Osamelosť na materskej i napriek tomu, že nie ste sama
Ahoj aj vy máte na materskej pocit že ste strašne izolované tá materská je taká osamela - manžel to nechápe on býva dlho v práci vraví veď si doma s deťmi nie si sama ( A jasná vec stále je čo robiť skladať prádlo vešať prať variť umývať) ale cítim sa tak osamelo tým že on príde večer som celý deň len v detskej spoločnosti nemám sa s kým porozprávať. Inak deti máme dve po sebe sú zlate nič hrozne to nieje si myslím…ale Rozumiete tá frustrácia ? Máte to tiež tak? Take pocity
@hederamonstera Ze?Ja som sa cez skolu prestahovala z rodneho mesta dalej a prislo mi to normalne,ze sme tu sami a vsetko zvladneme,ale pri detoch vnimam,ako to proste chyba,take roznorode okolie.Darmo,ale ihrisko,skolka,kruzky,to je vsetko fajn,ale stale je to tak trosku vytrhnute z kontextu bezneho zivota...Ja riesim vsetky urady a vybavovacky s detmi,udrziavam si s kamoskami vztahy, stretavam sa so susedami s detmi,ciastocne pracujem...ale proste 7 dni v tyzdni riesim reziu ohladom deti.Teda s muzom to riesime,cize fungujeme,ale mne pride ovela normalnejsie nechat mladsieho na hodinu u prababky,kedy sa ona z neho potesi a on ma uplne iny program ako ho tahat po urade..
Ano..je to totalna izolacia..takze ti rozumiem. Zvlast ak nie si pretrcaci typ co musi chodit vsade, proste len hladas pochopenie, butlavu vrbu..zazila som si pri prvej materskej, druhu si preto vyplnam pracou. Vsetko je docasu
Áno úplne rovnako ale už ťahám 6ty rok a už to tak strašne neprezivam najhoršie depresie boli po prvom synovi bol to pre mňa brutálny šok zmena strata priateľov,prešla som si strašnými depkami moja rodina o tom ani netuší ako som strašne vnútri trpela po druhom pôrode sa to ešte prehĺbilo,ale mňa z toho dostala viera v Boha a meditácie. Človek to musí zažiť aby pochopil.Moj muž tak isto je nonstop v robote domov chodí len spat a vidíme ho len cez víkend a dve malé deti obriadit každý večer sama no horor odpadnem spolu s nimi o 9tej oblečená zaspim s nimi a preberiem sa kolo 1-2hej ráno prezleciem sa umyjem a idem spať potom ráno umieram takže výdrž!všetko bude dobré!musíš si nájsť svetle stránky zivota -detičky a zamerať sa na ne,že to všetko robíš pre ne .
ano... bolo to zložité obdobie samoty a zúfalstva... som rada, že to mám za sebou. jedine vydržať, skončí sa raz
Ono je to tak, ze ani ked maminka chodi do materskych centier, na kavu s inymi mamickami, alebo ma kamaratku na telefone a svoje deti nadovsetko lubi a cas, ktory im venuje nie je taky ten nasilu (lebo ved musi), nestaci to k pocitu necitit sa sama.
S malou sme chodili aj na kruzky, s kamaratkami, ktore mali deti von na kavu, na aktivity, ale neskutocne ma vycerpavalo stale sa rozpravat o detoch, domacnosti, o manzeloch a vseobecne skatulkovanie mojej osoby ako ,,matky ktorej povinnost je byt hlavne matkou),, a nema sa co stazovat, lebo je to dane prirodou.. a citila som sa byt tiez...taka osamotena.
Moj muz sa o nas finacne postaral a lubi nas, ale tam niekde to koncilo.
Mne naozaj pomohlo trochu sa vzopriet aj tomu mojmu muzovi 🙂 (vychovavany podla vzoru: muz iba zaraba, zena je kvocka, ktora sa stara iba o deti a domacnost a nevymysla).
Zacala som pracovat na 1/5 neskor 2/5 uvazok, viac sa stretavala s priatelmi, mamami , ktore boli ochotne a hlavne prirodzene sa rozpravat a zaujimat aj o nieco ine ako deti) ale nevadila im pritomnost deti aj ked ich sami nemali. (Pre kazdeho samozrejme cokolvek, co ho ,,pozdvihne na dusi 🙂 ,,)
Casom sme sa s kamaratkmi rovnako zmyslajucimi dostali prirodzene k myslienke, ze si obcas navzajom postrazime deti (kludne hoc len na hodinku, dve zo zaciatku) a dali sme si tak kusok slobody navzajom, ked manzelia nemali cas a nedalo sa ani s babkami. A ked bola bambula starsia (25 mesiac).. davala som ju raz tyzdenne neskor dvakrat do jasli). Velmi mi to pomohlo, prist na ine myslienky, mat cas pre seba, svoje potreby a energia, ktoru som nacerpala mi dala moznost byt lepsou verziou mami pre svoje dieta 🙂.
Raz som to uz niekde pisala... ale od mnohych babiciek, vratane tej mojho muza mi bolo povedane rovnako v zmysle: Takto jednoducho bolo, spolocnost bola nastavena na takyto model, ze zena tu musi byt iba pre rodinu a ma ju to robit stastnou, ale mali rovnake/podobne pocity ako my: citili sa nedocene a same aj ked mali 4-6 deti (a to bolo pred 60-70 timi rokmi), takze reci typu, ake su dnesne matky nespokojne ze kedysi to bolo inak su velmi relativne ;).
Chcem ta aj ja teda povzbudit, ze v tom nie si sama a nie kazda sa najde v tom obetovat vsetko len pre deti na materskej. A pocity kazdeho druhu (ci uz absolutnej radosti na materskej a najdenia sa alebo pocit vycerpania/samoty su v poriadku) akurat s tymi druhymi je treba pokusit sa nieco urobit, aj ked to bude len rozhovory pri kave, alebo diskusia na MK, ale nikdy to nedusit v sebe 🙂. Drzim palce a myslim na teba <3
Skus, mozno aj cez internet najst si mamicky vo svojom okoli ktore by Ti mohli byt oporou.
Samozrejme...uplne chapem. Ked som mala deti male presne tak som sa casto citila. Uz su vacsie. Jedna ma 13 a druha 8. Uz je to ovela lepsie.... muzi to nechapu pretoze to nezazivaju.
Nie, mala som veľa kamarátok a stále sme niekde boli.Praveze som niekedy potrebovala s nikým sa nedohadovat a ísť niekam len sama ja a dieťa.To si musíš zmeniť sama.Uz nikdy sa to nebude opakovať.Pradlo skladajú, upratujú a varia všetky...ja som bola rada animátor a na celý týždeň som cca vedela čo budeme robiť, čo si pozrieme...
@marzuz89 vsak jasne, ze clovek chodi von, na plavanie, cvicenie, stretava sa s niekym ale aj tak ten zivot je iny. Teda mozno zalezi aky ho mal clovek mal predtym, nie vsetko sa da prve mesiace/roky robit ako predtym a treba sa s tym popasovat a zmierit. Ak clovek mal napriklad rad svoju pracu, chodil s muzom von vecer kedy mu napadlo, isiel na dovolenku kam ho to akurat napadlo a spoznaval od rana do vecera nove destinacie, tak jasne, ze je to zrazu ine a citi sa niekedy debilne aj ked dieta ma rad, lubi ho a vedel, ze sa zivot zmeni, len treba cas. Aspon ja to tak vidim, uz je to lepsie ale prve mesiace to bolo dvrde. Von len v nosici, v aute plakala (nechcela som ju nechat plakat) castokrat na cecku alebo spala atd a potom ti niekto zadre, ze zivot dietatom nekonci. Nekonci, len treba si zvyknut a kazdy to inak preziva. Niekomu moze byt smutno a citit sa zrazu sam aj ked sam nie je. 🤷🏼♀️
Ja mám podobne pocity keď už pracujem full tíme a deti v škole a v skolke. Mám homeoffice,do roboty chodím fyzicky raz za mesiac. Keď nie som v práci sama so sebou,vozím deti po krúžkoch alebo doktoroch.. áno,stretávam sa mimo prácu aj s dospelakmi,ale pocit samoty alebo ako inak to popísať, je tam často. Možno skôr akoby pocit že mi čosi uniká? Neviem to presne popísať ani sama.
Ja som čosi podobné mala pri mlafšom synovi.Staršia dcérka ma 4 a pol,syn 2 a pol roka čiže dosť malý vekový rozdiel.Bol náročné kolikové bábo ktoré sa celé hodiny uspávalo ci den ci noc,do toho 2ročná dcerka v obdobi vzdoru,velmi rýchla a živá.Prvu zimu s oboma si ani nepamatam co som bola v takom kolotoči.A to muz isiel na matersku ked mal maly mesiac a pol.Prisla korona do toho,a hoci sme boli foma vkuse 4 ludia,pripadala som si osamelá.Niezeby mi chybala velká spoločnosť,nemam rada vela ludí pokope,skôr to bol nejaký vnútorný pocit frustracie a ponorkovej choroby dokopy.Zlepšilo sa to zhruba pred rokom ked malý prešiel na 1 spánok a uz sa uspava len hodinu večer 😀 konecne som si nasla cas aj na seba,dostala aom k narodeninam šijací stroj,začala som deťom šiť čiapočky,leginky; pred 2 mesiacmi som konečne začala chodiť do knižnice,urobila som si kurz Nordic walking a začínam sa tomu venovať.A cítim sa už lepšie.S oboma detmi chodievam do materskeho centra 1x týždenne (každé má vlastný krúžok podla veku); a aj ked nie som nejak extra spoločenský typ,padne mi dobre sa stretnúť s inými mamičkami a pozdielat si svoje radosti a starosti.Prejde to,len vydrž.Je to vlastná skúsenosť.
Ahoj,
Úplne ťa chápem. Pri prvej materskej som zažívala podobne stavy. Manzel do toho chodil po praci na stavbu, takze sme sa často krát vídavali, keď už dcérka spala. Predtým som ešte žila veľmi aktívnym spôsobom života- aktívne rôzne druhy športov, turistika, fitko, cestovanie a zrazu bum, neprespané noci, kruhy pod očami. Potom som cely život žila v meste a v 30. dalsi šok - ísť bývať na dedinu. Proste nikoho som nepoznala, bola na materskej, takze veľmi nemala ako spoznať. Sociálny život nie 0 bodov ale -300. V meste aspoň vždy boli v uliciach ľudia, tu som brázdila stále tie iste 2 uličky každý deň 2x za deň a ľudoprazdno. 😀 potom už asi z toho aj dcérke nebolo dobre, lebo okolo 1,5 roku mi už začala vbiehat susedom do dvorov 😀😀 ale vdaka tomu som spoznala kopu ľudí 🙂 až som tak spoznala susedku, ktorá mi odporučila skupinku, kde sú mamičky na fb, vždy v tyzdni majú 1x zraz a zacvicia si v prírode aj spolu s deťmi. Vdaka tomu som spoznala kopu aktívnych mamičiek, začali sme di plánovať výlety s deťmi (v nosiči), opekačky, ísť na kolieskové korcule s deťmi v kociari na cyklotrasu… teraz mám druhé tehotenstvo a keď to porovnám, až na blbe obdobia (zuby, choroby) niet spokojnejšia zeny, ktorá si užíva materskú a život na dedine milujem. Mám tu susedy, ktoré, keď poprosim, zbehne mi autom do lekárne vybrať recept, zobrať z posty balík… atď. Dalsia suseda bolo skoro rovnako tehotná ako ja, takze chodíme spolu kočíkovať (nie vždy sa nám podarí zladiť) s ďalšími mamičkami zájdeme na rôzne akcie - kolieskové, zumba, len tak porozprávať atď. A to mám druhé tehotenstvo dvojičky, bez pomoci babičiek, lebo žijú ďaleko, čiže nepoznám take, že niekomu odložím všetky 3 deti a idem si svoje. Nazbieraj kontakty, dohodni sa s ostatnými na rôznych akciách a uvidis, ze tá kvalita života bude úplne iná.
Inak na fb skipnka - no exuse mom (memičky bez výhovoriek). Mamičky sa tam trošku hecujú v style - nesed doma na riti a pod sa hýbať, ale vdaka tomu vznikli po celom Slovensku skupinky rovnako zmýšľajúcich žien, ktoré vezmú deti, tie sa vyhrajú, mamičky si zacvicia, pokecaju a ten deň je úplne iný 🙂
Úplne ti rozumiem. Aj ja som väčšinu času sama. Rodinu mame ďaleko a babky sú ešte pracujúce. Všetky kamošky už majú veľké deti, alebo sú odstahovani, lebo my sme mali deti poslední. A keď aj s nejakou sa dohodneme, ze ideme von, to sa treba dopraviť, raz je jeden chorý, potom druhy, potom ma jeden plávanie, druhý gymnastiku, ponáhľa sa do škôlky po staršie, akože...naozaj katastrofa. Ani korona tomu nepomohla. Ľudia sa prestali stretávať...
Párkrát sa mi podarilo ísť na stretnutie nosiacich mamin...ale to každá len prišla, nastaviť nosič, pomôcť so šatkou a utekala...🤷♀️
Musím niečo vydumať...
Alebo sú rôzne krúžky, cvičenia aj pre mamičky s deťmi, ak máš vodicak, skús pozrieť na nete v najbližšom meste, čo ponúkajú. Nájdeš kamarátky s ktorymi budeš môcť poriešiť podobne mamičkovské problémy, budeš nabudená z endorfínov po cvičení a aj myslenie sa zmení. Ja cvičím aj kvôli kondičke a cvičenie mi dodáva energiu, inak by som sama tie dvojičky asi nedala. Už len vždy, keď sú choré a mám výpadok aj na 2-3 týždne, babám, ako to už zas ide so mnou doku vodou.
@mandzula ano presne tak to je... Najma u zien, ktorych jedinou naplnou nie je len kojit a obetovat sa... Take to maju v zivote tazsie... A presne je to tak, maloktory muz ma pocit, ze ked je dieta chore, je to JEHO problem... Vacsinou je to problem matky... Alebo ak zena niekam potrebuje ist, vzdy je to poblem matky.. Ci mate to vy inak?
Presne tohto som sa bala, ze ako budem sama na materskej, ze zosediviem z toho 🙈 No realita bola uplny opak, chodili sme stale von na ihrisko, kde sme boli super partia. 2x do tyzdna sme mali nejaky vylet.
Áno, presne tak som sa cítila. A naviac to bolo umocnené tým, že vtedy boli všelijaké tie lockdowny, takže všetky kurzy plávania kojencov a batoliat, cvičenie v telovcvični, herničky, to všetko sa na chvíľu zrušilo a ja večne len doma, navvyše tu mám minimum kamarátok, no sú to skor známe, že íst na hodinku von s kočíkom raz do týždňa, také ozajstné kamarátky, tie mám daleko v zahraničí. Tak som si hovorila, že to prejde, deti rastú veľmi rýchlo, potom sa bude dať podnikat s nimi viac vecí a bude to zase lepšie, hlavu hore. Teraz ide leto, dá sa byť dlhšie vonku, ja mám síce len jedno dieťa, ale so špeciálnymi potrebami, ľahšie to asi nemám, ale verím na lepšie zajtrajšky.
Poznam...ja mam 3 po sebe...7r doma s detmi. Ked som stretla mamicku v dedine na prechadzke, tak aj pol hodky sme sa vykecavali. Potrebujes aj iny kontakt ako s detmi, s dospelymi byt trochu...je to normalne a aj potrebne. Moj zase ma vedel a vie vypocut,... len pocuva a ja meliem a meliem, lebo deti riesim ja, aj ked su uz v skolke, skole. Dobre padne k nejakej kamoske ist ci napr.so svagrinou sa vykecat, povahovo sme si sadli.
Treba sa zoznámiť s inými mamičkami. Jasné že to poznám, je to na palicu. Alebo večer s kamoškou vybehnúť niekam na čaj, aspoň na hodinu. Ja som sa vždy vrátila ako vymenená. Miesta na zoznámenie: ihrisko, krúžky, materské centrum, kľudne aj cez koňa, občas sa tu objaví diskusia "hľadám mamičku na kočíkovanie", atď. Určite buď aktívna a skús čom skôr nájsť niekoho v podobnej situácii. Spraví to dobre tebe, jej a snáď aj deti si padnú do oka 🙂. A keď si nebudete vyhovovať, tak jednoducho to utneš. Ale teda mne sa nestalo, že by som niekoho nemohla ani cítiť. A tá hodinka na ihrisku sa dá prekecať takmer s každým 🤭. A ak budete rovnaká krvná skupina, tak aj dve tri hodinky 😁.
Aaano, dôverne poznám. 5 rokov som bola doma s deťmi a bohate mi stačilo. Nie že by som tých malých chrústov neľúbila 🙏. Ale teraz v stredu som nastúpila ako predavačka do Lidlu a neexistuje šťastnejší človek ako ja teraz, keď som nastúpila do práce po piatich rokoch na materskej 😂.
Celý ten čas mi muž pomáhal s deťmi aj s domácnosťou, ale aj tak som sa cítila neskutočne sama. Keď sa narodila dcérka, tak sme sa presťahovali do (pre mňa) úplne cudzieho mesta. Nikoho som tu nepoznala. Pre mňa tých 5 rokov bolo najťažšie obdobie života. A čo sa týka ihrísk, tam sme samozrejme chodili, ale brala som to ako nutnú záležitosť, socializovať sa veru neviem. Každopádne ti držím palce a prajem veľa sily 💪
Aj ja sa tak casto citim. Moje kamosky este nemaju deti... Takze kde byvas 😂😂? Ale ne...
Uplne Vas chapem, deti nikdy nenahradia spriaznenu dusu. Vase pocity su namieste. Kazdopadne je to krasne obdobie a raz skonci a izolacia pominie😊
Ja by som povedala, ze ano, niekedy. Vie to byt neprijemne, no da sa s tym pracovat. Co sa tyka vztahov, tie sa urcite zmenili po tom ako som mala malicke, myslim si, ze to je prirodzene. Niektore vztahy mi ostali (no zmenene), mnohe nie, tam som videla, aj ake boli kvalitne. Inymi slovami, zazila som aj pristup "mas dieta, uz nemame o com" (citelny skor zo spravania, nez zo slov). Smutne, ale co uz. Na druhej strane, pochopila som kamosky, ktore mali babo skor ako ja..a zase s tymi ma to trochu zblizilo. 🙂 To co mi pomohlo, ked som sa citila zle, je jednak hovorit o tom s manzelom. A jednak, VEDOME a cielene sa stretavat s mamickami, niekedy oslovim znamu ja, niekedy ona mna. Aj ked nie sme naj kamosky na svete (zatial), staci to na to aby sme sa pozdielali, ako sa mame, s cim sa potykame, atd. Niekedy sa mi nechce, ale beriem to tak, ze moje psychicke zdravie je dolezite a toto je nieco co mi pomaha, . 🙂 No je fakt ze to chce iniciatívu, nepride to samo (to je ta narocnejsia cast :D ale stoji to za to).
Myslim si, ze je uplne v poriadku hladat si kamaratku, hoc aj online. A nie je na tom vobec nic divne. Kazdy sme iny a veci prezivame inak. Kazdy ma inu historiu, zazemie, vychovu..a dalsich milion faktorov, ktore ovplyvnuju ako vnimame a spracuvame veci, takze sudit niekoho za to ze si "dovoli" byt smutny alebo osamely, by bolo neludske. Je to normalne. Drzim palce. 🙂 Je to boj, ale stoji to ozaj za to. 🙂
Ja áno, presťahovali sme sa do nového a nemám tu kamošky. Raz za čas pokecáme so susedami ale nie som až tak veľký extrovert aby som ich volala kamsi so sebou. Takže viem o čom píšeš. 🙂