Práca verzus dieťa
Ahojte..s priatelom sa snazime o mimi..ale dostala som pred 2 mesiacmi svoju vysnenu prácu, na velmi dobrom poste, praca ma velmi baví, dostala som samostatmu kancelariu a uzasny plat, nidy som na vyplate nevidela 4 cisla, je to pre mna nove. teraz sa mi bude koncit skusobna doba a nasledne sa mi predlzuje zmluva na 2 roky a potom dostanem na dobu neurcitu. Mam v sebe obrovsky konflikt. Otehotniet a stratit tuto pracu alebo pockat kym dostanem na dobu neurcitu. Ak by som otehotnela skor, nepredlzia mi zmluvu, po materskej sa nebudem mat kde vratit, znova mozem zacinat od nuly. Zaroven tuzim aj po dieťatku... mam 32 rokov a este nemam ani jedno dieta. Priatel je na tom tak, ze ked sa podari bude rad ale taktiez ma podporuje aj v praci. S veducou mame kamaratsky vztah, tykáme si a rozpravame sa ked je cas..aj ked zo srandy ale ked pride rec na deti, tak mi hovori aby som este pockala.. Ja neviem co mam robit, ci zas cakat 2 roky alebo sa vzdat práce. co ak to uz nepojde potom? a co ak sa zadari a ja ostanem bez prace, co ak si uz takuto pracu neziskam? racionalne by bolo pockat, kym nedostanem zmluvu na dobu neurcitu ale tuzba po dietatku je tiez velmi silná. co by ste robili vy? boli ste v takejti situacii? ako ste to riesili, pocuvali ste na srdce alebo na rozum?
Mne v tom celom chýba svadba...až potom dieťa
Ja som mala 29, keď som otehotnela, vrátila som sa do práce síce po roku materskej, ale kariéru som stopla na dosť rokov.. nie naschvál, v mojom odbore to objektívne nie je možné s malým dieťaťom. Všetci ma prehovárali na dieťa, tiež som mala pocit, že dieťa chcem, že čo ak sa dlho nebude dariť, kariéru si ešte môžem urobiť, pracovať budem do dôchodku atď. Toto všetko bola a je pravda.. Malý sa nám vydaril na prvý pokus (chvalabohu). ALE: teraz by som to už robila ináč. Moje o dosť mladšie kolegyne (vekovo, aj pracovne) majú oveľa viac času, priestoru na seba, na prácu, a ja sa musím pozerať s večným OČR z domu s chorým dieťaťom, ako im to ide, ako študujú ďalej v odbore, idú na skúšky, sú inde kariérne a platovo a proste ma to štve.. Napíšu ti, že prácu vieš robiť a potom, že dieťa pôjde do jaslí, ale počítaj s tým, že to dieťa môže byť všelijaké, zdravé, menej zdravé, náročnejšie, chorľavé - a vtedy sú ti jasličky na dve veci.. či budeš stíhať robiť kariéru s malým dieťaťom závisí aj od toho, či budeš mať pomoc niekoho na dieťa - ideálne neobmedzenú a aká je samotná povaha práce.. A pozor, schválne som písala, že robiť kariéru, je rozdiel vrátiť sa do práce robiť a vrátiť sa do práce robiť kariéru.
Momentálne som sa ocitla v takej "pasci", ktorú som si sama na seba nastražila: na druhé dieťa, ak by som chcela (sama neviem, či chcem) by bol najvyšší čas, ale to by bol ešte väčší krok späť v kariére, popri malom dvojročnom dieťati bez pomoci zase ešte dlho nemám šancu doriešiť tú jednu priečku, ten jeden posledný krok, aby som bola naozaj spokojná aj v práci, v pracovnom živote (chce to strašne veľa štúdia - dlhé mesiace - na viacstupňové skúšky a to si netrúfam, lebo proste na to nemám priestor popri malom a ak to zliznem, tak sú fuč všetky doterajšie roky a snaha). Môj názor, vychádzajúci z osobnej skúsenosti je: bodaj by som vtedy ešte počkala rok, dva. Som vďačná za syna, milujem ho nadovšetko, ale som chodiaca definícia "večne nespokojnej osoby". Ja neviem, čo by bolo keby... či by som mohla mať aj neskôr dieťa.. netuším. Ale úprimne napíšem, že sa bojím toho, že sa napokon zaseknem na tom mieste kde som (predsa len takto je to istejšie, pohodlnejšie, komfortnejšie) a s dieťaťom už rozmýšľa človek ináč, ako bez. Ja ťa neprehováram od materstva.. je to fantastická vec, ja by som svojho syna nedala za nič na svete, to je fakt. Len ti dávam pohľad aj z iného brehu - a píšem na rovinu, úprimne, bez retuše.
32 je idealny cas na materstvo. A najma, ak nechcete ostat pri jednom. Ako pisu baby vyssie, vo firme sa moze cokolvek stat a zrazu zistis,ze si stratila zbytocne cas... doma s babom mozes byt rok, dva a popri tom pracovat. Alebo tri roky a dovtedy neriesit, co bude. Nejak sa to vzdy vyriesi
Ja by som snaženie odložila na par mesiacov. Jednoducho u susedov je vojna a nemala by som chuť na dietati do takej situácie pracovať. Zatiaľ sa môžeš zapracovať, prvé mesiace odrobene plus tehotenstvo, to budú mesiace zarátané do pekných odvodov, takže lepšia materská.
Zatiaľ by som poriesila svadbu, kľudne malú, dieťa by som chcela s manželom, nie priateľom. U mňa neexistuje aby sa mnou vynosene, porodene a vypiplane dieťa hrdlilo iným priezviskom ako mam ja. Ešte keby som musela riešit že sa pripravím o prácu, zhumplujem si telo a prvý rok materstva nezazijem spánok dlhší ako dve súvislé hodiny.
Myslím ze nemusís riešiť len dve možnosti, že hneď dieťa alebo dieťa o x rokov. Proste to odložte na chvíľu. Veď možno o pár mesiacov zistíš, že vedúca nie je až taký cukrík, že ťa práca nenapĺňa ako si očakávala a možno s úľavou nakoniec uvitas ze sa ta kvôli materstvu zbavia. Stať sa môže čokoľvek.
priroda si to zariadila sama dievčatá a piatok idem gyndu lebo mi meska MS a na teste mam kollajnice a ani sme sa nesnazili, ale sexovali sme uplne klasicky prerusovane. Osud to za mna vyriesil az je to neuveritelne. V praci sa toho vela zmenilo popravde, tie vztahy uzasne boli s ruzovymi okuliarmi, teraz denne chodim do prace vynervovana a trcim v nej do osmej vecera a ani jedno dakujem alebo pochvala. takze osud je osud 🙂🙂
A je vybavené niekedy netreba planovat
Vždy mysli na seba, nemysli na nich lebo oni ti môžu podkopnúť nohy lusknutim prstov.. Oni na teba nebudú brať ohľad, si len osobné číslo..