Nebaví ma byť mamou
Velmi dlho som sa odhodlavala na tento prispevok a nie je to pre mna lahke to takto verejne priznat. Chcela by som preto poprosit vsetky mamky, ktore svoje dieta bezhranicne miluju od prveho momentu kedy ho videli, nevedia si predstavit byt bez neho co i len na sekundu, s laskou a nehou sa o neho staraju, hraju s nim, pripravuju aktivity a tak dalej, ak nemaju pekneho slova pre mna, a deru sa im na jazyk iba same inektiva ktore by mali maju osobu urazit, zosmiesnit, potupit, aby sa zdrzali komentara. Nepomozete tym ani sebe a uz vobec nie mne.
Mame doma rocneho syna, ktoreho sme chceli, planovali. Nie je to ziadna nehoda, na dieta sme boli pripraveni, tesili sme sa na neho. Uz pocas tehotensva som sa tesila na to, ako sa krpec narodi, ako si budem uzivat matersku, budeme sa vela tulit, mojakt, kojit, vsetko spolu zvladneme, bude nam krasne. Neidealizovala som si materstvo, ale tesila som sa na to stat sa matkou asi ako kazda buduca mamicka.
Vsetko sa ale zacalo postupne rucat este v porodnici. Ked sa maly narodil ziadna laska neprebehla. Necitila som k nemu nic. Vravela som si OK, aj to sa stava, pride to neskor, je to cudzi tvor musime si zvyknut. Kojenie bol horor. Tie psycho stavy ktore som mala ked sa mali prisal neprajem nikomu. Bolo mi z toho zle, na zvracanie, mala som sto chuti ho odtiahnut a nechat radsej hladovat. Mala som horzne myslienky, nenavidela som vtedy svojho syna, a hanbim sa za to, ale trpela som to, lebo ved kojenie je proste to najviac co mozes dietatu dat. Po troch tyzdnoch som si povedala dost a presli sme na UM. Ulavilo sa mi velmi, ale stale to nebolo ono. Syn nebol a ani nie je narocne dieta, prave naopak. Je kludny, spi od narodenia samostatne a neprerusovane, neplace bez priciny. Napriek tomu som si ho nevedela uzit.A neviem to do teraz. Nemozem povedat, ze nemam rada vastne dieta. To urcite nie. Mam ho rada. Lubim ho, ale nie je to ta materinska laska, ktora by vychadzala z emocii. Lubim ho lebo je to tak spravne. Lebo sa to patri. Lebo je to moje dieta a co ine by som racionalne mala k nemu citit :(.
Staram sa o neho, som jeho mama, ale netesi ma to. Nebavi ma to. Kolko krat sa mi nechce mu navarit a musim sa extremne premahat, robim to s odporom a myslienkami co vsetko som mohla miesto toho robit ine, nebavi ma s nim sa hrat, zabavat ho. Vacsinu dna sa len tak poflakuje pri mne zatial co ja sa staram o domacnost. Maloco sa vyslovenie hrajeme. Akivity mu nevymyslam ziadne, nemam chut, ani zaujem. Maixmalne mi ukazujem oobrazky v knizke, hrajeme sa s hrackami, ale vacsinu casu je teda samostatny hraje sa sam - aj ked ja mam niekedy pocit, ze je to uz z jeho strany rezignacia, ze ved co ine mu ostava :(
Posledne tyzdne zacal trucovat, ked sa mu nieco nepodarilo, alebo nebolo podla jeho predstav. Ked zacne plakat z trucu, resp bezdovodne mne to vobec nic nerobi. Ine mamky beru dieta na ruky utisit, mne lezie na nervy (ked sa udrie, alebo spadne, je mi smutno, pocecikam). Dnes mu nesli vzbrat baterky z hracky co rozobral a zacal plakat a ja nic. Sedela som na zemi vedla neho a cakala kedy prestane. Ticho, bez akehokolvek prejavu.
Kamosky sa z moho zvota vytratili v momente ked prisli na to ze moje dieta je dobre. Vzdy ked som im povedala co ma trapi dostala som rovnaku odpoved "nemas pravo sa stazovat", " moje dieta spi tolko a tolko, nestazuj sa, mas sa dobre", " vobec nevies co to je starostlivost o dieta, ty so svojim synom nemas robotu".
Akosi kazdy zabudol, ze narodenie dietata je proste zataz na hlavu. Bez ohladu na to, ci je dieta dobre alebo nie. Prerusili sme kontakty, neslo to dalej, necitila som sa dobre v ich spolocnosti, vnimala som ako sa na mna pozeraju cez prsty.
Manzel o tom vsetkom samozrejme vie. Je to skvely chlap, uzasny utec. Podporil ma ked som mu povedala ze chcem navstivit psychologa, aj ked som mu oznamila ze sa chcem vratit na polovicny uvazok do prace. V priebehu roka som bola na sedeni u psychologa a dvoch psychiatrov, vsetci traja a nezavisle od seba zhodli, ze sa nejedna o poporodnu depresiu, ale ze niektore zeny su proste take.
Zacala som pracovat ked mal maly 4 mesiace, sice z domu, ale zacala som sa citit lepsie, avsak moje pocuty voci synovi sa nezmenili.
Nedrzime sa v izolacii, stretavame sa pravidelne s jednymi aj druhymi starkymi, s maleho krstnymi a jedinou kamoskou co ma dievcatko v podobnom veku. Cize nevdiim problem ani v samote.
Mam dostatok casu na seba, svoje hobby, oddychnut si. Ani v tomto nevidim problem.
Uz som raz dokonca navrhla manzelovi ze od nich odidem, nech si najde lepsiu zenu a nahradnu mamku pre syna ktora mu bude lepsia mama ako ja. To hned zamietol, a vlastne ani ja s tym nieco stotoznena.
Uvazujeme aj nad tym ze manzel pojde na MD/RD a ja na full time do prace. Ale neviem ci to nejako pomoze. Vzdy sme chceli dve deti, ale v tejto situacii si to neviem predstavit, aj ked vidim ze muzovi je to ludo. Ja sa ale neviem zmierit s tym, ze rovnake emocie by som mala prezivat aj pri druhom nevinnom dietati. Alebo co je horsie ze by som to pri druhom mala uplna naopak a isla by som sa zblaznit ze snynovi som tie pocity nedala.
Neviem ani co ocakavat od tejto temy. Desim sa komentarov od cudzich zien ktore mi tu vynadaju na krkavcich matiek, ktore nemali mat nikdy deti. Ja vsak svoje emocie neviem ovplyvnit. To nie je nieco co som sa rozhodla tak mat , je mi z toho samej smutno :(
Prezivali ste niekotra nieco podobne? Preslo to niekdy? Alebo nepreslo? Ak nepreslo ako to beru deti ked su uz starsie? Popripade ste vy detmi takych rodicov?
Tak 😃 myslím, že si dosť prehodnotila tvoj úvodný príspevok, veď ja používam tvoje slová.
Či je to už ináč, lebo veď znie to pre niektoré hrôzostrašne?
Áno znie. A keď si ty skonštatovala že to je ok, prečo nie.
Podľa mňa potrebuješ antidepresiva ktoré ti zmenia náladu a toto všetko čo ťa nebaví ťa baviť začne.
Prečo to nechceš skúsiť?
Ja som veľmi priama osoba. Tým sa vyznačujem. Poviem do očí čo si myslím. Pravda sa číta zle.
A ak sa ti to zle číta, zmen to! Stále je čas.Veď ja píšem že som mala po pôrode niečo podobné ale trvalo to krátko. Ty chceš takto žiť?
Nepomohlo keby ide maly na par dni do jasiel a ty si porobis co potrebujes aj do prace aj na seba cas a par dni snim byt doma? Toto striedanie je ohubu a ani sa necudujem ze sa tak citis. Lebo génius vsetko rad zabránení aby bolo,clovek z toho radost nema,ja som tamto fungovala minuly rok a teraz ked uz konecne mozu deti do jasli a škôlok tak ke to uplne ine
@alvaluka si matka , netahaj do toho inú osobu , je to jedno či to je otec, alebo babka, začni od seba, ja ťa nesúdim, len konštatujem na základe toho čo si napísala, rieš seba a svoj vzťah k svojmu dieťaťu. Neviem , ale ja osobne si to neviem predstaviť, že by som mala nervy na svoje malé bezbranné dieťa , bolo by mi za ťažko mu dať papať. Ja som práve šťastná, keď papa a vypýta si a že sa chce hrať, klabosit. Keď je šťastná malá, usmieva sa. Tiež nie som bohvie aká extrovertná osoba. Ale svoje dieťa milujem a som s ním rada.
ahoj, podla mna si uplne normalna mama, mnohe to maju ako ty, ale nikdy to nahlas nepriznaju, a poznam aj take, krore su “hotove, uvelicene” zo svojho dietata, vypisuju statusy po soc. sietach, ake su neskonale stastne, ze mozu byt mamou.... k 1. roku mu blahozelaju na fb, mne napriklad taketo vylevy pridu cez ciaru. A ver mi, ze to, ako sa spravaju niektore mamy von k svojmu dietatu, obletuju a ofukuju z kazdej strany, moze byt aj mensie divadielko a doma to tak zdaleka nemusi byt. Zial, ked mas okolo len mamy, pre ktorych je byt mamou zivotne poslanie a dieta stredobod vesmiru, tak potom je asi pochopitelne, ze najst u nich porozumenie pre tvoje pocity, bude zlozite. Ja mam 2 deti, dala by som im prve a posledne, ale niekedy sa citim totalne vycicana a som rada, ze je 20:00 a idu spat. Takze moja rada, zi si svoj zivot a na kavu uz len s kamoskami, co nemaju deti, resp. s takymi, kde je sanca, ze sa rozhovor bude tocit aj okolo inych veci, ako su plienky 😉. Teraz neodsudzujem vobec mamy, pre ktorych je byt matkou priorita, aj to je uplne normalne, len treba brat na zretel to, ze kazdemu vyhovuje nieco ine, inak preziva situacie..... autorkine dieta je, podla popisu, spokojne, ma vsetko co potrebuje... drzim ti prsty, je dost mozne, ze dieta sa stane tvojim partakom ked bude vacsie, pojdete na bike, lyze....
@alka234 ja som matka a partner je otec, ci on sa ma zacat venovat az od urcite obdobia? Prve tri roky maju byt iba v mojej rezii? Vies kolko chlapov sa prehra aj s rocnym dietatom a ten moj nie?
Ja som s malou rada, keby nie, idem od jej troch mesiacov do prace, neriesim, ze aby sa niekde nenakazila. Ked peciem, dam jej varesku malu a misku a hra sa, beham s nou po vonku, chodime pravidelne von na 3 hodky, hrame sa na skovavacku, kupem ju rada a spliechame sa, zacvicim si pri nej a ona pri mne poskakuje a ospravedlnujem sa, ze nie som odvarena z toho ze nemam ani pol hodinu na seba za rok a pol.
Nikde neplacem, ze nestiham domacnost, zahradu, pravidelne som s malou vonku, ma rezim, venujem sa jej, citam jej kazdy den, malujeme a niekedy je toho na mna uz vela. Nemam na seba cas, akceptovala som to a zariadila sa, vsetko riesim a robim pri malej, ale nikto nech mi nevravi, ze otec ktory sa nepohra a nechyti decko prve tri roky povedzme, ze nema ist tiez aspon psychologovi, lebo on asi tiez nedostaval lasku v prvom vyvojivom stadiu.
si normalna mama, ibaze introvertna 🙂 na nete je kopa clankov k teme introvert mothers, popozeraj, snad najdes co hladas. drzim palce 🙂
@sono2 vieš niektoré matky za to nemôžu, dostanú vzor správania od matky, alebo sú citovo nevyzrete, alebo vyhoreté ( majú toho po krk, syndróm vyhorenia). Nie je to v norme samozrejme a treba s tým pracovať odborne, ale to už je každého vec...Ak sa s tým nepracuje odborne, vzniká frustrácia a niekedy aj nenávisť voči deťom a to je zlé, lebo ako píšeš, potom z nich vyrastú citové trosky...Je to aj dobou, pomaly prestala socializácia, prejavovanie citov v dnešnej dobe je vzácnosť, telefóny nahradili osobnú komunikáciu, to všetko s tým súvisí, že z ľudí sa stávajú vyhoreté citové trosky....Teraz aj korona... Niekedy manželia žijú vedľa seba a každý si rieši svoje, ani spolu nerozprávajú , radšej si pustia počítač.Tam je tiež základ pre citlivú oporu toho dieťaťa. Je tam toho veľa...
@alvaluka Ja by som len chcela napísať, že to nie je normálne , ak niekomu lezie dieťa na nervy, tak ako tu niektoré opisujete, mali by ste s tým niečo robiť. Ja byť koliznana opatrovnicka , ktorá robí všetko v záujme dieťaťa, tak matke ktorá toto povie, dám nariadiť súdom liečenie. To už je cez normu a je vás tu teda neúrekom. To je všetko. Prajem hlavne vašim deťom všetko dobré a nech sa ich to nejako nedotkne a vyrastú z nich plnohodnotni citovo zrelí ľudia. Dieťa potrebuje byť milované, nemôže za nič. ...Ani za fustraciu matky, že jeho otec nechce niečo robiť. Si nezrela osoba v
tom, zvalujess vinu na iného, autorka je aspoň zrelá v tom, že si všetko priznala a má nejakú sebareflexiu.
@alka234 ja som zas len chcela napisat, ze kazde dieta ma dvoch rodicov a obaja by sa mu mali venovat plnohodnotne, mali by sa podielat na jeho vychove a nie iba jeden pokial su vo vztahu.
Ja som to tu rozpisovala, lebo ty mi napises, ze nelubim dieta, pokial by som ho nelubila, nevenovala by som sa mu, bachla ny som ho do ohradky a pustila telku.
Citam tvoju poslednu odpoved. Asi mas v okoli same matky, co bezhranicne miluju dieta a nevedia si zivot predstavit bez neho, vsak? U mna je to momentalne naopak (ale ako som uz spominala, dcerka ma 4 mesiace, takze co bude o mesiac dva, je tazko povedat). Ja som ocividne matersky typ, aspon tak mi vravia. Celkom si to uzivam. Pritom ale nemam sil riesit vsetky tie zlozite veci, co je dnes moderne okolo deti riesit, akoby to bola atomova veda. Nie som ani extra spolocenska, takze mi vyhovuje aj ze sme vacsinu casu same. No ale v mojom okoli skoro vsetci matersku "pretrpia". Bolo mi naznacene, ze som nenormalna, ked si to dokazem uzivat, ze neplanujem ist skor do prace, ze nie je normalne ked tvrdim, ze pred dietatom som si zivot neuzivala viac. Ze neriesim tvrdy rezim pre dcerku od narodenia, aby som "mala pokoj", lebo ked bude mat tvrdy rezim, lahsie si naplanujem den, prespi mi celu noc a budem "mat pokoj". Vela rodicov v mojom okoli sa nevie dockat, kedy dieta dospeje, vypadne z domu a budu mat pokoj (konkretne som to aj pocula priamo z ust par ludi, ze kedy uz konecne vypadnu z domu a budu mat pokoj od deti a to mali malicke deti). Aby si konecne mohli zase uzivat zivot, lebo momentalny zivot s dietatom povazuju za nejaku hru, casovo obmedzenu pretvarku, ktoru musia pretrpiet, ked uz to dieta tu teda je. Aspon taky mam pocit z mnohych. Na dovolenky chodia bez deti, lebo dovolenku si "chcu uzit" a vzdy ked sa da, odlozia dieta k starym rodicom. Na net samozrejme nezabudnu dat fotky z rana, aka su stastna rodinka. To, ze potom na dieta pol dna kaslu, to uz tam nenapisu samozrejme.
Dcerku pomojkam aj preto, lebo mam chut, aj preto, lebo "sa to patri" a vidim, ze to potrebuje, aj ked ja to v tej chvili mozno prave nepotrebujem. Ani manzela nepobozkam vzdy len vtedy, ked prave mam chut, pobozkam ho aj vtedy, ked odchadza do prace. Je to vyjadrenie lasky, ktore je dolezite aj v tych chvilach, ked to prave clovek neciti, ze ooo, okamzite ta musim pobozkat. Nie, su to casom uz automaticke prejavy lasky, ale su dolezite.
A ci chceme ci nie, deti prve roky zivota nas zivotne potrebuju, takze len beru a beru, ci fyzicky, ci psychicky a my musime vzdy fungovat. Neexistuje, ze "dam si pauzu 10 minut" ako v praci. Vykaslem sa na dieta a idem na 10 minut von to predychat a uplne dieta vypustim z hlavy. Stale musi byt matka v pozore, ak je pri dietati a na pol ucha aj pri inych cinnostiach pocuvat a vnimat, ci je vsetko v poriadku. Vsetky zmysly mat zapojene skoro vkuse. Pre nikoho ineho by toto clovek podla mna nedokazal spravit, lebo je to narocne, byt vkuse v strehu a vkuse k dispozicii. Ale pre vlastne dieta to dokazeme spravit. A to je laska, ze toto prenho robis. Si s nim prakticky cely den, staras sa, si stale v strehu, mas energiu stale na to pohladit, objat, pomojkat, lebo to tvoje dieta potrebuje. A robis to dokonca aj vtedy, ked ty sama by si potrebovala objat, povzbudit, potrebovala by si pauzu a zresetovat na chvilu hlavu, ale v tej chvili sa neda, mozes az neskor, v tej chvili proste prides a syna objimes, aj ked nevladzes. Ale vies, ze syn to potrebuje. To je laska. Nie tie pocity okolo toho.
Sú ženy čo porodia dieťa a zvyšok nechajú na niekoho iného. Otázne je či si ten prípad, ak si s tým ok tak pohoda. Ak ťa to štve, že si to nevieš užiť, že nerobíš to čo si myslíš, že máš, bude tam vnútorný problém a asi dosť hlboko. Znova ti navrhujem regresnú terapiu, ktorá hľadá veci v dávnej minulosti, ktoré nemusíš ani tušiť. Aký máš ty vzťah s mamou? A prečo tak veľmi tam rezonuje to "musím"? Keď aj na seba máš čas, ma kamošky, koníčky, chlap pomáha...?
inak presne pre takéto prípady by sa mali robiť psychotesty v rámci plánovaného rodičovstva. možno by sa odhalilo už tam, že nie si súca byť matka a tým by sa tvoje utrpenie nemuselo ani stať. ach jo... smutno mi je z tohoto strašne...
Ahoj a nemôžeš mať poporodnu depresiu? Moja známa ju mala az dva roky a spustila sa pri kojeni. O bábätko sa jej dva roky starala rodinná známa. Čiže trvalo to dlho a liečila sa tiez na psychiatrii. No a pri druhom dieťati ju hneď odpojili aby nemohla vôbec kojiť a všetko bolo ok.
my dve by sme si sadli 😀 .. tiež som podobne prežívala materskú
Nič a nikto zvonku ťa skutočne nenaplní, len ľudia budú stále skúšať a dúfať, že áno a tváriť sa, že žiadna vnútorná nespokojnosť neexistuje. Ja ti skorej odporúčam energetické cvičenia, meditácie a ísť touto cestou, hľadať pokoj sama v sebe a potom ťa bude tešiť aj to zvonku 🙂
@martinoocka veľmi pekne si to napísala ... aj mne tvoj komentár trochu otvoril oči
Ty potrebujes byt sama so sebou,toto ti chyba. Muž by mal brať malého častejšie preč,alebo bábky. Ja som tiež introvert potrebujem byť sama,niekto to chápe,niekto nie,ale to je fuk, dôležité je mi už teraz aby som sa ja cítila dobre,nie moje okolie. Ak z času na čas načerpať tu svoju "samotu"viem potom aj"rozdávať". Túto ti nepomôže psychológ,a nemyslím si ze si zlá matka,chyba ti len čas strávený sama so sebou.
Autorka, čítala som tú tvoju poslednú odpoveď.. že si tie myšlienky opustiť dieťa mala v čase, keď malý mal 4 mesiace... ale to vtedy kľudne mohlo byť hormónmi, alebo aj popôrodná depresia. Ja nie som psychológ, tak neviem ani si netrúfam napísať, či ho potrebuješ alebo nie... ale ja mám z teba pocit, že budeš trochu podobná povahovo ako ja, sedí aj vek..
Mám pocit, že tú vetu, ktorú opakuješ (vedela som do čoho idem) si aj musela počuť veľakrát, ak si sa niekomu zdôverila s problémami... aj ja som už mala "všetko", škola, práca, domov, manželstvo, cítila som sa na dieťa, rozhodli sme sa ho mať a dokonca sa nám aj podarilo na prvý krát. Bola som pripravená, ale nevedela som, do čoho idem. Ani ty si nevedela. Nemala si ani tušenia. Nikto nevie, kým to nezažil na vlastnej koži. Je to niečo úúúúúúúplne iné v realite. Oprávnene ťa to mohlo zaskočiť. Vrátane citov. Ja som ani nikdy nebola "mamičkovská povaha" a bolo to riadne vidno, aj som si to uvedomovala, navyše mi to ubralo aj so sebavedomia, lebo som vedela, že to neviem, netuším, tápem v tme, skúšam, experimentujem, a dúfam, že nič nepokazím. Na syna som prvé týždne pozerala, akoby spadol z vesmíru. Ako treba dieťa kúpať sme s mužom googlili. Ja som ale urobila obrovskú chybu v tom, že som sa neriadila už v tehotenstve podľa seba, ale podľahla som hipisáckym rečiam á la "budeš to vedieť, nerieš dopredu, je to prírodné a prirodzené, budeš to cítiš, KAŽDÁ to vie sama od seba". Som typ, ktorý potrebuje mať naštudovanú nejakú teóriu, ale keď som sa niekoho pýtala, ako okúpem malého, ako kojiť, každá jedna premúdrelá kamoška či ženy z rodiny povedali, že budeš to vedieť a ja som sa na to spoliehala, lebo však som žena, tak snáď majú pravdu... a potom som googlila v pôrodnici, v akých polohách sa dá kojiť po sekcii, lebo nikto sa mi to neunúval ukázať a ja som, čuduj sa svete, sama od seba nevedela. Ale mám kamošku, ktorá mala externú pomoc svokry, chodila aj vonku na kávičky, mala upratovačku, dokonalý prirodzený pôrod bez nástrihu s bondingom, kojila a ona mi rovno povedala, že do troch rokov veku dieťaťa si myslela, že zošalie, a jej prístup a vzťah k synovi sa zmenil o 180 stupňov, keď sa vrátila do práce a malý išiel do škôlky, lebo teraz si ho paradoxne viac užije a trávia spolu oveľa viac PLNOHODNOTNÉHO času, ako keď bola doma. Ani na sekundu som nezapochybovala o nej, som presvedčená, že je dobrá mama.
Autorka, tebe sa malý dostáva pomaly do toho zlatého obdobia. Začne chodiť, hrať sa ináč, jeho osobnosť sa teraz vyvíja. Zatiaľ veľa berie, môžeš mať pocit, že iba berie, ale už teraz pomaly uvidíš na ňom, že sa ti aj veľa "vráti", lebo čo bude vedieť, je tvoja zásluha - je to čas, ktorý investuješ správne. Možno potrebuješ povzbudenie.. alebo pochvalu. Že to robíš správne. Potrebujeme to počuť aj inokedy, v práci, potrebujeme to počuť aj od partnera, rodičov, že aj materstvo robíme dobre, že na dieťati to vidno.. Motivuje to a nakopne, dodá odvahu a poteší. Pomaly sa z neho stáva osobnosť, zrazu z ničoho nič ťa prekvapí, čo všetko už vie, a dokáže.. a aj keď bude na tebe nalepený asi non stop, bude sa hádzať o zem, naučí sa krásne kričať a dožadovať sa vecí a pozornosti :D zrazu sa však môže stať, že sa počas hry z ničoho nič postaví, a vlepí ti nemotornú uslintanú pusu.. alebo ti len tak počas prechádzky prinesie púpavu... alebo ti po kúpeli zrazu random povie "mama" .. to sú také momentky, ktoré to všetko spájajú dokopy a pre ktoré sa to "oplatí", keď si postupne uvedomíš, že to má zmysel. Drobnosti, ale drží ťa to nad vodou a dodá silu pokračovať. Zabudni na to, čo máš a nemáš cítiť... myslím si, že ak by si bola taká, čoho sa bojíš, tak by si toto tu ani neriešila ani nerozoberala.. ani v sebe. Rob to ako naše babky a prababky, neanalyzovali, neriešili, išli, fungovali.
Moja kolegyňa mi povedala dve dôležité veci:
1. matou sa NIKTO nenarodí, mamou sa stávaš postupne.
2. rob, ako v lietadle. Vždy najprv mama, potom dieťa a zvyšok. Aj TY si dôležitá a je dôležité, aby si bola v pohode.
U nás sa veci vyvinuli tak, že malý pôjde od septembra do jasličiek (20 mesiacov bude mať) a ja späť do práce. A ja sa na to teším. Na to, ako po neho prídem, ako ho vystískam, ako pôjdeme spolu domov, budeme sa hrať a povie, ako sa mal.. ale rovnako aj na to, ako budem v práci medzi dospelými a robiť aj niečo iné, niečo, v čom som bola aj doteraz dobrá, cítiť sa aj ináč "užitočne". Ako nebudem musieť variť každý deň (nenávidím variť), ale naopak, ten obed mi prinesú a keď corona umožní, tak možno si ho dám v reštaurácii, lebo na rodičovskej som si to nemohla tak dovoliť. Dám si kávu a tá nebude studená a vypijem ju tak, že ma nikto nebude s rumádzganím ťahať za nohu, A cez víkend sa budem tešiť na studenú kávu, ktorú nestihnem vypiť od rána, lebo na to nebudem mať čas, ktorý našťastie môžem plnohodnotne stráviť so svojim synčekom. Nič egoistické v tom nevidím. Viem, že som dobrá mama pre svojho syna.
Neviem, aká je pravdepodobnosť, ale ak by si bola z Košíc, kľudne mi napíš, ak máš chuť, môžeme sa aj stretnúť 🙂
Už 2 či 3 sme sa Ťa pýtali aký máš vzťah s rodičmi?
A čo by si chcela vtedy robiť iné, keď máš pocit, že musíš?Podľa mňa času na sebarealizáciu a prácu máš každý deň od 17 to je pre niektoré ženy luxus hlavne pre tie, čo majú mužov mimo.Predtym si nemusela variť?neviem aký si typ tak možno si vždy našla to prave v praci a doma sa cítiš nenaplnená.Ja to mám zas naopak mám dobrú zaujímavú práce, ale cítim sa tam, že musím😜sto x radšej by som už bola doma a bola s dieťaťom, išla na výlet a pod...vždy robíme niečo, že musíme a kto sa rozhodne pre dieťa má poväčšinou v hlave, že musí...kúpiť jedlo na desiatu, učiť sa s ním, odpovedať mu....zaviesť ho na krúžok, ale väčšina ľudí to robí z lásky pre to dieťa.
Skús si robiť tie dni zaujímavé a nie monotónne veď nemusíš variť choďte sa najesť, daj mu HiPP príkrm, choďte niekam úplne inam ako obyčajne
Skús otočiť musím na chcem😉
@alka234 viem, ale celim situacii a snazim sa, bohuzial nedokazem byt kazdy den 100% vysmiata, stastna a spokojna a naplnena.
Neviem, kde si precitala, ze nespokojnost prenasam na dieta, pri nej sa snazim ako viem.
Post data: o mojom zivote a zivote inych z prispevkov na fore clovek zisti mozno sedminu z toho, co sa za tym skutocne skryva.
@sono2 Nie, neutocim. Davam priklad. Nevyjadrila som sa, ze to odsudzujem, ani ze Teba za to odsudzujem.
To autorkyne "opustim dieta" mi viac pripomenie Salamunov sud, nez diagnozu.
Osobne si myslim, ze to, co autorka preziva, je "flee" reakcia na stres, pricom stres je definovany ako nieco nove, neobvykle, co je pre nu situacia, v ktorej sa po porode ocitla. Preto nevykazuje znamky depresie, a potrbuje skor pochopit svoje pocity, nez odsudzovanie.
Ja si myslím, že budem presne taká istá ako ty.A dojčenie by som najradšej vynechala.Už len tá predstava je zvláštna.Neznesiem ani podprsenku niekedy a nie ešte, že mi niekto bude prsia držať.
Myslím si, že je to tvojou povahou.Moja mama je materínsky typ.Tá deti miluje.V mojom veku už mala mňa a hneď ako dieťa zamrnčalo tak hneď na ruky.Prejavovala nám lásku vždy a vždy bola veľmi obetavá čo sa týka jej života Ona sa toho svojho vzdala.
A ja? Ja to zdržiavam jak sa len dá.Tak na sekundu na mňa príde pocit, že chcem dieťa a po sekunde...radšej nie.A potom už necítim zase nič.
Sú ženy ktoré majú dieťa ako zmysel života a do chlapa hučali 24/7.A potom sú také ktoré deti majú a ľúbia ich, ale nežasnú z toho a dojčenie pre ne nie je extáza.Noa?
Moja svokra mi rozprávala, že vôbec nemám divné pocity.Neprežívala ani tehotenstvo.A dnes svojho syna miluje tak normálne, zdravo.Majú pekný vzťah.
Menej je niekedy viac.
Mně přijde, že máš na sebe hrozně vysoké nároky. Možná je to tou dobou, kde jsou na internetu samé šťastné matky, možná i tvoje kamarádky se prezentují jako dokonalé maminky. Ale věř tomu, že většina z nich má své vlastní splíny. Já sice nevím, jaké pocity prožíváš, ale já i když svoje děti miluju, tak někdy fakt nemám chuť si s nima hrát, zvlášť když byly menší, někdy je to fakt otrava, únavná, jezdit autíčkem tam a sem prostě zábava není. A není na tom nic špatného, že tě to nebaví, nedělá to z tebe horší mámu. A nedělá z tebe horší mámu ani to, že se ti někdy nechce vařit, že tě štve dětský pláč, že se nerozplýváš nad každým novým zoubkem. Dokonalá nejsme nikdo, i kdybychom si to stokrát přály. Skoro každý večer mám výčitky, že jsem na holky zvýšila hlas nebo že jsem dneska neměla úplně tip top náladu. Není každý den posvícení a i když svoje děti fakt miluju, tak některé věci dělám protože musím. Věřim tomu, že až začne být malý parťák, samostatnější, že i tvůj vztah k němu bude čím dál tím lepší. Jsi nejlepší máma jaká dokážeš být a nemyslím si , že je to málo ❤️.
Zo strany mamky , keď som bola malá, čom nikdy necítila nejaký prílev citov. Postarala sa čo bolo treba ale inak nič. Bola som už 5 dieťa 😁. Žiadne mojkanie, špeciálne venovanie. Inak som bola vraj veľmi dobre dieťa. Ale teraz máme skvelý vzťah, aj tu lásku mi viac prejavuje. Možno to príde aj v tvojom prípade. Keď som bola malá tak mi to vynahradzal otec 🙂