Skúsenosti rodičov jedináčikov a ich názory

Nikdy v zivote mi surodenec nechybal, ani ako dietatu, ani teraz ako dospelej.
Syn ma 9 rokov a surodenca nepytal zatial ani raz, aj nam niekolko krat sam od seba povedal ze by ho nechcel . Inak sa na tuto temu nerozpravame

Dcéra je jedináčik, hoci sme to neplánovali. Nikdy nevravela ako dieťa, že jej chýba súrodenec, nikdy to neriešila, nepýtala. Ale mala kamarátky, tie sme často brali na výlety, dokonca aj na dovolenky. Veľa sme sa jej venovali s mužom, nebola odkázaná na to byť sama. Je samostatná, spoločenská, extrovert. Dnes má dcéra dieťa a viac detí nechce, pretože jej to vyhovovalo. Mňa osobne napríklad úplne vytáča, keď mi kamoška hovorí, ako sa jej 14 ročná dcéra nechce hrať s 5 ročnou a nechce ju brávať von a starať sa o ňu. Ja mám brata, boli sme parťáci, som za neho vďačná, máme skvelý vzťah. Ale boli sme súrodenci, nie jeden malé decko a druhý opatrovateľka.

Nikdy mi súrodenec nechýbal. Krásne časy len ja a rodičia. Nechýba mi ani v dospelosti

Mas tu pod prispevkom vela takych diskusii. Pozri.

@oceanahory možno zrovna slovo chýbať nie je to správne.. skôr túžiť by sa hodilo. hlavne keď je dieťa na výletoch, dovolenkách a vidí rodiny s dvomi tromi deťmi.. keď je v nejakom veľkom detskom svete a musí sa hrať sám lebo rodičia už za nim všade loziť nebudú a zrazu pri sebe vidí ako sa hrajú súrodenci .. atď.. nad tým rozmýšľam a zaujímajú ma aj iné pohľady ako to v skutočnosti je možno to deti takto vôbec nevnímajú..

Ospravedlnujem sa, omylom som si odstranila komentar, chcela som ho iba upravit a doplnit 🥴. Stale si vsak myslim, ze ti jednoducho nemoze chybat clovek, ktoreho nepoznas a nie je sucastou tvojho zivota. Mam plno jedinacikou v okoli a ani jeden mi nikdy nepovedal, ze im chyba surodenec.

Nie, väcsina deti to tak nevnima

No ja mám surodenca, ale keď som ešte bývala u rodičov ale už iba sama, no to nebolo ono. Proste ak sú dobré vzťahy medzi súrodencami tak je to oveľa lepši ako jedináčik. Krstná je jedináčik, no veľmi rozmaznaná a nevie čo so sebou. Keď je s bratrancami alebo sesternicami je úplne iná. My sme chceli 2 deti aby sa pohrali a keď budú dospelí tak aby boli vzájomne oporou. Samozrejme krstná stale na mobile alebo kuká telku, lebo ju nebaví sama sa hrať a rodičia majú povinnosti

Jedináčik si nevie predstaviť aké je to mat súrodenca takze v tomto prípade je to podľa mna neobjektívny názor. Ja mám 5 súrodencov a neviem si predstaviť že by som jedného z nich nemala, keď sa nudim idem pozriet sestru, podporí ma, mladších súrodencov beriem tak, že ich ochranujem a že som pre nich v živote potrebná, proste mat súrodenca je na nezaplatenie 🥹 a druha skusenost je môj muz ktorý je z jednovaječných dvojičiek a cíti že brat je kúsok z neho, vidim to na ňom že bez neho by bol veľmi nešťastný. Ale je to každého voľba no keby mám hodnotiť podľa seba tak určite aspoň jedného súrodenca nech si môžu pomahat a podporovať sa 🙂

Mne to určite aj chýbalo a aj som túžila po súrodencovi. Nechýbal mi logicky konkrétny človek, ale to, že som nemala “parťáka”. Naši sa mi maximálne venovali a dopriali mi veľa ale bolo to iba ja plus rodičia. Chýbalo mi to, keď mi kamaráti hovorili čo so súrodencami robia. Je mi ľúto, že som si nikdy nezažila taký ten typický súrodenecký vzťah v detstve. Aj so všetkými tými “škriepkami”.
Takže určite to niektoré deti vnímať vedia a to silno. Vždy keď som sa hrala, tak som tvorila z postavičiek/ bábik veľké rodiny, kde mal každý veľa súrodencov. Alebo som si predstavovala, že mám súrodenca a viedla v hlave rozhovory. Divné, viem😄 len poukazujem na to, že to rozhodne vie dieťa vnímať.

@spanielka44 áno, ale ani ty si nevieš predstaviť, aké je to byť jedináčik.

Tak od troch do sedem rokov som chcela, hlavne preto, že mi to bolo zvláštne, že všetci mali súrodenca a ja nie. Ale nechýbal mi, mala som okolo seba sesternicu, susedove deti, takže hrať som sa s kým mala. Potom od 7 rokov vyššie som sama nechcela, lebo som si uvedomovala už, že keby sa teraz narodí, nebudeme už parťáci vekovo, že mi bude "na nič", len budem počúvať jeho plač, ale nezahráme sa spolu.

Ja som bola 5 rokov jedninacik, z toho veku mam aj par veľmi peknych spomienok (ako sa so mnou dospeli hrali), pamatam si aj, ako som sa tesila na brata. Bohuzial si pamatam aj to, čo všetko sa zmenilo, ako som bola "odstavena" na vedlajsiu kolaj a ako som musela cele detstvo byt "malý dospely", ktory rodicom pomaha so starostlivostou o brata. Na spolocne hranie som ho nemala, len stres s nim a zhorsila sa aj financna situacia. Cize ja som za to, mat dalsie dieta, len ak to rodicia zvladaju (finacne, fyzicky, psychicky) postarat sa sami o oboch, nie za kazdu cenu, lebo by sa to hodilo alebo ak to znamena, že to prvé dieťa sa bude mat horsie - to sa pekne nazyva "budeme sa musiet uskromnit", "nauci sa zodpovednosti" a pod.

Ja som jedináčik, nikdy mi súrodenec nechýbal a keď vidím v mojom okolí, aké sú vzťahy medzi súrodencami, tak som aj rada, že žiadneho nemám.

Ja som jedináčik, súrodenec mi nechýbal v detstve a nechýba mi ani v dospelosti. Ale teda moji rodičia sú mi vekovo blízky takže sme kamoši/parťáci.

Ja som jedináčik a absolútne nikdy som nemala potrebu chcieť surodenca ani nič podobné. Mam skvelých rodičov, ktorú sa mi venovali, nerozmaznavali ma. Ani v dospelosti mi súrodenec nechýba. Mam skvelú kamarátku a to je niekedy viac ako rodina.

ja som jedináčik a nie nikdy mi nechýbal súrodenec.Dokonca som našim povedala nech žiadne dieťa už viac nevyrábajú 😀 ale to až keď som bola staršia a vedela som rozlíšiť čo a ako či by mi chýbal súrodenec alebo nie.Našťastie mamina už ani nemohla mať viac detí.Nás je ale strašne vela v rodine takže mám plno bratrancov a sesterníc.No tak čo ak žiadneho mať nebude zvykne si.To je kus od kusu niekto je rád a iný nadáva.Tiež ti nič nezaručí že budú mať pekný vzťah medzi sebou.Nemáš vešteckú gulu

@elzena2 To bola kedysi norma tie 2 deti za každú cenu, niekto sa "prerátal" a mal tri, ale jedináčikov nebolo veľa ani "bielych" (nemyslím rasisticky-len opis situácie) čo mali viac ako 3. Teraz je to už voľnejšie, je viac jedináčikov a aj slušných rodín čo sú mnohodetné a majú viac ako 3 deti, hoci stále sa nejako tie dve asi považujú trocha za normu. A presne aj pre financie a bývanie som už neskôr súrodenca, nechcela, tlačili sme sa v dvoch izbách, často nebolo ani na jedlo pred výplatou a bralo sa v obchode na dlh. Ale rodičia by určite boli "normu" splnili ked aj materiálne na to nebolo, dôvod že som jedináčik boli vážne zdravotné dôvody matky.

Mne surodenec velmi chybal, z detstva si pamatam hlavne ako som sa sama hravala v izbe. Nasich som prosila o surodenca odkedy si pamatam. A to sa mi dost venovali, ale nestacilo to, dieta sa potrebude hrat s inymi detmi. Aj na dovolenkach, vyletoch som vzdy len hladala ci su v okoli vekovo blizke deti, s ktorymi by som sa mohla hrat

Ja mám jedno dieťa, keď bola škôlkárka mala obdobie že chcela súrodenca, teraz už nie. Ja mám sestry ale mali sme ako deti hrozný vzťah, nemali sme sa radi, len sme sa medzi sebou mlátili a nadávali si. Túžila som byť jedináčik. Teraz v dospelosti je to tiež o ničom.
Dlho som túžila mať ešte jedno dieťa ale teraz som rada že je to tak ako to je. Nerada by som sa dožila toho keby moje deti mali medzi sebou také vzťahy ako ja zo sestrami

To je veľmi individuálne. Sú deti ,ktoré aj túžia po partakovi ale už v takom predpubertalnom veku by sa len ťažko chceli deliť so súrodencom o rodičov, aspoň čo poznám spolužiakov mojich detí, niektorí úplne v pohode ci so súrodencom ci bez , niektorí radšej vyhľadávajú neustále kamarátov ale súrodenca nechcú. Niektorí jedinacikovia sú dosť ziarlivi na svojich naj kamošov. Zažila som to ja v škole a aj moja dcéra. Mat za kamaráta jedináčika, ktorý síce nechce súrodenca ale chce mať naj kamaráta, ktorého bude "vlastnit" iba on ,je dosť náročné. Ale stále je to veľmi individualne, každý kto napise svoju skúsenosť a názor je to len kvapka v mori, lebo každá rodina, dieta je iné.

Ja som vyrastala ako jedináčik a vždy mi to chýbalo,vždy som sa cítila sama aj teraz ako dospelá nemám súrodenca o koho sa oprieť som stále len sama.

Nie neľutujem,že mám len jedno,dohodli sme sa tak s manželom,vzhľadom k okolnostiam,tak som vďačná za múdre a zdravé dieťa.On sám po súrodencovi netúži,keď bol mladší a mal sa pohrať s menším dieťatkom,tak ho to bavilo,ale po pol hodine povedal,že by nechcel mladšieho súrodenca.Ma bratrancov a kamarátov.

Som zo 4 detí a vždy som vedela, že chcem maximálne 1 dieťa. Dcéra pýtala súrodenca len vo veku cca 4 rokov, keď ju na to nahovárala svokra, ale pekne som jej vysvetlila, že by tým prišla o viac výhod v živote, než by získala,tak to pochopila.

Ja mam súrodencov a som rada, že ich mám. Vieme sa navzájom podporiť, pomôcť si, občas sa pohnevat a zas udobrit, takto to bolo celý doterajší život a verím, že aj do budúcna budú naše vzťahy takéto. Hlavne teraz keď už na rodičoch a starej mame vidieť, že potrebujú viac pomoci, je veľká výhoda ze si to vieme podeliť.
Na druhej strane mam naj kamarátku a je jedináčik a často mi povie, že čím ďalej tým viac si uvedomuje, že jej súrodenec chýba, prave z tých praktických dôvodov.

Ja som jedinacik a mam jedinacika. Osobne som nikdy surodenca nechcela, ani ako dieta. Vystacila som si v pohode sama. Ani v dospelosti mi surodenec nechyba. Nasla som si fajn kamosov, takze nepocitujem nedostatok. Neviem, ako bude moje dieta na to reagovat, este je male. Ale viem, ze dalsie dieta nechcem z viacerych dovodov. Nemyslim si, ze mu nejako ublizim tym, ze nebude mat surodenca.

@lentilka78 tak čo sa týka pomoci na starobu mám v okolí práve opačné prípady, že obaja sa zbavujú zodpovednosti a nemá sa kto postarať. Prvý prípad matka sama, vážne chorá roky, syn žije daleko od nej, vrátiť sa nechce hoci by si tam kde žije matka prácu našiel, ale to druhé mesto sa mu páči viac, dcéra by sa aj vrátila, ale ťažko nájde v mieste bydliska matky dobrú prácu a zase príde domov, zarobí polku čo teraz, príde o svoj život, zázemie a dediť budú aj tak na polovicu. Druhý prípad starý pár 80 ročný čo by už pomoc potreboval, 1 dieťa odstrkovali vždy-nie sú tam vzťahy, druhé dieťa čo mu celý život pomáhali odišlo na starobu rodičov trvalo žiť do iného štátu. Teda niekedy ak sú dvaja a viac je to práve ešte horšie.

@marsmykkok samozrejme, že sú aj také prípady, tiež také poznám. Ale myslím, že pokiaľ sa chce a ľudia sú rozumní, tak sa dá dohodnúť na kompromise, vždy je to o ľuďoch. Občas každý príde do životnej situácie, kedy musí/mal by určitým spôsobom ustúpiť.
My sme boli vychovaní k úcte k životu a rodine, nikdy sme nemali peniaze nazvyš, ale ani nám nič nechýbalo... moji rodicia doopatrovali otcovych rodičov a aj otcovho brata, ktorý náhle ochorel, tiež to chcelo mnoho ustupkov, či už nižší príjem alebo pohodlie, ale bolo to také nejaké prirodzené, že sa tak zachovali.