ze to skúsime a vyslo to hneď v mojej 34. Život sa mi otočil extrémne - zmena práce, choroby, zmena vzťahu (rovnaký partner ale zmenil sa mi pohľad na neho), zmena celkového fungovania. Spravidla len málo mužov sa narodením dieťaťa zmení co je na škodu a tak v podstate veľa vecí zostáva práve na žene ta sa musí zmeniť ci chce alebo nie. Co sa týka pocitovo za mňa je to úplne nový cit. Najkrajší- keď je šťastná a spokojná a najhorší keď je smutná alebo chorá. Zbožňujem byť matkou aj keď únavou padám na ústa a neviem sa dočkať kedy pôjde spať ☺😆. Jedine co by ma donútilo prehodnotiť môj názor na to byť matkou je ten extrémny strach o dieťa, ktorý so sebou materstvo prináša a ktorý tu so mnou od jej narodenia je a nedá sa ho zbaviť. Myslím ze mi ubral 10 rokov života už....
Ahoj. Ja som mala dieťa pred tridsiatkou. Bola som na tom podobne ako ty - nikdy som nebola z detí na mäkko, nemala som v sebe tú silnú túžbu po dieťati, ako niektoré ženy. Ale nemala som ani dôvod, prečo sa tomu brániť. Nechať materstvu voľnú cestu mi prišlo prirodzené. Ale ja som zas nikdy neviedla extra aktívny život - necestovala som po svete, nerozbiehala extra kariéru, nemala som koníčky náročné na čas, takže materstvo bolo pre mňa skôr oživením môjho bežného života. Priznávam, mať deti je pre mňa aj obmedzujúce - nemôžem len tak niekam hocikedy odísť, aj keď chcem ísť do mesta na nákupy, musím vymyslieť, čo s deťmi :D
Ale všímam si na mojich známych, ktoré pred deťmi viedli veľmi aktívny život, že nemajú problém zbaliť seba + bábätko na dovolenku, turistiku a byť naďalej aktívne (aj keď to už asi na 100 % také isté ako kedysi nie je).
No a ešte sa vrátim k začiatkom: U mňa sa po pôrode nedostavili tie bájne závraty nekonečnej lásky a neodlučnosti, ALE cítim, že deti spravili môj život kompletnejším a naplnenejším. Materstvo mňa osobne spravilo dospelejšou, sebavedomejšou, užitočnejšou a zodpovednejšou. Cítim, že ma posunulo v živote o niekoľko levelov vyššie. A do vyššieho levelu posunulo aj naše manželstvo - upevnilo náš vzťah s manželom.
Tiež som sa bála, ako zvládnem starostlivosť a zodpovednosť o malé bábätko, ale po pôrode to prišlo úplne automaticky. My ženy sme asi na to naprogramované :D Môj mozog sa proste po pôrode prepol a plne sa prispôsobil novej situácii.
A ako už píšu baby vyššie, musíš to proste zažiť, aby si to úplne pochopila 🙂
Ženy ďakujem za vaše odpovede 😊hoci niektoré ste možno prečítali len nadpis a reagovali všeobecne aké je byt matkou čo sa týka povinnosti a náročnosti, to som vedieť nechcela zaujimalo ma čisto ohľadne citov, pocitov aký je to pocit mat zrazu niekoho kto tu predtým nebol a už bude vždy, či to u takých ako som ja prišlo hneď samé alebo ste si museli zvykať či dokonca ,,obľúbiť ,, to malé 😊
@minka201 ďakujem za peknú reakciu 😊ani ja nie som extra aktívna žeby som ten čas teraz využívala naplno 😄ale skôr ta sloboda že môžem ak chcem.večer radi hocikam chodíme neviem si vôbec predstaviť mat taký režim že uložiť dieťa spat a byt už doma 😃 ale zaujimala má presne ta druha časť že tie pocity neboli hneď to je to na čo som sa pýtala
@lb1984 aj my to mame nejak tak že si zrejme povieme poďme už na to..ale ešte nie😃 kľudne by som pockala aj do tej 34😄predpokladám že možno asi aj zostanete pri jednom, či ? A ako myslite že zmenil sa pohľad na partnera, c dobrom či v zlom? Aj tohto sa dosť bojim, že teraz sme sami dvaja dlhé roky a spokojní a veľmi sa bojim ako to bude potom, viem že sa hovorí že dieťa je na prvom mieste ale momentálne si to nedokážem predstaviť a chcela by som na tom prvom mieste mat oboch a nikdy nevyslovit takúto frázu
@natassha1 ja práve dieťa chcem ale nemám to v sebe tak ako možno iné že túžia a nevedia sa dočkať. U mna je to skôr tak že som pripravená na to že keď príde všetko sa zmení a preto to ešte oddalujem
Ale samozrejne že túžim po ňom v zmysle mat niečo čo je moje vlastné prežiť vsetly tie veci čo život prináša atd
No, aktuálne mám doma 3 týždňové bábätko a poviem ti, je to náročné 😅
Keď sme sa s priateľom spoznali, tvrdil že deti nechce, ja som nejakú silnú túžbu po deťoch vtedy tiež nemala. Po asi 4r., prišlo žeby sme dieťa chceli. Trvalo to síce viac ako rok ale podarilo sa. Tehotenstvo nebolo bezproblémové, pôrod komplikovaný. Ale ten pocit keď vidíš to svoje bábätko je neopísateľný. To podľa mňa pochopíš len v momente keď sa tou matkou staneš. Ja nemám rada cudzie deti, akože prihovorím sa, pohrám sa, ale viem že keď mi budú vadiť pôjdu k rodičom 😂 Ale toto svoje milujem najviac na svete ❤️
Byť mamou je veľká zodpovednosť, lebo porodiť dieťa vie každá, ale vychovať ho dá zabrať.
Co sa tyka pocitov, tak ja som hovorila prve dni ze malu nepoznam. Proste tu zrazu bola, novy hotovy clovek ale ja som ju "nepozala". Aku ma povahu, ako sa citi... musela som ju doslova spoznat.
Lubila som ju uz v brusku samozrejme ale tak abstraktne, teoreticky. Aj po narodeni, tak automaticky povinne.
Ze je tu, je moja, chceli sme ju a dlho ma nu cakali ale vlastn ju este nepoznam. Po par dnoch som ju uz poznala - ako sa tvari, co robi.... 🙂 🙂 a laska rastla.
V porodnici na mna prvykrat otvorila oci a tvarila sa, ze "ty vies co mas so mnou robit? Lebo ja nie" - a hovorila som si ze moja no citim to rovnako 😅
A ked sme prisli z porodnice tak som ju polozila do kolisky a hovorila som si ok a co teraz, sme na nu sami 😁
Ja som raz niekde počula, že láska k dieťaťu je "most complete love you will ever know" skrátka nepodmienečna láska, ktorá sa nevyrovná žiadnej partnerskej láske. Láska k vlastnému dieťaťu je nad všetkým. Ja s tým súhlasím.
Nečítala som diskusiu, takže je možné, že napíšem niečo, čo už bolo povedané. Ja som deti vždy chcela, občas som aj nejaké cudzie opatrovala, ale zas "odtiaľ potiaľ ". V škôlke by som robiť nemohla, lebo by som nejaké decko určite zahlušila. Keď sa dostanem do kontaktu s nejakými besnými deťmi v reštaurácii, na ulici, či u susedov, hnusne na nich zazerám a nemám problém sa sťažovať rodičom, či rovno dohovoriť deťom. Mám rada svoj kľud a pred deťmi som mala kopec záľub.
S deťmi je to ako s akýmkoľvek iným zaväzkom, čo si vezmeš aj na úkor voľného času a pohodlia - zapíšeš sa na štúdium, vezmeš dobrovoľnícku prácu, zaobstaráš si psa... najlepšie, ak to vezmeš ako ťažkú výzvu. Raz je to náročné, potom si naopak strašne hrdá na "svoj" výsledok. Občas ti chýba voľný čas, ale zasa sa staneš učiteľom, čo do svojich hobby zasväcuje malé dieťa. Môže to byť úžasne vzrušujúce obdobie života, ak to vezmeš za správny koniec
Napríklad ja som bola prekvapená, že kde je ten BUM a iskra a láska až zabudnes na bolesť. Som myslela, že som nejaká vadna, keď necítim hneď lásku ako hrom. Prvé 2 mesiace som cítila v podstate iba bezmocnosť a zúfalstvo (koliky, nespavec, kojenie..). A niekde popritom sa tam začínala objavovať láska 😁 pri druhej tá láska prišla hneď (asi je to aj pôrodom, prvý bol typický slovenský s hnusnym personálom, ktorému som zjedla obed. A druhý bol český, krásny, do vody, iba s jemnou asistenciou PA). Ale zasa, 2r rozdiel, 600nedelie, znova náročný novorodenec a 2r syn v najväčšom období vzodru. Pocity ani nemusím písať 🙈
Áno, milujem ich, cítim nekonečnú lásku, keď vidím ako sa smeju, objavujú, cítim pýchu keď sa im niečo podarí..
A potom sú dni, keď som fakt po celom týždni vyčerpaná, teším sa na večer s kamoškou, posedime.. Tak okupem, ulozim, uspim, objednam kofolu, sadnem, a pipne mi SMS, že je ročná hore a môžem ísť po 15min domov, frustrovaná, nasrata 🤷♀️😅
A milión krát som si už pomyslela, že sakra, fakt mi chýba sloboda a voľnosť. Už 4r nemám vlastnú slobodu, rozhodovanie o sebe samej. Tiež som bola zvyknutá sa večer o 22 obliecť a ísť sa prejsť, odviesť na aute, byť sama.. Teraz keď chcem ísť von, musím buď obliecť dve deti, seba, nachystat a celý čas striehnut a dávať pozor, čiže 0 oddych. Alebo ich musim nachystat, uspať a celý čas vonku trpnut, aby sa mladšia nezobudila po pol hodine.
Áno, je to občas dosť ťažké na psychiku, cítiš všeličo, ale na konci dňa na nich spiacich pozeráš a ide ti hlavou, ako moc ich miluješ a čo by si celé dni bez nich robila 😁 je to horská dráha pocitov, to materstvo 😊
Ja som bola človek dosť nespokojný všetko ma rýchlo omrzelo a presne to, čo píšeš mi napadlo, keď mala dcéra mesiac, že ma to stále baví🙂ja som sa veľmi bála ísť z pôrodnice co budem robiť, keď bude plakat ešte som nemala mlieko...neviem to opísať tešila som sa, že rastie čo jej kupime na oblecenie, za chvíľu Vianoce, čo s ňou budeme robiť, keď bude vacsia taká radosť, že jej ukážeme život a svet.Tie pocity budeš mať už cez tehotenstvo báť sa či bude všetko v poriadku, ako bude vyzerať, budeš všetko chystať...ja som sa zamilovala ako sa hovorí na prvý pohľad mňa tie emócie a hormóny úplne prevalcovali a hlavne ma to všetko posilnilo, že aká viem byť silná pôrod, starostlivosť mne stúplo sebavedomie🙂človek dokáže aj nemožné.Na druhej strane určite utrpel vzťah prvý rok, dva to bolo divoké stále som mala pocit, že všetko musím iba ja žena dá to všetkého viac energie, samu seba ja som niekedy závidela mužovi, že sa v práci naje, pekne oblečie...
My sme sa neseparovali a od začiatku sme chceli nech dieťa zapadne nebola som mama, že nikto nemôže ani rozprávať, keď spí, mala 6 t, keď som behala po nakupaku a kupovala vianočné darčeky.
Cítila som sa dobre, mala bola dobrá, ale ten nulový čas pre seba mi chýbal roky.Aj, keď som ho mala už ma to vonku nebavilo nám sa okolo 30 tky partia roztrhala a všetci mali deti ani nebolo s kým chodiť von bez deti.A radšej som dala prednosť spánku a oddychu😀
Je to to najkrajsie, co sa mi mohlo stať ♥️
@heidy222 Ja si myslim ze ano uplne sa ti otoci svet a zmenis sa - nie sekundou ako ho zbadas a narodi sa, ale prve dni a tyzdne.
A nie euforicky ze som na ruzovom oblaciku. Otoci sa ti hore nohami. Uz nikdy nebudes len ty, vzdy tu bude niekto kto potrebuje tvoju starostlivost, koho potreby (kym je malinke) budu na prvom mieste.
Bude to narocne na psychiku, emocie, u niekoho aj fyzicky. Bude to krasne a fascinujuce.
Ty ako bezdetna zena "skoncis" a "narodis sa" ako matka, akoby iny clovek. Uz nikdy nebudes ako predtym (v tom najlepsom aj najhorsom zmysle). Bude ti ten zivot predtym chybat, niekedy velmi velmiii, ale nebudes si vediet predstavit, ze by tu zrazu to dieta nebolo a ty by si ten zivot mala naspat.
A potom su tu aj take ze su od prvej sekundy na ruzovom oblaciku, kompletne sa obetuju (ale vnimaju to ako najkrajsiu vec nie ako obetu) a v materstve sa uplne nasli.