V mnohých internetových diskusiách sa mnoho ľudí  (najmä žien) vyjadrovalo, že vôbec netušia, čo by mali robiť v situácii aká sa udiala na Morave. Pokúsim sa dať vám dokopy niekoľko tipov, ktoré vám môžu zachrániť krk, v prípade, že sa nabudúce takáto katastrofa prihodí vo vašej blízkosti. Skúste si toto všetko len tak jemne premyslieť v kľude, za dobrého počasia, aby ste v pripade núdzovej situácie nepanikarili.

Prečo by som vám vôbec mala radiť? Okrem toho, že mám vyštudovaný odbor liznutý meteorológiou, a veľká časť mojej praxe sa týkala živelných pohrôm ako záplavy, riziková analýza a varovanie...súkromne sa dosť zaujímam o veci ako survival, zbrane, taktika a podobne. 

A prečo tu? No - keby sa to stalo cez deň, my sme tie, ktoré sú samé doma s deťmi, kým sú naši muži v práci. Možno niekomu prídu tieto tipy vhodné, a budem veľmi rada za doplnenie, ak vám niečo bude chýbať. 

1. Základ je, vedieť o tom, že sa niečo takéto môže v našich končinách prihodiť a mať aspoň premyslené a vopred pripravené nejaké veci, vedieť kam sa schovať, a čo robiť. Aby nás neprekvapil fakt, že nejaké tornádo sa vôbec môže u nás vyskytnúť. Môže.

2. http://www.shmu.sk/sk/?page=1&id=meteo_radar Toto je dosť dôležitá stránka a pre mňa ako motorkára "must have", pretože radar ukazuje mraky a zrážky v reálnom čase aj ich pohyb/smer. Nie je nič ľahšie ako ráno pomedzi lustrovanie fejsbukov a koníkov, skontrolovať na pol sekundy, či sa okolo nás niečo formuje, resp.či nie sú vydané nejaké výstrahy. Ak tam nevidíte žiadne fľaky, je to OK. Modré sú len obláčiky, zo zelených mrholí, zo žltých silnejšie prší a keď majú fľaky červené pripadne až čierne jadro, vtedy je už zle a treba zbystriť. Ja vždy pozriem radar, kliknem na záložku "aladin" a pripadne na fb kuknem www.imeteo.sk tam varovania píšu takým ľudskejším jazykom. Plus navyše hneď vidieť, či sa vám dnes oplatí polievať alebo nie 😉

3. V kľude si prejdite váš dom/byt/záhradu a blízke okolie....A premyslite si, kde máte bezpečné miesto, kde by ste sa vedeli aj s deťmi schovať. Myslite na to, že okná budú s najväčšou pravdepodobnosťou rozbité a budú cez ne lietať črepy, trosky a bordel.

a) ak máte pivnicu, choďte do pivnice. Nie, ak jej hrozí zatopenie!

b) ak nemáte pivnicu, alebo pri každom väčšom daždi ju mate plnú vody alebo bývate pod kopcom kade tečú privalove dažde,....musíte nájsť bezpečnejšie miesto.  Porozmýšľajte, či neviete dať namontovať aspoň na niektoré okná na prízemí  vonkajšie okenice a spraviť si takú núdzovú miestnosť, trošku môžu pomôcť aj pevné vonkajšie rolety ale je tam riziko že ich vytrhne podtlak, choďte radšej do miestnosti bez okien čo najviac v strede domu (chodba, technická, špajza, kúpeľňa...). Alebo si dajte namontovať vnútornú okenicu do niektorej miestnosti s najmenším oknom. 

c) ak máte okná vo všetkých miestnostiach, schovajte sa v tej, kde je okno najmenšie resp kde máte najmenej skla a použite napríklad matrac z postele aby ste sa ochránili pred lietajucim bordelom. Niekde robia tak ze si ľahnú do vane a dajú na seba matrac. Alebo zalezte pod posteľ. Nikdy nelezte do podkrovia/na poval!!! Strecha letí ako prvá a moderné bungalovy s ich sadrokartónmi nie sú odolné takémuto tlaku. Keď už je naozaj zle a vidíte na radare, že cerveny/čierny fľak s prázdnom vnútri smeruje k vám, deti zapnite napríklad do autosedaciek. Vydrzia dosť a zabezpečia, že sa vám deti nebudú v panike motat po dome a neublížia si a zostanú na tom vašom bezpečnom mieste. A sedačky dajte k najvzialenejsiemu miestu od okien, chrbtom k oknu, prisunte nejakým nábytkom, prekryte matracom, poobzerajte sa okolo seba, čo máte doma a ako by sa dali deti čo najviac ochrániť.

d) ak nemáte pivnicu a bývate v montovanom dome -sadrokartón, osb dosky, fermacel,....žiaden betónový veniec ani múry...choďte k susedom, rodičom, kamošom, ktorí majú murovaný dom a/alebo pivnicu, alebo proste nalozte decka do auta a zmiznite aj 50 km...prinajhorsom si spravíte výlet...ale budete v bezpečí. 

e) ak bývate v paneláku, opäť...preč od okien - chodba, bytové jadro, prízemie, pivnica, kočikareň a pod. Logicky nie schodisko (sklo) a nie výťah (šachta funguje ako komín). 

4. Viete, kde máte hlavné uzávery vody/plynu, ističe? Vypnite, čo sa dá. Predídete väčším škodám. 

5. Máte poistený dom/byt/majetok? A mate dôležité dokumenty a doklady na bezpečnom mieste, aby ich nepoškodila voda /oheň? Mate ich pofotene/naskenovane a ideálne niekde na cloude/v maili, aby ste sa k nim vedeli dostať keď váš mobil, počítač budú nenávratne zničené? Mate pofoteny svoj dom zvonka aj zvnútra pre prípad poistnej udalosti?

6. Viete, čo by ste si zbalili, keby ste mali tak 5 minút na opustenie domova aj s deťmi? (Tip-ja mam nonstop zbalenu takú núdzovú stredné veľkú priesvitnú kozmetickú tašku, ktorú beriem vždy keď niekam ideme, lebo často cestujeme, kde mam male balenia základnej kozmetiky (odliatky do mini teglikov), všetky bežne potrebné lieky aspoň po pár kusov, kebyže si niekto zabudne svoje, mini lekárničku, nožničky, pinzetu, pero, zápalky, dezinfekčné obrúsky a gél, skladací nôž, proteinovu tyčinku, tampón, respirátor, termofoliu zo starej lekárničky, LED svetielko, powerbank...A kopec "blbosti" ktoré sa.mi vždy zídu...) a rovnako tak mam nonstop zbalenu jednu priesvitnú taštičku so základnými vecami pre deti (nadavkovane sušené mlieko a fľaška, jedlo v skle a lyžička, tyčinka pre staršieho, vlhčené, plienky, odsavacka, mydlo, vatove tyčinky, náhradné oblecenie...) čiže keď napríklad niekam ideme a neplánovane tam zostaneme aj celý deň, tak sme v pohode. A pravidelne tie tašky kontrolujem a mením staré za nové. Zvyknutá zo sluzobiek a častého cestovania. A je fajn mat najdôležitejšie dokumenty v jednej zložke, ktorú len hodíte do batoha a nemusíte zháňať čo v ktorom fascikli bolo. A v tom strese vám to hlavne ani nenapadne. 

7. Ak máte dom - ako vyzerá dvor/balkon/terasa? Mate tam veci, čo vám vedia uletiet? Detské domčeky, plastové hračky, kvetináče, trampolíny, bicykle...? Upracte ich dnu. Je fajn mat doma viacero gurtni, resp tých napinacich popruhov s háčikmi  (ja ich využívam hlavne pri balení na uchytenie veci v aute alebo pri prevoze motoriek). Viete s nimi napríklad uchytiť trampolínu o stĺpik plota pri silnom vetre, nech neodleti a nerozbije vám napr okno alebo nikomu auto. Alebo uchytiť iné veci, ktoré by mohli odletieť. Záhradný nábytok o zábradlie a pod. Mate na pozemku veľké stromy, ktoré by sa mohli zlomiť a spôsobiť škodu? Zvážte či ich netreba orezat a myslite na to, že môžu byť vyvalene/zlomené. 

8. Mate vždy plnú nádrž a dotankovavate keď ste na polovici/štvrtine, alebo jazdite večne na rezervu? 

9. Mate plán B, keď vám nejaký čas nepôjde voda/elektrina/plyn? Mate nejaku zásobu vody pripadne jedla pre deti na preckanie najhoršieho? (Kojace majú výhodu). Mate nabitu power banku na nabitie mobilu keď nejde elektrika? My napríklad mame plynový varič s bombou, keby nešla elektrina, a elektrickú platničku keby nešiel plyn. A par fliaš vody v spajzi. Tým že dokrmujem UM, som dosť psycho na to, aby som vždy mala k dispozícií teplú prevarenu vodu a zásobu UM, ale pri väčších resp plne kojenych deťoch je to o starosť menej.

10. V prípade že budete musieť odísť núdzovo autom, je fajn mat v ňom nonstop autonabíjačku s pasujucim káblom, fľašu vody, deku, rúško a nejake drobné. 

11.ak vás to chytilo vonku, zalezte do najbližšej (pevnej) budovy, pripadne pod most. Nákupné centrá resp. budovy typu ľahkých hál nie sú bezpečné. Ani autobusy. Sú ľahké a lietajú. Choďte do podzemných garáží. To je poctivý vystužený betón, ten vydrží. 

Ak vám niekomu ešte niečo napadne, kľudne doplňte. Dúfam, že nič z tohto nebudete nikdy potrebovať.

Tak. Zjedené. Umyté. Viac-menej vypraté. 😂

Ako zaneprázdnenej dvojmatke, vládkyni domácnosti, dvora a priľahlých pozemkov, pani psom, mačkám, vtákom a inej hávedi... mi takého vychytávky prišli totálne vhod. 

Takmer polročné polokojené mláďa totiž potrebuje vraj začať jesť aj niečo iné ako umelé mlieko a na BWL zatiaľ nemám odvahu. Na krevety či guláš z môjho taniera je, holt, ešte primalé. 

Zháňať domáce biobrokolice fakt nemám kde... strúhať, krájať, pariť, mixovať porcie o dvoch čajových lyžičkách mi príde dosť neefektívne, takže toto sa mi mega hodilo. 

Začali sme mrkvou, pokračovali tekvicou, bielou mrkvou a paštrnákom. Keďže sa vraví, že každá nová potravina by sa mala ochutnávať tri dni, a ja medzi to dávam deň pauzu, viac sme za tie dva týždne nestihli.

Chutiť chutilo všetko rad za radom. Občas sme dali čisté, občas primiešali do ryžovej alebo pšenovej kaše. Oceňujem veľkosť pohárikov, zloženie, konzistenciu a snáď teda aj biokvalitu, ktorú by som ja doma so zeleninou zo supermarketu ťažko dosiahla. 

Nepáči sa mi fakt, že poháriky sa nedajú znova dobre  uzatvoriť  a teda miesto využitia na domáce jedlo pripadne džem, ich len vyhadzujeme (samozrejme do separovaného odpadu). Ale to teraz asi všetky detské výživy. 

Po koreňovej zelenine mal krpec tuhú stolicu, a preto som to prestriedala v druhom týždni s jablkami a slivkami. 

Odporúčam naozaj všetkým, ktorí sa nechcú babrať hodinu s dvoma lyžičkami jedla, alebo kto nemá zdroj bio zeleniny, rovnako tak na cesty. Za nás super a už sme si dokúpili pár ďalších pohárikov. 

#hipp_prva_lyzicka_skusenosti²⁷ #test_hipp_prva_lyzicka #recenzia

Vykračujem si v dlhom hrubom svetri, krátkej sukni a vysokých podpätkoch s celou svojou sedemnásťročnou gráciou zo školy smerom k autobusovej stanici, keď za sebou počujem známy hlas. Môj drahý "neznášaný" spolužiak. Celú septimu som ho poriadne ani nevnímala, občas som ho videla na chodbe oblizovať sa s nejakou babou z 3.B, ale v poslednej dobe chodí sám. Vraj sa rozišli. Vyrástol, a ako všetci spolužiaci, po prázdninách nejako zmužnel. Vcelku fešák je z neho, tie šibalské oči mu zostali a galantný je tuším ešte viac ako bol. Alebo len machruje pred peknými spolužiačkami. Neviem. 

Zakecali sme sa. Príjemne. Prečo je tá cesta na stanicu zrazu taká krátka?? 

Po chvíli ten pako zahlási "nechceš horalku"? A strčí mi do úst kus vlastnoručne (alebo vlastnoústne) odhryznutý. Z jeho úst. Fuuuuuuha.

Myslím, že sa nám dotkli aj pery. Bolo to....hm....nečakané...rozkošné...trápne...vtipné...dá sa toto vlastne považovať za prvú pusu? ☺️ Ešteže mu ide autobus. Červená som ako paprika. Zajtra máme ísť na ten výlet. Potrebujem rozmýšľať nad prihláškami 🤦‍♀️A ja mám plnú hlavu toho, čo sa práve udialo.

...

Sedíme v autobuse na ceste z Bratislavy. Bol to....ako ten deň vlastne nazvať? Príjemný? Divný? Bombastický? Mám v batohu niekoľko prihlášok na niekoľko zaujímavých škôl a žiadna nie je umelecká. Zaujali ma skôr technické smery. Dobre znejú, pôsobia dosť náročne (to by ma mohlo intelektuálne uspokojiť) a sľubujú dobré uplatnenie. Skúsim to. Rozhodujem sa medzi Brnom a Bratislavou. Sedím spolužiakovi na kolenách vzadu v päťke a preberáme naše plány a dojmy z celého dňa.  A jeme horalky. Ak viete, čo tým myslím 😂 On chce ísť na medicínu. Do Martina alebo Bratislavy. Cez víkendy preto s nami nikdy nikam nechodí, lebo brigáduje, aby si mohol dovoliť kúpiť, na čo jeho rodičia  nemajú a učí sa na prijímačky. Čím ďalej, tým viac sa mi ten chalan začína páčiť. A pripomína mi mňa. Tiež si zarábam ako sa dá. Naši nemajú na to, aby mi kupovali, po čom sedemnásťročné srdiečko túži. Sú radi, že nám všetkým trom zabezpečia základné veci, veci do školy a slušné oblečenie. Taký lyžiarsky si dovoliť nemohli ani jeho ani moji rodičia. Ale máme aspoň bicykle a korčule, lepšie ako nič.

Obaja sme rozhodnutí, že urobíme všetko preto, aby sme raz nemuseli rozmýšľať, či si niečo môžme dovoliť alebo nie. Alebo či môžme zaplatiť svojmu dieťaťu lyžiarsky.

A celkom seriózne sa pohrávame s myšlienkou, že na tom budeme pracovať spolu...

Ani neviem ako tých 7 rokov ubehlo. V spomienkach mám jednu veľkú zmes školy, hudobnej, tanečnej, chodenia "von" s kamošmi, dvoch či troch vážnych či menej vážnych frajerov, víkendy s kapelou, sútaže a vystúpenia...A v hlave "ty to dáš, lebo ty si tá šikovná".

Čojaviem.

Neviem, či chcem byť stále tá šikovná. Je to dosť na nervy. Ľudia potom striehnu na každú vašu chybičku. Keď ma skúšajú a náhodou niečo neviem, (lebo stane sa, keď máme cez víkend dve akcie s kapelou, že som jednoducho nedospatá a zabudnem si niečo prečítať), dostanem dvojku a niektorí učitelia sa tvária spokojne, že "konečne sme ju nachytali". Keď skúšajú Romana, čo je najväčší blb v triede a on si naaaahodou dobre spravil ťahák, a trafí pár dobrých odpovedí, dostane tiež dvojku, aby mu vylepšili ten rad pätiek a nemusel robiť komisionálky...To ako fakt mu dajú takú istú dvojku ako mne? Som fakt naštvaná. Ešte že mám tú muziku. Je to totálne môj svet. Určite pôjdem na nejakú umeleckú školu a budem slávna speváčka...minimálne ako Marika Gombitová alebo tak...už len tie prihlášky konečne poposielať.

A zovšadiaľ sa na nás valia heslá ako "učte sa poriadne, to bude na maturite", "užívajte si strednú školu, nikde vám lepšie nebude" (diky, pani profesorka, za tento omyl...očividne vám nikde lepšie nebolo...mne ale náhodou áno...A oveľa...vysoká bola ešte lepšia 😂)

Po prázdninách som prišla do školy taká....iná. A vlastne my všetci. Od prvého septembra sa to začalo, každú chvíľu niekto oslavoval 18tku a bola to jedna žúrka za druhou. Ale niečo na nás bolo iné. Každý cez tie posledné prázdniny tak nejako dospel a vo vzduchu visí taká ťažoba, vedomie, že je to náš posledný spoločný rok, že sa naozaj musíme rozhodnúť, kam ďalej a rozlúčiť sa.

Niektoré skupinky dievčat "taktizujú" a dávajú si prihlášky na školu spolu. Nechcú sa rozlúčiť ani po maturite.

Ja neviem. Stále som chcela študovať tú hudbu. Ale stalo sa mi párkrát, že som ochorela a spievať nemohla, a zľakla som sa.. Čo keď sa mi niečo stane s hlasom? Čo keď ma hudba neuživí? Čo budem robiť, keď nebudem vedieť nič, len spievať?

Jeden deň sme šli na školský výlet. Bola pod ním zamaskovaná prezentácia vysokých škôl v Bratislavskej inchebe. Totálne mi to prišlo vhod, lebo fakt som sa nevedela rozhodnúť, všetko ma zaujímalo a všetko som chcela vedieť. Zo všetkého som mala samé jednotky, chodila som na olympiády, recitovať...a mohla som si naozaj vyberať. Akurát dejepis som z duše neznášala a dodnes mám problém z dátumami 🤦‍♀️ Keď niekto chcete aby som vám zablahoželala k narodeninám, tak mi, prosim, oznámte, že máte narodeniny a pozvite ma na oslavu. A ja vám kúpim darček a prídem, len, prosím, nečakajte, že si to budem pamätať 🙏

No ale...aha...školský výlet. Tešila som sa, že prídem na iné myšlienky, lebo na konci prázdnin som sa rozišla so svojím frajerom. Bola som z toho dosť sklamaná, bol to dosť vážny vzťah, na to, že som mala 17. Chalan bol vysokoškolák, z dobrej rodiny, zabezpečený, na rodičovskom pozemku sa mu staval dom, ktorý mal byť akože "pre nás", jeho rodičia ma zbožňovali (tí moji jeho už menej,lebo objektívne bol starší, bohatý a dosť namyslený, ale ja som ho vždy vedela "upratať" a asi aj preto ma mal rád, že som sa "nepokakala" z toho, že všetko má.) Nuž ale...šla som na dva týždne s kapelou do Nemecka a chlapec to nevydržal. Na diskotéke sa dal dokopy s nejakou slečnou a po mojom návrate mi trvalo asi 30 sekúnd, než sa mi so všetkým priznal. Bola som.z toho dosť smutná, ale snažila som sa nedať to na sebe poznať...lebo...viete ako. Staré mamy všetko vedia, a tá moja mi stále vravela, že on nie je pre mňa. Ach, keby som ju tak počúvala...ale vlastne...aspoň som mala skvelé zážitky a vnúčatám (ak niekedy nejaké budem mať) budem mať o čom rozprávať. A teda že bude o čom 😇

Ale kde som to bola? 

Aha...školský výlet...

Ten je dôležitý.

Nabudúce 😉

Nová škola je hrozná. 

Nikoho tu nepoznám. Každú hodinu máme s niekým iným a niekde inde. Učia nás profky z "veľkého" (4 ročného) gympla a chcú od nás aby sme vedeli pomaly to, čo "veľkí" gymnazisti a správali sa ako"elita", ako nás všetci zhodne nazývajú ...A pritom spolužiaci riešia veci ako prvá menštruácia, kto komu ukradol nové Tamagoči, alebo kto koho (ne)pozval na narodeninovú oslavu. S nikým si tu nerozumiem. Každý tu niekoho má, z každej dediny sú tam po traja - štyria, len z našej som celkom sama. Povedala som mame, že tu nechcem byť. Každý večer zaspávam s plačom a vravím, že chcem ísť naspäť, lebo tu nemám žiadnych kamarátov a chcem ísť naspäť za mojimi. Mama tvrdí, že prestup je možný až na polroka, a sľubuje mi, že ak si do polročného vysvedčenia nenájdem žiadnych kamarátov, vrátia ma nazad na základku k mojim spolužiakom. Vydržím to. Polrok sa blíži. A mne hrozí prvá dvojka na vysvedčení. Od triednej. Z matiky. Och...mne, čo vždy všetko viem? S tou ženskou si naozaj neviem rady...neviem kresliť na tabuľu a počítať koľko outfitov si Anička môže obliecť, ak má tri sukne a dve tričká, som nikdy nevedela....

Polrok. Triedna nám dáva dotazníky, čo sa nám zatiaľ na našej triede páči a nepáči. 

V kolónke MÁM RADA, píšem: výtvarnú, informatiku a spolužiakov 

V kolónke NEMÁM RADA, píšem jedno priezvisko: K.....

Hej. Je tu jeden chalan. Drzý, pekný, so šibalskými očami, občas slušný a galantný, ale mám pocit, že mi stále robí zle. Drgne do mňa, zhukne mi do ucha, otravný je. Hnusne píše a slovenčinárka ho neznáša. Na jazykoch je však oveľa lepší ako ja, čo je divné, lebo ja som vo všetkom dobrá. Ale zas, drží babám dvere a odnesie, keď máme niečo ťažké. A asi je športovec, vyzerá, že hráva futbal  alebo čo, ale v podstate vôbec nevieme, čo robieva cez víkend. Zo školy chodí rovno na autobus domov a vôbec sa nezapája do našich poškolských chvíľou (s cigaretou za kríčkami alebo len tak na potulkách mestom...).

Mama sa ma pýta, či sa teda chcem vrátiť do starej školy...Čo? Do akej starej školy? Ved predsa toto je tá najlepšia škola na svete! (Diky, mami, že si ma takto "oklamala" a nepovolila mi hneď vrátiť sa 🙏)

V Brave sú na Valentína strieborné srdiečka, ktoré sa dajú rozlomit na polovicu a každý nosí tú svoju. Dvaja spolužiaci sa pobili, lebo každý si myslel, že má právo na tú moju. Spolužiačky  žiarlia, lebo im sa to nestalo...

Nová škola je super!

Volám sa Katka, bývam v bytovke v jednej doline na strednom Slovensku spolu s rodičmi a s dvomi mladšími súrodencami a chodím do štvrtej triedy. 

Bytovka je super. Podľa mňa sú tie byty dosť malé, lebo mame všetci traja spoločnú detskú izbu...A taká Lívia vo vedľajšom vchode ju má celú pre seba. Ale zasa, stačí zakričať pod ktorýkoľvek oknom a hneď vylezie parťák na hranie. A že ich je tu dosť, v každom byte aspoň jeden, niekde aj dvaja, rovnako starí lotri ako my, a v ostatných bytovkách rovnako tak. Je to také naše mini sídlisko, s preliezkami a obrovskou lúkou a poľom,  kde sa dá fakt do sýtosti vyblázniť. A na kuse asfaltovej plochy pred bytovkou zasa hrať basketbal či vybíjanú. A keď sa zotmie a rozsvietia sa prvé lampy, naše mamy len vykuknú z okna a zakričia: Domoooooov!

Brat je mladší o tri roky. Je to s ním katastrofa. Je to totálny blb (našťastie zatiaľ slabší, takže ho v pohode prebijem). Neznášam, keď potom reve a dostanem za to vždy aj ja. Prečo ja musím byť vždy tá "staršia a rozumnejšia"? Prečo musím naňho dávať pozor, vždy keď nás pustia von? Je to otrava...už nech môže chodiť von sám!

Sestra je ešte bábätko. S tou je aspoň sranda, teda, pokiaľ mi niečo nepokazí. So sesternicou ju vozievame v kočíku po dedine a cítime sa ako ozajstné veľkáčky. Teda...nehovorte mame, že sme ju minule vysypali...🤦‍♀️😂 dosť sa na nás hnevá, že sme naposledy doviezli kočík plný gaštanov, že jej len hlava trčala. No ale kam sme ich mali akože dat? Naspodku je len drôtený kôš, odtiaľ vypadávali. A potrebujeme ich do školy. Máme si priniesť na výtvarnú.

Hm. Škola. Robí mi trošku starosti. Doteraz som vždy mala samé jednotky. Baví ma to tam. Fakt. Chodím aj na hudobnú, aj na hádzanú a stíham všetko ľavou zadnou. O úlohách mama ani nevie, väčšinou ich stihnem spraviť ešte na hodine, kým si spolužiaci upracú veci z lavice. A teraz si naši zmysleli, že ma dajú do nejakej novej školy. Vraj triedna povedala. Bola som na prijímačkách. Povedali mi, že si pôjdem napísať dve písomky a potom pôjdeme do cukrárne. Písomky mi nevadia. Baví ma riešiť úlohy. Tak som šla. Bolo to úplne ľahké, neviem, čo tam ostatným toľko trvalo...

Neviem, či chcem ísť do novej školy. Ale mama vraví, že mi tam bude lepšie. Triedna nám aj tak odchádza, čiže nových učiteľov by som mala tak či tak. A autobusom aj tak už chodím na hudobnú, takže je rozhodnuté. Asi mi budu chýbať spolužiaci. Za 4 roky som si na nich dosť zvykla. Nemôžem síce povedať, že by som v triede mala kamošku na život a na smrť, ale už ich aspoň poznám...

Ak máš rád šťastné konce, alebo lepšie povedané, šťastné začiatky, si tu správne .

Toto je príbeh o nádeji, láske, a zázrakoch, aké sa stávajú len raz za tisíc rokov. Príbeh, ktorý sa začal písať pred mnohými rokmi. Príbeh, ktorý chcem spísať a dať raz čítať naším deťom, keď budú v časoch najťažšej puberty, aby pochopili,  ako veľa nám do života priniesli. Príbeh o mojej ceste a premene z dievčatka na ženu a matku. Pripomienka toho, čo ma formovalo a aká som dnes. 

V tomto príbehu bude veľa spomienok. A veľa sĺz. Veľa bolesti aj veľa radosti. Veľa smútku aj veľa vďačnosti.

Urob si teplým čaj, pohodlne sa usaď, daj si tri hlboké nádychy a vypni vonkajší svet.

Pripravený?

Začíname.