A bola svadba....trvala týždeň....

Tak sa spieva v jednej piesni od Zorky Kolinskej, ktorú si mnohé už asi nepamätáte. Ja som na nej vyrástla...starká ju milovala...pesničky z Repete s notami z Eurotelevizie som mala vystrihnuté a nalepené v zošite, niektoré mám dodnes. 

Dátum svadby sme nevyberali dlho. Nebolo na čo čakať. Skoro všetci, ktorých som tam chcela, boli mŕtvi. Nechceli sme čakať, kým umrie niekto ďalší.... Po novom roku sme si sadli, zobrali papier a pero a spísali plán svadby. Ako ľudia inteligentní a efektívni sme to mali asi za hodinu hotové. Tým, že ja som na svadby chodila spievať s kapelou od puberty...zažila som 2-3 svadby mesačne, presne som Vedela, čo treba, čo sa oplatí a čo neoplatí. 

Frajer chodil do práce a mával aj nočné služby, ja som na doktorandskom mala relatívne dosť veľa času, aby som vymýšľala a robila svojpomocne všetko,čo sa dalo. Od pozvánok a etikiet v Autocade až po zasadaci poriadok a program.. Všetko lacno a efektívne...ako sa povie veľa muziky za malo peňazí. Za tri mesiace bolo všetko hotové a pripravené. 

V tom čase sme sa už rozhodli do antikoncepcie peniaze nevrážať. Jednak nám už to bolo jedno a druhak sme si vraveli, že aj tak to môže chvíľu trvať, kým sa to podarí. Ani sme netušili...aká dlhá tá chvíľa nakoniec bude.  

A bola svadba... 

Pred bakalárskymi štátnicami dostal môj otec cievnu mozgovú príhodu. Ako boli doterajšie tri roky najkrajšie v mojom živote...nasledujúce tri sa zmenili na totálne peklo. 

Nejaký čas bol v kóme. Pomaličky sa z toho dostával, rehabilitoval...bohužiaľ zrazenina mu zasiahla nejaké centrum pre sociálne správanie alebo ako to nazvali lekári...zostala mu nejaká porucha osobnosti, nerozoznával čo je dobré a čo zlé, robil nebezpečné veci, útočil, nedodržiaval hygienu....a pre celú rodinu to bolo peklo až kým sa nám nepodarilo ho umiestniť do ústavu, kde o pár mesiacov tragicky zahynul. Vinník bol psychicky chorý pacient, takže zostal nepotrestany. Na druhej strane ukončil trojročné trápenie našej rodiny...aké si nikto ani len nevie predstaviť. Odpustili sme mu. Život ide ďalej.  

Moja škola bola môj svet. Tam som unikala, tam som makala, aby sme sa mali lepšie ako naši rodičia, a aby som mohla mamu odbremeniť aspoň od starostí ako a začo doštudujem. Tam som mala priateľov, lásku.  Ešte viac som sa zahryzla do učenia a finančne som bola prakticky sebestačná. Brala som ako besny pes všetko, čo škola ponúkala. Kurzy, konferencie,sútaže....pedagogické minimum, ekonomické štátnice...brigády...len aby som nemusela ísť domov. V škole som už bola premiantkou...A na skúškach už moje písomky často ani nečítali, lebo stačili dve tri otázky a vedeli, že to mám v malíčku. 

Frajer bol v knihách tiež od rána do Včera, tiež mu to šlo výborne. "Domov" sme chodili čoraz menej a menej a všetky voľné chvíle venovali učeniu a diplomovke. Keď sme zoštátnicovali s vyznamenaním, (frajer rok po mne, lebo medicína je 6 ročná), nebolo väčšej radosti v rodine a v dedine. Z 52 prvákov, ktorí nastúpili so mnou, nás skončilo osem. Ja ako jediná žena.  Starí rodičia šli prasknúť od hrdosti a ja som bola neskutočne vďačná za všetku ich morálnu (a často aj materiálnu) podporu. Tam 20, tam 50 korún, čo mi starká šuchla pred odchodom do vrecka, často znamenalo spánok navyše, lebo som do školy nemusela ísť peši ale električkou. Dnes sa mi to zdá ako absolútne scifi...ale naozaj som existovala celú vysokú školu s tak limitovanými prostriedkami, že nechápem, ako som mohla doštudovať a vlastne mať všetko, čo som kedy potrebovala...

Prvá inžinierka v rodine. Hádam aj v dedine...to bolo slávy. Dnes vám je to možno divné...študuje každý kto chce čo chce, ale keď som pred 20 rokmi šla do školy, ženy šli z gympla najčastejšie na pedagogiky a sociálne práce, pripadne ešte na ekonomickú. Technické smery boli v tomto dosť neobvyklé. 

Prijali ma na doktorandské štúdium. To ešte len bol život!

Internát...

Miesto, kde sa teda dejú veci...

Keby moji rodičia chodili na vysokú školu a niekedy bývali na internáte ,v živote nikdy by ma do Bratislavy nepustili 😂😂😂

V rodine je veľké "pozdvižení". Prvá vysokoškoláčka...milovaná vnučka odchádza každú nedeľu na vlak do obrovskej a ďalekej Bratislavy. V nedeľu obedujeme u starkej, a odchádzam odtiaľ nabalená zaváraninami a koláčmi, ktoré mi musia vydržať aspoň do štvrtka. Naši si totiž môžu dovoliť dať mi maximálne 300 korún týždenne. Stovka na vlak tam, stovka na vlak domov a za stovku musím týždeň vydržať. Kúpim si pauzák a milimetrový papier do školy, dve vifonky a jeden obed v piatok v škole...A nezostane mi ani halier. Bude to ťažké...musím si nájsť nejakú brigádu, inak zbohom, zábavný študentský život...

Ale kedy? V škole od nás denno denne na každý predmet chcú vypracované nejaké zadania. Našťastie ma to baví a ide mi to rýchlo. Na prednášky chodím poctivo, lebo ma to fakt zaujíma, a je to jediná možnosť ako s tými profesormi diskutovat...navyše som jedna z troch dievčat v ročníku a profesori si hneď všimnú keď tam jedna z nás nie je.  Keby si spolubývajúca nevodila na izbu frajera, bola by som aj viacej vyspatá, ale sme tam piati v jednej izbe a počuť každý šuch. Vykryštalizuje sa to tak, že ráno o siedmej idem do práce, o jednej do školy (v niektoré dni opačne) a o siedmej večer som na intraku. Do desiatej porobím zadania a idem spať. Takýto vojenský režim mi vynesie prospechové štipendium a rešpekt u spolužiakov priemyslovákov, ktorí pochopili, že baba z gympla ich asi prešťala...Peniaze vrážam do kníh, kurzov, divadla a zážitkov. Idem prvýkrát na lyžiarsky za svoje...môžem ísť so spolužiakmi na pivo a nespoliehať sa, že niekto ma pozve...Nemusím už chodiť každý týždeň domov, pretože mám už na to, aby som sa prestravovala dva týždne sama. Pracujem za 45 sk na hodinu, a som hrdá na to, že si zarábam na seba sama. 

Najviac sa však teším na piatok poobede. S frajerom sa stretneme na stanici a máme nerušené tri hodiny spolu vo vlaku. Dostal sa na tú medicínu, aj do Bratislavy aj do Martina. Keďže všetky moje školy na ktoré ma prijali boli v Bratislave, rozhodol sa pre Komenského. 

Ako každoročne...aj tento rok sa nám tu opakujú tie isté otázky...

Aký darček pod stromček pre manžela....svokru....dieťa 2r, dieťa 11 r...?

Chcete vedieť odpoveď? 

Ja sa riadim jednoduchou zásadou. Pokiaľ musím dlho a urputne rozmýšľať, čo by som danej osobe kúpila pod stromček, pravdepodobne to znamená, že danú osobu dostatočne nepoznám a cez rok s ňou dostatočne nie som, aby som vedela, čo má rada a čo by ju potešilo. A to je dostatočný dôvod aby som s takou osobou netrávila sviatky a neriešila pre ňu darčeky na Vianoce. 

Nemáte za čo 😉

P.S. Nikto na MK netuší, aké záujmy má vaše dieťa, manžel či rodič. Niektorá svokra sa urazí, keď dostane sprchový gél, niektorá je vtipkárka a s láskou spomína na Vianoce keď dostala od zaťa hrable ( za tónov pesničky Starej babe daaaaame hrable, aaaaby dobre hrabala...). Niektorá miluje zvieratká, iná vás s kocúrikom poženie za humná...

5:20

Manželovi zvoní budík. Mladšieho (1r.) pohyb v spálni vyruší, hľadá mamu. Pricucne sa a do šiestej sa odo mňa nepohne. Keď o 6 tvrdo zaspí, vyplížim sa na WC, napiť, umyjem si zuby a oblečiem sa, idem pripraviť plienku, šatku a veci na oblečenie pre malého. Prehodím dve tri slová a organizačné pokyny s manželom, ktorý vyvenčil psa a odchádza 6:30. 

6:45

Staršiemu zvoní budík. Po ceste do kúpeľne preberieme, čo sa mu snívalo, tristo prvýkrát vysvetlím prečo si musí zúbky umyť aj ráno, zaasistujem pri zatváraní pasty a pomôžem keď pri vykladaní kefky ešte neprebudený zhodí pol obsahu poličky nad umývadlom. To, samozrejme zobudí malého. Idem mu dať cucnúť, ale keďže už počuje brata, s hlasným "babaabaa" sa dožaduje aby som ho z postele vzala. Starší kričí, že kakal a potrebuje utrieť. Mladšieho položím na zem v kúpeľni a dúfam, že to Savo neotvorí a utieram zadok. Kým sa starší oblieka, mladšieho nechávam hrať sa pri ňom v detskej a idem zatiaľ vyložiť umývačku a obehnúť dom, poodostierať, pootvárať okná a pozbierať zabudnuté ponožky a poháre.  Dneska sú výnimočne disciplinovaní a 15 minút nepočujem žiadne "mamaaaaaa on mi to berie" alebo "mamaaaaaa on robí niečo nebezpečné"...😂🤦‍♀️

7:40 

Mladšieho prebaľujem, za výdatnej sebaobrany prezliekam a viažem do šatky. Starší nevie nájsť bundu, hľadám bundu, zisťujeme, že včera bol od piesku a dal ju do práčky. Vyzúvam sa, idem do skrine vziať inú, vysvetľujem, prečo si musí obliecť práve túto, 7:54 odchádzame. 7:59:59 dorazíme do škôlky a zisťujeme, že zabudol mikinu. Školníčka zatvára a ja ešte stíham zakričať, nech si na von dá aspoň jedno tričko zo skrinky navyše. 

Mám pre vás dve správy.

Dobrú a zlú.

Ktorú chcete prvú?

Dobrá je, že drvivá väčšina zdravých detí, ide do škôlky /školy bez plienok aj bez toho, aby sa rodičia o to krvopotne  snažili. 

Tá (pre niekoho) zlá je, že o tom, kedy sa dieťa odplienkuje, nerozhodujete tak úplne vy (ani vaša mama, svokra, či iné príbuzenstvo a kamarátky...), a nerozhoduje o tom tak úplne ani vaše dieťa (nie vedome). A nemá vôbec žiaden zmysel hnevať sa na dieťa, že nechce na nočník, alebo, že ma stále "nehody". 

Nervové dráhy, ktoré zodpovedajú za to, že cítime, že sa nám chce vylučovať a zároveň to vieme kontrolovať a ovládať, dozrievajú OKOLO tretieho roku života. (Áno, okolo - znamená, že niekomu v 1,5-2 ale niekomu v 4-5. Vy síce dokážete dieťa mechanicky naučiť posadiť sa na nočník. A ono, keď tam bude dostatočne dlho a v správnom čase sedieť, tak sa tam aj vycika.

Nie je. 

Vakcína je experimentálna, neotestovaná, mení DNA, ROZPLIETA ZAVITNICU (Áno, aj takúto blbosť už som počula), nebudeš mať deti, potratíš odteraz navždy, umrieš, dostaneš zrazeniny, budeš mať nežiaduce účinky, bolesti, horúčky, zimnicu....

Takto. 

Väčšina z nás sa narodila v 20.storočí. Už sme trochu zabudli, že vďaka medicíne už netreba mať 10 detí aby sa aspoň polovica dožila dospelosti. 

Vďaka medicíne nemáme obrnu, pravé kiahne, osýpky, mumps...

Vďaka medicíne neumiera každé bábätko v priečnej polohe alebo koncom panvovým ale mame veľkú slušnú prežívavosť detí aj matiek vďaka cisárskym rezom, anestézii a vedomosti o baktériách a dezinfekcii.

Existuje. 

A nie, nie je tu preto, aby rozhádal priateľov, zničil podnikateľov, ekonomiku a spôsobil, že tvoj muž začne chľastať a deti zabudnú aké to je, ísť po škole spolu fajčiť za kríčky a nadávať na matikárku.

Je to vírus. Jeho cieľom je to, čo je cieľom všetkých vírusov. Prežiť a množiť sa. Cieľom nie je zabiť všetkých hostiteľov. Cieľom je prežiť a množiť sa a ideálne mutovať tak, aby prežil, kým sa nájde liek či vakcína. 

Ako najlepšie prežije vírus? No tak, že bude ľahko nákazlivý, bude sa dobre šíriť a nezabije si hneď všetkých hostiteľov (zabil by aj seba a to nechce). Vírus nie je debil...je tu dlhšie ako my a má "rozum". Vyvinie si inkubačnú dobu a čas nákazlivosti tak, aby to jemu najlepšie zapadlo do plánov. Takto vznikla delta. Keď alfe umrelo príliš veľa hostiteľov naraz, pochopila, že sa musí zmeniť. Zabije len tých "slabších", a silnejšími sa nechá roznášať. Kýchanie a kašľanie je ideálny spôsob. A deti v kolektívoch, ktoré nikto nepodozrieva, lebo beztak sú furt sopľavé.

Zabije starších a slabších a tých, ktorí majú rôzne ďalšie neduhy, tí sú jej totiž nanič.

Nedávno ma dosť zaskočila informácia,  že priemerné IQ na Slovensku je dvojciferné. Tak si vravím, hm, to mnohé vysvetľuje. Seriózne informácie a vedecké články sú často podávané ľuďom formou, ktorej proste nerozumejú. Plus mnohí neovládajú iný ako materinský jazyk. Pokúsim sa im (vám 😉) niektoré podať zrozumiteľne a jednoducho, t.j. "po lopate". Zdroje informácií si pokojne môžte vygoogliť (pokiaľ viete, Googlite radšej po anglicky alebo po nemecky, a zdroje si overujte, neverte všetkému len preto, že to niekto napísal na Facebooku alebo na MK. Editovať fotky dokáže v mobile hocikto. Už som videla (zle) editovane aj oficiálne grafy z oficiálnych štatistík.  Nakoniec -ani mne nemusíte veriť. Nikomu nemusíte veriť. Zaraďte sa podľa seba. Máte  občiansky a volebné právo a mnohí aj deti. Robte ako chcete. Je to vaše právo a vaša zodpovednosť.)

A sľubujem, že diskusie budú stáť zato 😉

V mnohých internetových diskusiách sa mnoho ľudí  (najmä žien) vyjadrovalo, že vôbec netušia, čo by mali robiť v situácii aká sa udiala na Morave. Pokúsim sa dať vám dokopy niekoľko tipov, ktoré vám môžu zachrániť krk, v prípade, že sa nabudúce takáto katastrofa prihodí vo vašej blízkosti. Skúste si toto všetko len tak jemne premyslieť v kľude, za dobrého počasia, aby ste v pripade núdzovej situácie nepanikarili.

Prečo by som vám vôbec mala radiť? Okrem toho, že mám vyštudovaný odbor liznutý meteorológiou, a veľká časť mojej praxe sa týkala živelných pohrôm ako záplavy, riziková analýza a varovanie...súkromne sa dosť zaujímam o veci ako survival, zbrane, taktika a podobne. 

A prečo tu? No - keby sa to stalo cez deň, my sme tie, ktoré sú samé doma s deťmi, kým sú naši muži v práci. Možno niekomu prídu tieto tipy vhodné, a budem veľmi rada za doplnenie, ak vám niečo bude chýbať. 

1. Základ je, vedieť o tom, že sa niečo takéto môže v našich končinách prihodiť a mať aspoň premyslené a vopred pripravené nejaké veci, vedieť kam sa schovať, a čo robiť. Aby nás neprekvapil fakt, že nejaké tornádo sa vôbec môže u nás vyskytnúť. Môže.

2. http://www.shmu.sk/sk/?page=1&id=meteo_radar Toto je dosť dôležitá stránka a pre mňa ako motorkára "must have", pretože radar ukazuje mraky a zrážky v reálnom čase aj ich pohyb/smer. Nie je nič ľahšie ako ráno pomedzi lustrovanie fejsbukov a koníkov, skontrolovať na pol sekundy, či sa okolo nás niečo formuje, resp.či nie sú vydané nejaké výstrahy. Ak tam nevidíte žiadne fľaky, je to OK. Modré sú len obláčiky, zo zelených mrholí, zo žltých silnejšie prší a keď majú fľaky červené pripadne až čierne jadro, vtedy je už zle a treba zbystriť. Ja vždy pozriem radar, kliknem na záložku "aladin" a pripadne na fb kuknem www.imeteo.sk tam varovania píšu takým ľudskejším jazykom. Plus navyše hneď vidieť, či sa vám dnes oplatí polievať alebo nie 😉

3. V kľude si prejdite váš dom/byt/záhradu a blízke okolie....A premyslite si, kde máte bezpečné miesto, kde by ste sa vedeli aj s deťmi schovať. Myslite na to, že okná budú s najväčšou pravdepodobnosťou rozbité a budú cez ne lietať črepy, trosky a bordel.

Tak. Zjedené. Umyté. Viac-menej vypraté. 😂

Ako zaneprázdnenej dvojmatke, vládkyni domácnosti, dvora a priľahlých pozemkov, pani psom, mačkám, vtákom a inej hávedi... mi takého vychytávky prišli totálne vhod. 

Takmer polročné polokojené mláďa totiž potrebuje vraj začať jesť aj niečo iné ako umelé mlieko a na BWL zatiaľ nemám odvahu. Na krevety či guláš z môjho taniera je, holt, ešte primalé. 

Zháňať domáce biobrokolice fakt nemám kde... strúhať, krájať, pariť, mixovať porcie o dvoch čajových lyžičkách mi príde dosť neefektívne, takže toto sa mi mega hodilo. 

Začali sme mrkvou, pokračovali tekvicou, bielou mrkvou a paštrnákom. Keďže sa vraví, že každá nová potravina by sa mala ochutnávať tri dni, a ja medzi to dávam deň pauzu, viac sme za tie dva týždne nestihli.

Chutiť chutilo všetko rad za radom. Občas sme dali čisté, občas primiešali do ryžovej alebo pšenovej kaše. Oceňujem veľkosť pohárikov, zloženie, konzistenciu a snáď teda aj biokvalitu, ktorú by som ja doma so zeleninou zo supermarketu ťažko dosiahla. 

Vykračujem si v dlhom hrubom svetri, krátkej sukni a vysokých podpätkoch s celou svojou sedemnásťročnou gráciou zo školy smerom k autobusovej stanici, keď za sebou počujem známy hlas. Môj drahý "neznášaný" spolužiak. Celú septimu som ho poriadne ani nevnímala, občas som ho videla na chodbe oblizovať sa s nejakou babou z 3.B, ale v poslednej dobe chodí sám. Vraj sa rozišli. Vyrástol, a ako všetci spolužiaci, po prázdninách nejako zmužnel. Vcelku fešák je z neho, tie šibalské oči mu zostali a galantný je tuším ešte viac ako bol. Alebo len machruje pred peknými spolužiačkami. Neviem. 

Zakecali sme sa. Príjemne. Prečo je tá cesta na stanicu zrazu taká krátka?? 

Po chvíli ten pako zahlási "nechceš horalku"? A strčí mi do úst kus vlastnoručne (alebo vlastnoústne) odhryznutý. Z jeho úst. Fuuuuuuha.

Myslím, že sa nám dotkli aj pery. Bolo to....hm....nečakané...rozkošné...trápne...vtipné...dá sa toto vlastne považovať za prvú pusu? ☺️ Ešteže mu ide autobus. Červená som ako paprika. Zajtra máme ísť na ten výlet. Potrebujem rozmýšľať nad prihláškami 🤦‍♀️A ja mám plnú hlavu toho, čo sa práve udialo.

...

Sedíme v autobuse na ceste z Bratislavy. Bol to....ako ten deň vlastne nazvať? Príjemný? Divný? Bombastický? Mám v batohu niekoľko prihlášok na niekoľko zaujímavých škôl a žiadna nie je umelecká. Zaujali ma skôr technické smery. Dobre znejú, pôsobia dosť náročne (to by ma mohlo intelektuálne uspokojiť) a sľubujú dobré uplatnenie. Skúsim to. Rozhodujem sa medzi Brnom a Bratislavou. Sedím spolužiakovi na kolenách vzadu v päťke a preberáme naše plány a dojmy z celého dňa.  A jeme horalky. Ak viete, čo tým myslím 😂 On chce ísť na medicínu. Do Martina alebo Bratislavy. Cez víkendy preto s nami nikdy nikam nechodí, lebo brigáduje, aby si mohol dovoliť kúpiť, na čo jeho rodičia  nemajú a učí sa na prijímačky. Čím ďalej, tým viac sa mi ten chalan začína páčiť. A pripomína mi mňa. Tiež si zarábam ako sa dá. Naši nemajú na to, aby mi kupovali, po čom sedemnásťročné srdiečko túži. Sú radi, že nám všetkým trom zabezpečia základné veci, veci do školy a slušné oblečenie. Taký lyžiarsky si dovoliť nemohli ani jeho ani moji rodičia. Ale máme aspoň bicykle a korčule, lepšie ako nič.

Ani neviem ako tých 7 rokov ubehlo. V spomienkach mám jednu veľkú zmes školy, hudobnej, tanečnej, chodenia "von" s kamošmi, dvoch či troch vážnych či menej vážnych frajerov, víkendy s kapelou, sútaže a vystúpenia...A v hlave "ty to dáš, lebo ty si tá šikovná".

Čojaviem.

Neviem, či chcem byť stále tá šikovná. Je to dosť na nervy. Ľudia potom striehnu na každú vašu chybičku. Keď ma skúšajú a náhodou niečo neviem, (lebo stane sa, keď máme cez víkend dve akcie s kapelou, že som jednoducho nedospatá a zabudnem si niečo prečítať), dostanem dvojku a niektorí učitelia sa tvária spokojne, že "konečne sme ju nachytali". Keď skúšajú Romana, čo je najväčší blb v triede a on si naaaahodou dobre spravil ťahák, a trafí pár dobrých odpovedí, dostane tiež dvojku, aby mu vylepšili ten rad pätiek a nemusel robiť komisionálky...To ako fakt mu dajú takú istú dvojku ako mne? Som fakt naštvaná. Ešte že mám tú muziku. Je to totálne môj svet. Určite pôjdem na nejakú umeleckú školu a budem slávna speváčka...minimálne ako Marika Gombitová alebo tak...už len tie prihlášky konečne poposielať.

A zovšadiaľ sa na nás valia heslá ako "učte sa poriadne, to bude na maturite", "užívajte si strednú školu, nikde vám lepšie nebude" (diky, pani profesorka, za tento omyl...očividne vám nikde lepšie nebolo...mne ale náhodou áno...A oveľa...vysoká bola ešte lepšia 😂)

Po prázdninách som prišla do školy taká....iná. A vlastne my všetci. Od prvého septembra sa to začalo, každú chvíľu niekto oslavoval 18tku a bola to jedna žúrka za druhou. Ale niečo na nás bolo iné. Každý cez tie posledné prázdniny tak nejako dospel a vo vzduchu visí taká ťažoba, vedomie, že je to náš posledný spoločný rok, že sa naozaj musíme rozhodnúť, kam ďalej a rozlúčiť sa.

Niektoré skupinky dievčat "taktizujú" a dávajú si prihlášky na školu spolu. Nechcú sa rozlúčiť ani po maturite.

Nová škola je hrozná. 

Nikoho tu nepoznám. Každú hodinu máme s niekým iným a niekde inde. Učia nás profky z "veľkého" (4 ročného) gympla a chcú od nás aby sme vedeli pomaly to, čo "veľkí" gymnazisti a správali sa ako"elita", ako nás všetci zhodne nazývajú ...A pritom spolužiaci riešia veci ako prvá menštruácia, kto komu ukradol nové Tamagoči, alebo kto koho (ne)pozval na narodeninovú oslavu. S nikým si tu nerozumiem. Každý tu niekoho má, z každej dediny sú tam po traja - štyria, len z našej som celkom sama. Povedala som mame, že tu nechcem byť. Každý večer zaspávam s plačom a vravím, že chcem ísť naspäť, lebo tu nemám žiadnych kamarátov a chcem ísť naspäť za mojimi. Mama tvrdí, že prestup je možný až na polroka, a sľubuje mi, že ak si do polročného vysvedčenia nenájdem žiadnych kamarátov, vrátia ma nazad na základku k mojim spolužiakom. Vydržím to. Polrok sa blíži. A mne hrozí prvá dvojka na vysvedčení. Od triednej. Z matiky. Och...mne, čo vždy všetko viem? S tou ženskou si naozaj neviem rady...neviem kresliť na tabuľu a počítať koľko outfitov si Anička môže obliecť, ak má tri sukne a dve tričká, som nikdy nevedela....

Polrok. Triedna nám dáva dotazníky, čo sa nám zatiaľ na našej triede páči a nepáči. 

V kolónke MÁM RADA, píšem: výtvarnú, informatiku a spolužiakov 

V kolónke NEMÁM RADA, píšem jedno priezvisko: K.....

Hej. Je tu jeden chalan. Drzý, pekný, so šibalskými očami, občas slušný a galantný, ale mám pocit, že mi stále robí zle. Drgne do mňa, zhukne mi do ucha, otravný je. Hnusne píše a slovenčinárka ho neznáša. Na jazykoch je však oveľa lepší ako ja, čo je divné, lebo ja som vo všetkom dobrá. Ale zas, drží babám dvere a odnesie, keď máme niečo ťažké. A asi je športovec, vyzerá, že hráva futbal  alebo čo, ale v podstate vôbec nevieme, čo robieva cez víkend. Zo školy chodí rovno na autobus domov a vôbec sa nezapája do našich poškolských chvíľou (s cigaretou za kríčkami alebo len tak na potulkách mestom...).

Volám sa Katka, bývam v bytovke v jednej doline na strednom Slovensku spolu s rodičmi a s dvomi mladšími súrodencami a chodím do štvrtej triedy. 

Bytovka je super. Podľa mňa sú tie byty dosť malé, lebo mame všetci traja spoločnú detskú izbu...A taká Lívia vo vedľajšom vchode ju má celú pre seba. Ale zasa, stačí zakričať pod ktorýkoľvek oknom a hneď vylezie parťák na hranie. A že ich je tu dosť, v každom byte aspoň jeden, niekde aj dvaja, rovnako starí lotri ako my, a v ostatných bytovkách rovnako tak. Je to také naše mini sídlisko, s preliezkami a obrovskou lúkou a poľom,  kde sa dá fakt do sýtosti vyblázniť. A na kuse asfaltovej plochy pred bytovkou zasa hrať basketbal či vybíjanú. A keď sa zotmie a rozsvietia sa prvé lampy, naše mamy len vykuknú z okna a zakričia: Domoooooov!

Brat je mladší o tri roky. Je to s ním katastrofa. Je to totálny blb (našťastie zatiaľ slabší, takže ho v pohode prebijem). Neznášam, keď potom reve a dostanem za to vždy aj ja. Prečo ja musím byť vždy tá "staršia a rozumnejšia"? Prečo musím naňho dávať pozor, vždy keď nás pustia von? Je to otrava...už nech môže chodiť von sám!

Sestra je ešte bábätko. S tou je aspoň sranda, teda, pokiaľ mi niečo nepokazí. So sesternicou ju vozievame v kočíku po dedine a cítime sa ako ozajstné veľkáčky. Teda...nehovorte mame, že sme ju minule vysypali...🤦‍♀️😂 dosť sa na nás hnevá, že sme naposledy doviezli kočík plný gaštanov, že jej len hlava trčala. No ale kam sme ich mali akože dat? Naspodku je len drôtený kôš, odtiaľ vypadávali. A potrebujeme ich do školy. Máme si priniesť na výtvarnú.

Hm. Škola. Robí mi trošku starosti. Doteraz som vždy mala samé jednotky. Baví ma to tam. Fakt. Chodím aj na hudobnú, aj na hádzanú a stíham všetko ľavou zadnou. O úlohách mama ani nevie, väčšinou ich stihnem spraviť ešte na hodine, kým si spolužiaci upracú veci z lavice. A teraz si naši zmysleli, že ma dajú do nejakej novej školy. Vraj triedna povedala. Bola som na prijímačkách. Povedali mi, že si pôjdem napísať dve písomky a potom pôjdeme do cukrárne. Písomky mi nevadia. Baví ma riešiť úlohy. Tak som šla. Bolo to úplne ľahké, neviem, čo tam ostatným toľko trvalo...

Neviem, či chcem ísť do novej školy. Ale mama vraví, že mi tam bude lepšie. Triedna nám aj tak odchádza, čiže nových učiteľov by som mala tak či tak. A autobusom aj tak už chodím na hudobnú, takže je rozhodnuté. Asi mi budu chýbať spolužiaci. Za 4 roky som si na nich dosť zvykla. Nemôžem síce povedať, že by som v triede mala kamošku na život a na smrť, ale už ich aspoň poznám...

Ak máš rád šťastné konce, alebo lepšie povedané, šťastné začiatky, si tu správne .

Toto je príbeh o nádeji, láske, a zázrakoch, aké sa stávajú len raz za tisíc rokov. Príbeh, ktorý sa začal písať pred mnohými rokmi. Príbeh, ktorý chcem spísať a dať raz čítať naším deťom, keď budú v časoch najťažšej puberty, aby pochopili,  ako veľa nám do života priniesli. Príbeh o mojej ceste a premene z dievčatka na ženu a matku. Pripomienka toho, čo ma formovalo a aká som dnes. 

V tomto príbehu bude veľa spomienok. A veľa sĺz. Veľa bolesti aj veľa radosti. Veľa smútku aj veľa vďačnosti.

Urob si teplým čaj, pohodlne sa usaď, daj si tri hlboké nádychy a vypni vonkajší svet.

Pripravený?

Začíname.