Nebaví ma byť mamou
Velmi dlho som sa odhodlavala na tento prispevok a nie je to pre mna lahke to takto verejne priznat. Chcela by som preto poprosit vsetky mamky, ktore svoje dieta bezhranicne miluju od prveho momentu kedy ho videli, nevedia si predstavit byt bez neho co i len na sekundu, s laskou a nehou sa o neho staraju, hraju s nim, pripravuju aktivity a tak dalej, ak nemaju pekneho slova pre mna, a deru sa im na jazyk iba same inektiva ktore by mali maju osobu urazit, zosmiesnit, potupit, aby sa zdrzali komentara. Nepomozete tym ani sebe a uz vobec nie mne.
Mame doma rocneho syna, ktoreho sme chceli, planovali. Nie je to ziadna nehoda, na dieta sme boli pripraveni, tesili sme sa na neho. Uz pocas tehotensva som sa tesila na to, ako sa krpec narodi, ako si budem uzivat matersku, budeme sa vela tulit, mojakt, kojit, vsetko spolu zvladneme, bude nam krasne. Neidealizovala som si materstvo, ale tesila som sa na to stat sa matkou asi ako kazda buduca mamicka.
Vsetko sa ale zacalo postupne rucat este v porodnici. Ked sa maly narodil ziadna laska neprebehla. Necitila som k nemu nic. Vravela som si OK, aj to sa stava, pride to neskor, je to cudzi tvor musime si zvyknut. Kojenie bol horor. Tie psycho stavy ktore som mala ked sa mali prisal neprajem nikomu. Bolo mi z toho zle, na zvracanie, mala som sto chuti ho odtiahnut a nechat radsej hladovat. Mala som horzne myslienky, nenavidela som vtedy svojho syna, a hanbim sa za to, ale trpela som to, lebo ved kojenie je proste to najviac co mozes dietatu dat. Po troch tyzdnoch som si povedala dost a presli sme na UM. Ulavilo sa mi velmi, ale stale to nebolo ono. Syn nebol a ani nie je narocne dieta, prave naopak. Je kludny, spi od narodenia samostatne a neprerusovane, neplace bez priciny. Napriek tomu som si ho nevedela uzit.A neviem to do teraz. Nemozem povedat, ze nemam rada vastne dieta. To urcite nie. Mam ho rada. Lubim ho, ale nie je to ta materinska laska, ktora by vychadzala z emocii. Lubim ho lebo je to tak spravne. Lebo sa to patri. Lebo je to moje dieta a co ine by som racionalne mala k nemu citit :(.
Staram sa o neho, som jeho mama, ale netesi ma to. Nebavi ma to. Kolko krat sa mi nechce mu navarit a musim sa extremne premahat, robim to s odporom a myslienkami co vsetko som mohla miesto toho robit ine, nebavi ma s nim sa hrat, zabavat ho. Vacsinu dna sa len tak poflakuje pri mne zatial co ja sa staram o domacnost. Maloco sa vyslovenie hrajeme. Akivity mu nevymyslam ziadne, nemam chut, ani zaujem. Maixmalne mi ukazujem oobrazky v knizke, hrajeme sa s hrackami, ale vacsinu casu je teda samostatny hraje sa sam - aj ked ja mam niekedy pocit, ze je to uz z jeho strany rezignacia, ze ved co ine mu ostava :(
Posledne tyzdne zacal trucovat, ked sa mu nieco nepodarilo, alebo nebolo podla jeho predstav. Ked zacne plakat z trucu, resp bezdovodne mne to vobec nic nerobi. Ine mamky beru dieta na ruky utisit, mne lezie na nervy (ked sa udrie, alebo spadne, je mi smutno, pocecikam). Dnes mu nesli vzbrat baterky z hracky co rozobral a zacal plakat a ja nic. Sedela som na zemi vedla neho a cakala kedy prestane. Ticho, bez akehokolvek prejavu.
Kamosky sa z moho zvota vytratili v momente ked prisli na to ze moje dieta je dobre. Vzdy ked som im povedala co ma trapi dostala som rovnaku odpoved "nemas pravo sa stazovat", " moje dieta spi tolko a tolko, nestazuj sa, mas sa dobre", " vobec nevies co to je starostlivost o dieta, ty so svojim synom nemas robotu".
Akosi kazdy zabudol, ze narodenie dietata je proste zataz na hlavu. Bez ohladu na to, ci je dieta dobre alebo nie. Prerusili sme kontakty, neslo to dalej, necitila som sa dobre v ich spolocnosti, vnimala som ako sa na mna pozeraju cez prsty.
Manzel o tom vsetkom samozrejme vie. Je to skvely chlap, uzasny utec. Podporil ma ked som mu povedala ze chcem navstivit psychologa, aj ked som mu oznamila ze sa chcem vratit na polovicny uvazok do prace. V priebehu roka som bola na sedeni u psychologa a dvoch psychiatrov, vsetci traja a nezavisle od seba zhodli, ze sa nejedna o poporodnu depresiu, ale ze niektore zeny su proste take.
Zacala som pracovat ked mal maly 4 mesiace, sice z domu, ale zacala som sa citit lepsie, avsak moje pocuty voci synovi sa nezmenili.
Nedrzime sa v izolacii, stretavame sa pravidelne s jednymi aj druhymi starkymi, s maleho krstnymi a jedinou kamoskou co ma dievcatko v podobnom veku. Cize nevdiim problem ani v samote.
Mam dostatok casu na seba, svoje hobby, oddychnut si. Ani v tomto nevidim problem.
Uz som raz dokonca navrhla manzelovi ze od nich odidem, nech si najde lepsiu zenu a nahradnu mamku pre syna ktora mu bude lepsia mama ako ja. To hned zamietol, a vlastne ani ja s tym nieco stotoznena.
Uvazujeme aj nad tym ze manzel pojde na MD/RD a ja na full time do prace. Ale neviem ci to nejako pomoze. Vzdy sme chceli dve deti, ale v tejto situacii si to neviem predstavit, aj ked vidim ze muzovi je to ludo. Ja sa ale neviem zmierit s tym, ze rovnake emocie by som mala prezivat aj pri druhom nevinnom dietati. Alebo co je horsie ze by som to pri druhom mala uplna naopak a isla by som sa zblaznit ze snynovi som tie pocity nedala.
Neviem ani co ocakavat od tejto temy. Desim sa komentarov od cudzich zien ktore mi tu vynadaju na krkavcich matiek, ktore nemali mat nikdy deti. Ja vsak svoje emocie neviem ovplyvnit. To nie je nieco co som sa rozhodla tak mat , je mi z toho samej smutno :(
Prezivali ste niekotra nieco podobne? Preslo to niekdy? Alebo nepreslo? Ak nepreslo ako to beru deti ked su uz starsie? Popripade ste vy detmi takych rodicov?
Ak nejde o depresiu, nerob si tazku hlavu. Zariadte si to ako vam vyhovuje. Ved ani muzi nepocituju od zaciatku nehynucu materinsku lasku, a predsa si na dieta zvyknu 😀
u tých psychológov, traumu z pôrodu a ptsd ste tiež vylúčili?
A by ťa napĺňalo? Cestovanie, ocenenia za prácu?.... Zažila si pocit,že si milovaná, prijatá? Hladkala,jemne tisila ťa mamina po vlasoch,keď ti bolo blbo,alebo si bola na to sama?
Skús ísť preč od neho napr.k rodičom a potom zistíš,či stíska tvoje srdce. Keď sa budeš dívať na niekoho ako debila on sa ako debil bude prejavovať....skús sa naňho pozerať s láskou,aký je šikovný a že je to v ňom kus teba a svetu si dala človeka. Život mamy je niekedy ťažký. tvoj syn dostal tu najlepšiu mamu pre seba - teba 🥀
Príliš to prežívaš a analyzuješ. Rob tak, ako vládzeš a ako Ti káže povinnosť. Dieťa nie je len radosť, láska a transcendentné pohľady novopečených matiek, ktoré zrazu našli zmysel svojho bytia. To sa len v súčasnosti materstvo takto prezentuje na sociálnych sieťach.
Ver mi, že nie si s takýmito pocitmi sama. Ženy sú rôzne a majú rôzne postoje k životu, k práci, k potomstvu. Nie každá žena má obsesiu a orgasmy z kojenia a túži mať decko zavesené na prsiach niekoľko rokov, aj keď je to taký typický obraz obetavej matky.
Mňa napríklad tiež nebaví variť a servisovať deti, ale robím to už 12 rokov. Lebo musím. Lebo to nik iný nespraví. Lebo by zožrali mňa. Najviac mi dal zabrať minulý rok a homeoffice. Myslela som, že sa zbláznim, pričom väčšina žien v mojom okolí kvokala, že konečne trávia dostatok času s deťmi. Pre mňa niečo nepochopiteľné. Rovnako ma nebaví dennodenné hranie. Našťastie deti rastú a to prináša so sebou nové a nové hrôzy. A mení sa aj náš vzájomný vzťah. Občas máš chuť ich roztrhať a chvíľami ich miluješ do zbláznenia. Hlavné je zachovať si nadhľad, širší okruh záujmov a potom sa to všetko dá prežiť.
Chápem ťa. Aj by som niečo napísala....ale....
Nie si ojedinely pripad, ber to tak ako je. Nesnaz sa byt nieco cim nie si, lebo uskodis sebe aj jemu.
zabudni na pstd.
čo je vlastne to, čo by si chcela dať tvojmu dieťaťu, ale nedávaš? ako to vyzerá, čo to znamená? kto to hovorí, ako a aké by to malo byť? ktorá časť teba sa k tebe takto prihovára? porozprávaj sa s ňou. je tvoja súčasť a jej názor je dôležitý.
Su matky, ake popisujes, co maju na kazdu psychomotoricku zrucnost dvadsat aktivit, a ich dieta v roku vie ukazat vsetky casti svojho tela.... a su matky, ktorych tretie slovo dietata je kava.
Ani ja nie som hraci typ, tiez odporne sedim kym dieta dohysaci, a tiez ho necham hrat sa same. No a napriek tomu moji dvaja pubertiaci tvrdia, ze som naj mama na svete (tak urciteeee).
Netrap sa prosim Ta, nemas sa cim. Zi. Neporovnavaj sa, lebo Tvoje dieta potrebuje Teba, nie nejaku dokonalu (to je vlastne aka?) matku, co by bola ako z encyklopedie.
PS. Mam ich troch, takze bud bez stresu
Chod do práce...aké si mala ty detstvo?koľko trvali tvoje sedenia u psychológa?tvoj odpor voči kojeniu niečo znamená mamy majú paniku z toho, že nevedia svoje dieťa nakŕmiť.Pozri máš kľudne, dobre dieťa muž Ta zastúpi, druhé neplanuj a príjmi sa taká aká si.Nie si horšia ako iné ľúbiš ho, ale možno nemáš toľko empatie a obetavosti.Mozno, ak by do bola 2 t bez malého by si to pocitila
Mozem sa opytat, kolko mas rokov? Trebars si nebola este na dieta pripravena? Mas pocit, ze o nieco prichadzas? Mozno (len rada) by si mala chodit s malym castejsie von....Mna nikdy doma byt nebavilo, cele hodiny sme boli vonku....Myslim, ze ti to moze pomoct...
Presne tak je to aj u mňa. Proste to neprežívam ako iné ženy. Neopisujem pôrod a narodenie syna ako ten najkrajší zážitok v živote, netravim s ním každú sekundu svojho života a neobetujem mu všetko na svete. Proste slm taký človek. Taká povaha. Svoje dieťa milujem ale tú lásku mu prejavujem inak. Ja si myslím, ze je to zase len o tom tlaku zo spoločnosti. Lebo sa to tak má robiť, niekto povedal, a ty to nerobis tak si zlá. Ja mám zásadu, že nehovorím o svojom dieťati nič extra. Ked sa ma niekto opýta tak dám všeobecnú odpoveď. A nepýtam sa. Vlastne sa nestretávam s matkami, ktoré majú dieťa v podobnom veku alebo ma do smrti vytáča ako ho opisujú ako najšikovnejší dieťa na svete. A spolu kakaju a cikaju a spinkaju a blee je mi na vracanie. Rob si čo chces a ako chces. Ak ta viac naplna práca ako starostlivosť o dieťa tak choď do práce. To vôbec neznamená, ze ho nemilujes a ze si zlá mama. Odporúčam ti nečitat a nepočúvat premudrelych ľudí 🙂 aspoň mne to pomáha.
Môj muž je dieťa takej matky. podľa mňa je to tak v poriadku. Ona nie je materinský typ ale svoje dve deti má rada , aj keď nikdy sa pre ne nejak neobetovala alebo čo. Keď boli malí boli viac so starými rodičmi lebo tiež ju to proste nebavilo . Tiež bola radšej v práci keď vždy keď sa dalo. Čím boli väčší bolo to lepšie. Teraz majú dobrý vzťah aj keď každý si žije svoj život , ona občas zabudne synovi aj na narodky zavolať a tak ale už sa len zasmejeme je proste taká 😁 manžel svoju mamu ľúbi to som si ista. A ma lepší vzťah s ňou ako ja s mojou čo ma piplala a prehnane sa starala.....A deti to majú tak nastavené že stačí dobrá mama...nemusí byť vynikajúce ....dobrá je proste dosť dobrá. Je to ich mama a tú potrebujú. Pokiaľ ich netyra a pod. To som počula od jednej psychologičky a súhlasím s tým.
O pár týždňov len čakám narodenie prvého dieťatka. Ale...úprimne...nikdy som si nevedela predstaviť ostať tri roky na materskej. Veľmi dieťa chcem a veľmi sa na ňu teším, ale podľa mňa by to nerobilo dobrotu, chýbala by mi sebarealizácia v práci a už teraz sme s partnerom dohodnutí, že cca po roku sa vymeníme, ja pôjdem na full time do práce a on na materskú a rodičovskú. Načasovanie uvidíme podľa toho, ako to budem ja cítiť. Mám ale aj kamošky, ktoré sa pomerne s nechuťou vracali do práce po 6-7 rokoch na materskej a troch deťoch, aj také, ktoré si počas materskej urobili MBA a ďalšie nadstavbové kurzy, aby si zachovali zdravý rozum... a oboje je podľa mňa absolútne ok, lebo každý z nás je iný. Len si musíš nájsť tú svoju cestu, ktorá ťa naplní 🙂
Baby uz poradili ohladom tvojich pocitv a som si ista ze ti este viac poradia. Takze k tomu nic nepridam.
Ale chcela by som upozornit na tie baterky. Urob vsetko pre to aby sa nemohol dostat k baterkam a ak sa nahodou k nejakej dostane, hned mu ich zober. Ak by ju zjedol, bol by velky problem.
Ja sixe taku skusenost nemam, prosto babatka som lubila od 2 ciarok na tehu teste..ale narodenie nebolo, ze nejaky wow efekt a bum.obrovska laska ako vsade psiu ( dve sekcie), ale prosto laska narastala postupne ( ako ide cas, obcas bybsim ich zabila, lebo sak starsinuz puberta 😁, ale aj tak ich nekonecne lubim).
Len ti chcem povedat, ze mozno si mala privelke ocakavania alebo prosto nie kazda je typ matky. Vidim, ze ta to trapi ja ta neodsudzujem, dietatu sa venujes, ako vies, prosto mozno sa to zmeni, ked ty budes.pracovat na fulltime a, co si myslim skor, ked bude vacsi a teda aj iny partak na hranie a hlavne ine aktivity. Nie kazdy je zrovna na mimina.. toto maju skor sice muzi viac ako zeny, ale aj niektore zeny mozu byt tak zalozene, ze ich mimina nebavia ( a to nemaju odkial vediet, kym ich nemaju cele dni).
Netrap sa hlavne!!! a tu lasku, co mas, malemu urcite daj.
Ked ti poviem, ze starsi bol (a je) zivsi, mala pokojnejsia, casto sa pri nas premotala..musela som cielene dbat o to, ze venovat sa aj jej, lebo starsi, tym, ze je aky je, viac strhaval pozornost na seba ( to ale suvisi s jeho povahou, nie s narodenim surodenca, taky bol od narodenia - inak zlaty, ale vyzadujuculi pozornost)
Ahoj, ja to mam tak isto 😅 teda podobne, asi nie az take silne ako ty, ale tiez by som najradsej muza nechala doma s malym a ja isla do prace. Tiez.som chodila psychologovi a nejako som sa s tym zmierila. Taka proste som a verim, ze ked maly vyrastie, bude normalne rozpravat a fungovat samostatne, tak to bude zasa o uplne niecom inom 🙂
Mne napadla trauma z pôrodu a to, že to nevyšlo s tým kojenim...akoby sa tým odstupom chránis, aby si nemusela vstúpiť do bolestnej zóny. Ale ktovie, každopádne dúfam, že tu nájdeš dobre rady
Ahoj. Nie si zla matka. Len to jedno citis inak.My mame 4 deti,vlastne aj nevlastne. Velmi si to vazim,pretoze bolo viac potratov.Ale tiez sa nejdem potrhat od lasky a neňuníkam sa s nimi apod.Posledny porod bol horor a dost sa to na mne odrazilo.Navyse som velmi racionalny a odmerany clovek,introvert a je to citit aj v pristupe k detom.Avsak samozrejme lubim ich a travim s nimi cely den.Hrajú sa každé v podstate same a v tom mam asi vyhru,že odmalinkata ma nejak na hranie nevyhladavali.Skor az na aktivity vonku,sport,bicykel a to u vas pride neskor a v tej faze sa mozno budes citit lepsie.Aj chlapi casto vravia,ze dieta do cca 3r im nic nehovori,nevnimaju ho kym nezacne behat a byt "malym dospelym". Mas stastie na super muza tak to vyuzi a ak je ochotný tak nech prevezme vacsinu materskych povinnosti na seba.Moj manzel je tiez viac citlivy a ma proste k deckam lepsi pristup,ja to tak neviem.Takze urobte si doma ako vam vyhovuje a netrap sa.
Ja dám pár postrehov. Uviedla si, že si sa na dieťa tešila a že si bola pripravená. To si nie som celkom istá, do určitej miery áno, ale asi žiadna žena netuší celkom do čoho ide, že je to také náročné. Toto ťa mohlo zradiť. Ďalšia vec, že neprišla láska na prvý pohľad. To je tiež také trochu idealizovanie a očakávanie, otázne je, ako to človek spracuje. Ty si sa veľmi snažila nejak to brať a tiež si myslím, že ťa to zrádzalo. Že chýbali emócie? No veď ten vzťah sa tvorí časom, nejak si to uponáhľala, rok je ešte stále začiatok cesty. To dieťa sa bude meniť a bude rásť ako budeš ty ako mama rásť tiež. Ja by som to nevzdávala útekom či už do práce alebo inde, lebo ťa to bude stále naháňať. Šla by som skrz to, preciťovala, hľadala, čo je zle, prečo. Mám dobré skúsenosti prípadne aj s regresnou terapiou, ak nepomohli psychológovia a máš pocit, že si sama nepomôžeš.
Chcem sa opýtať. Teší ta napríklad keď sa muž s dieťatkom zabáva, smejú sa spolu, pozorujes ich pri tom s radosťou? Cítila si radosť keď sa malemu napríklad ukázal prvý zúbok, urobil prvý krok?
Mala som podobne pocity.
Presne ako ty/vy sme zacinali, radost, planovanie, idealny vek a stav, vsetko bolo pekne a tesila som sa. Najma na matersku, ako si to budem uzivat. Prvy rok som si neuzila mozno ani den. Bola som a niekedy este aj teraz som v takom akoby krci. Trauma prisla v porodnici, strach, nutenie sestriciek do kojenia-to bol horor. Potom nedostatok spanku a strata niecoho, co ma vlastne dost naplnalo-moja praca. Casom sa ale laska, taka ta ina, lebo svoje dieta lubim od narodenia, objavila a citim sa uz dobre, teda o cosi lepsie. Hanbila som sa za to, ale tak to proste bolo. A tiez mam dobreho muza, pomaha a stara sa, za co som vdacna a snazim sa na sebe a svojich myslienkach pracovat.
Drzim palce a posielam vela energie, mozno je to len docasne, kym dieta trochu nepodrastie🍀.
neviem no ....sice aj ked psycholog povedal ze to neni depresia podla mna to moze byt lahka forma....ha som prezivala to iste ako ty.pred 8 rokmi sa mi narodil syn
Planovane dieta uzivala som si tehu.no po porode to bolo ine...nevedela som kojit , a ani som nechcela.nechcela som aby mi ho nosili chcela som um a nech.mi daju pokoj. Ked sme dosli domov plakala som ako male decko ze co ja budem robit...ze naco tu mam dieta...samozrejme nikomu som o pocitoch nepovedala...drzala som to.v sebe lebo som sa hanbila. Mala som stastie ze sme byvali u rodicov lebo mohla som ho nechat mame , otcovi, sestre..... bolo to zle , hrozne obdobie . Naco places bud ticho na dennom poriadku.potom sme sa odstahovali do domu .tam to chvilu este bolo zle ...po 8 mesiacoch som ho isla dat do postielky a zrazu som mu povedala: lubim ta! Uplne prvy krat...a vtedy sa to zo mna dostalo uvedomila som si ze sakra ja som mu to este nikdy nepovedala a ani som tak necitila...postupne tie pocity zosilneli a chvala bohu sa to strasne obdobie skoncilo❤ viem ze to nebola moja chyba ale do dnesneho dna to lutujem ze som ho nelubila viac! Teraz si to uvedomujem ked mam dcerku a ta laska k nej je neopisatelna.do dnesneho dna mam hmliste spomienky na tych prvych par mesiacov zo synom ....je mi to nesmierne luto no teraz mu to vynahradzam😊takze viem ako citis a verim ze sa to zmeni a najdes si cestu k tvojmu dietatku❤
Ja som mala.podobne stavy, preslo to ale ked mal maly 4,5 mesiaca. Teraz ho milujem najviac na svete. Nie je to depresia. Neviem, kolko mas rokov ale u mna to bol strach az panika, ze moj zivot proste skoncil. Ze sa uz dozivotne musim obetovat, niekto je odo mna zavisly...mne pomohla regresna terapia, kde som zistila urcite veci z minulosti, ktore vo mne taketo pocity vyvolavaju. A aj uvedomenie si, zs som uz mamou
Ze mam uz zmenene priority a dieta bude iba starsie a bude sa s nim dat fungovat inak. Takze ak sa nebranis takym veciam, ako je regreska, tak ja za seba urcite odporucam...drzim palce
@sonnenshein Jeej takze budem najlepšia mama na svete 🙂? Už som mala obavy, keďže ja sa tiež nepovažujem za najviac na svete odovzdanu materstvu ..
Dakujem pekne za vsetky komentare. Nejdem odpisovat po jednom, ale skusim to takto zhrnut do jednej odpovede.
S manzelom mame 31 rokov, spolu sme 6 rokov. Dieta bolo chcene a planovane. Padla otazka,alebo dotaz ci som naozaj bola prirpavena na dieta. Ja osobne si myslim ze v maximalnej moznej miere. Zazemie, byvanie, stala praca, odlozene financie keby trebalo ostat doma dlhsie. Tu by som problem nevidela.
U psych. sa vylicil akykolvek problem/porucha pscych. razu. Nenastala v mojom zivote ziadna trauma, ani v detsve ani nikdy, porod bol OK, to kojenie ako som spominala bolo peklo ale hned ako sme presli na UM tak sa trochu emocie stabilizovali - nikdy som si vsak nevycitala ze syna nekojim, urobila som to najlepsie pre neho co islo.
Nemam ani pocit ze o nieco prichadzam a moj zivot ako taky ma naplna, som s nim spokojna. Lebo aj na to tu padol dotaz, ze co by ma tak naplnalo. Moj zivot je super, mam skveleho muza, dobru pracu, mam cas na svoje konicky, na pracu a zaroven sa staram o damocnost a dieta. V tomto problem nevidim. Ani to neberiem tak by ma syn obmedzoval, chodime hore dole kde sa da.
Tazko sa to vysvetluje tie pocity. Skusim to takto nejako opisat, aj ked sa jedna o dva rozdielne "vztahy" ale nic lepsie mi nenapada. Ked sme sa spoznali s muzom, a zacali spolu zitv, vsetko bolo take prirodzene. Motyle v bruchu, laska, rodost stastie. A stale to s manzelom doma prezivam. Syn mi u nas doma ale pride ako cudzi element. Zvykla som si na neho, pravdaze, ale nie je mi to prirodzene, ako by asi malo byt. Proste tam chyba ten materisnky instinkt, nejak ho zo seba neviem vydolovat. Ani ja som nebola nastavená na tri roky materskej, mala som nejake predstavy ako chcem vychovavat dieta, ako ho nechcem vychovavat, co by som chcela robit a co by som nechcela robit. Nepovazovala som sa za "premotivovanu" tehulu ani buducu mamicku, ale to co prezivam a co (ne) citim je uz aj na mna trochu extrem. Poviem taky priklad este, ked idem ku kamaratke na kavu, tak by som sa chcela porozpravat s nou, o tom ako sa ma, co ma nove, ake ma plany na leto, proste bezne veci dospelych ludi. Miesto toho sedime na zemi staviame kocky s dvoma detmi a za dve hodiny si stihneme povedat sotva 10 zmysluplnych slov. (Pricom ja by som svojho nechla nech sa hraje sam)
Urcite je to sposobene aj tym porovnavanim, nie len na socialnych sietach, ale vidim to v okoli ako sa spravaju mamky k detom, obetavo, laskavo, akoby to bola najprirodzenejsia vec na svete. Mne to proste nejde. Ako bolo spomenute, asi by som to mala prestat analyzovat.
Zaroven si myslim ze by mohol byt problem v tom, ze som viac introvert ako extrovert. Rada sa stretnem s ludmi ktorych mam rada, ale mam obmedzenu kapacitu, na dalsie stretnutia potrebujem refresh sama so sebou. Dieta je so mnou prakticky nonstop - neratam nocny spanok a cas ked je muz doma a casto mam pocit ze uz len jeho pritomnost ma vyciciava ako energeticky upir a nemam dost casu na regeneraciu. ( toto je jedna z veci ktoru ked spomeniem, dostanem odpoved "co sa stazujes, ved tvoje dieta je hotovy anjel")
Na jednu stranu som rada, ze sa tu nasli zeny s podobnymi problemom, alebo teda pocitmi. Citim sa trochu lepsie. Mozno keby mam vo svojom okoli zenu/kamosku co by mi to vedela takto vysvetlit a sama povedat ze "nie je vzdy zlato co sa blisti" tak by to slo lahsie.
Budem dufat ze cim bude syn starsi, tym viac si k nemu najdem cestu.
Dakujem este raz za vase kometare
@clarissa96 Ja mam taku teoriu, ze dat detom korene a kridla. Vzdy som tu, ked ma potrebuju, ale za zadkom im behat nebudem, pardon. Ved ked budi hladni, najedia za, nemusim za nimi behat s lyzickou. Ci? 🤭
@angi07 bolo to aj preto, že si zodpovednosť za dieťa presunula na iných ako píšes rodicov, sestru...až, keď ste zostali sami si sa stala " jedinou" mamou pre dieťa a preto išli aj pocity von.
Autorka pre niektorých psychiatrov je depresia pomaly až to, keď nevedia vyliezť z postele.Moze mať rôzne podoby mala by si chodiť na psychoterapie tie negatívne pocity z niečoho vychádzajú.
Bud rada, ze muz je taky. Chod do prace a on k nemu. Moj bratranec tak bol a bolo to vyborne. On je taky ten kocikovy tato. Proste to miluje. A dieta je spokojne. Davaj co mozes , ale bude lepsie ked tam bude viac ten druhy ako aktivny rodic. Deti su uzasne, vyrastu a musis na to mysliet. Ako sa k nemu budes spravat, budes sa raz dieta spravat k Tebe. Nie teraz, ale o 30 rokov . Decko neni pes s urovnou na 2,5 roka dozivotne, pre dieta je to iba faza v zivote. A ja len dufam, ze si k nemu viac a viac najdes cestu. Je mozne, ze je to len tym babatkovskym obdobim. Na to kazdy neni. Ale zase mysli na to, aby Ta neodkopol v 8 rokoch. Deti su chytre a dokazu sa velke rychlo rozhodovat na zaklade pocitov. Ale verim, ze muz to vykompenzuje. Byt dobrou mamou staci aj takto. Pozri, nie si na dieta zla, robis maximum. Tak asi je to prave to, co si schopna zvladnut