Ľutujem, že som sa stala matkou. Ako ďalej?
Dobrý večer, mám 2,5 ročne dieťa. Po pôrode som trpela ppd a mám pocit, že nou trpím doteraz. Nikdy som nebola tip, ktorý túžil po rodine a dieťati. Bola som taká že buď žiadne, alebo jedno. Ale otehotnela som s manželom. Manžel sa tešil veľmi, ja spočiatku nie, ale neskôr som sa veľmi tešila, že budeme traja. Malá sa narodila, chvíľu som bola okej a brala som ju ako najväčšie šťastie. Prišli sme domov, nevedeli sme sa zosúladiť, bolo to náročné.. nekonečné vstávanie, kŕmenie, prebaľovanie, plakanie… každý deň to isté. Nedokázala som sa už o malú starať, staral sa manžel a mne bola diaknostikovana ppd. Už sú to 2,5 roka, ale ja som stále nenašla šťastie v tom, byt matka a ľutujem, že som sa nou stala. Mala je už relatívne kludné dieťa, šikovne, bystré. Ľúbim ju, ale ľutujem že ju mám. Preto, že nemám čas na seba a manžela tak, ako by som mohla mať keby sme samy, a aj preto, že svet je veľmi krutý a bojim sa, co s nou bude.. Ah, potrebovala som sa asi len vyrozprávať.. je tu niekto, kto to ma podobne alebo mal? Ako ste s tým bojovali? Je možné, že niekedy konečne nájdem v materstve radosť a naplnenie keď bude staršia a samostatnejšia ? Som zlá matka ?…
Ja ti poviem pravdu, že tiež veľa veľa krát ľutujem ze som sa stala mamou, mam 2 deti s veľkým vekovým rozdielom,mam uz psychiku fakt v háji ale nenasla som silu to riešiť aj keď už by som potrebovala určite nejaké lieky...ja tie deti milujem, lenže obe sú tak náročné ze proste to už nedávam...ze vkuse len krik, rev, nedajú mi ani sekundu pokoj, nikdy mi nikto z rodiny nepomohol lebo sú ďaleko a ani nemajú záujem, proste už skoro 12 rokov som na všetko sama, manžel má náročnú prácu časovo, čiže fakt 90 % času som sama...neprespala som 3 roky ani jednu celu noc, proate citim ze uz nemam z coho davat...len kricim a placem, lutujem seba aj deti ze to nezvládam...potom sa na chvíľu vzchopim a potom som zas v starom kolotoci....finančné sme na tom veľmi zle čiže žiadne ze wellness, ani len rande alebo žeby som nemusela variť aspon raz obed ale išli dakedy do restiky, žiadna dovolenka...len všetko na základné potreby a deti...je to proste ťažké a nad moje sily už...o chorobách ani nehovorím to mam také úzkosti ze sa o nich bojím ze koniec...keď vidím životy iných je mi do plaču...samozrejme sa majú aj horšie, keď mi dá malý božteky a ma pohladka som v siedmom nebi, ale poviem úprimne je to kvapka v mori...a jednoducho cesta späť už nie je...len vydržať kým budú veľkí a dúfať ze ešte vtedy budem nažive a trochu vládať a niečo ešte pekne si užijem alebo zazijem...
Aj ja mam malú skoro 2 ročnú. Neskutočne ma.to šokovalo,čo to materstvo obnasa a ako som stratila samu seba.....mala začala chodiť na pár dní do jaslí a tie dni,keď je doma ticho,sú úžasné. Nech to znie akokoľvek sebecký.... aj ja som mala rôzne myšlienky a tie jasle mi veľmi pomohli. Jednoducho som sa nenašla v materstve, aj keď ju neskutočne milujem. Ale.tesim sa,keď už bude starsia.