Som stvorená pre rodinný život alebo nie?

A to chceš mať všetko dokonalé? Alebo si na všetko sama? Vieš, čo by si chcela, ako si predstavuješ rodinný život?

Deti uz su vacsie, tak by mohli pomoct v domacnosti. Zadel im povinnosti podla veku. Starsi toho zvladne samozrejme viac. Nemusis byt sama na vsetko. Partner tiez moze prilozit ruku k dielu.

Dokážu si naprosto přesně představit, jak se citis. Trochu se bojím, ze tady narazíš jen na kritiku, která te ještě vice sejme.
I kdyz te cely ten oser okolo rodiny nebavi a vycerpava- jsem si jista- a pevne verim tomu, ze svoje deti milujes.
Jen ono se detem tezko upřímná laska projevuje, kdyz je clovek vnitrne frustrovaný.
Vas vztah s partnerem podle tveho popisu prochazi nejakou krizi, o ktere jste predpokladam jeste spolecne poradne nemluvili. Neco ti chybi. Zkus to definovat.
Mluvili jste vubec vklidu o tom, jak se citis?
A nepremyslela jsi nad tim, ze bys o tom mohla mluvit s nekym empatictejsim nez s modrym konem? Treba s blizkou kamaradkou? Nebo dokonce s profesionalem? S psychotherapeutem? Mozna nekde v pozadi bezi nevyresene veci, ktere si nejdriv musis sama v sobe ujasnit.
Nebo mozna jen potrebujes vice casu pro sebe, pomoc s detmi a s domacnosti. Zmenit prostredi, zacit nejaky novy konicek, obnovit stary, zacit sportovat. Potkat se s kamaradkami…

@miculiatko Ahojte dievčence, nachádzam sa v období keď vážne pochybujem o sebe ako o žene, o sebe ako o matke a aj ako o partnerke. Mam dve deti, chalanov-jeden ma 9 a druhy 5.Zijem v partnerskom zväzku 7 rokov, nás model rodiny je taky až veľmi progresívny...v tom, ze moji synovia majú každý iného otca, pricom žijem s otcom mladšieho synatora,kazdy z nas ma iné priezvisko, ale na to som si už zvykla. Bolo obdobie keď som strašne tuzila po sobáši, nech sme svoji na papieri ale to je uz za mnou. Každodenným životom, kolobeh v práci, ďalšie povinnosti doma, okolo školy, skolky deti som dospela k záveru ze všetko robím len z donútenia, ze ma nenapĺňa starostlivosť o domácnosť lebo aj tak urobia bordel, moja robota vyjde nazmar (určite to poznáte) nenapĺňa ma čas strávený s detmi, s rodinou ja sa prisambohu cítim lepšie v práci medzi kolektívom, kde moja činnosť v robote mi príde zmysluplná ale doma zo tak nevidím. Každodenným životom som dospela k tomu, ze mi vadí môj chlap, nevidím na ňom nič pekne, ľutujem ze som ho vypustila do svojho života, radšej som mala ostať sama s prvým synom.bola som však zúfalo naivná a tuzila som po riadnej rodine. Teraz ju mam a nedávam to to, ako sa ja ako žena musím podriadiť deťom, obetovať sa pre ne,byt k dispozícii chlapovi keď sa mu zachce. Mňa to ubíja, nici, depta. Mam pocit ze idem sama proti sebe. Mam psychologický náročnú prácu, snazim sa veľa energie načerpať tým ze idem do prírody, ked aj sama no zakaždým mam doma od chlapa výčitky ze ja si vystacim aj sama, ze toto co ja robím je cele zle, ze toto nie je rodina, ze som samostatná jednotka. Ked vymyslím výlet, pobyt na čerstvom vzduchu tak moji chlapi sú leniví aby pohli kostrou, vsetko robia z donútenia a svoj čas radšej trávia pred telkou. Mňa ide z toho poraziť. Nemienim aby mi ušiel život pomedzi prsty pred telkou. Rada spoznávam nové veci, nové miesta, volám so sebou aj deti... Nech idú, vidia, urobia niečo zdravé pre svoje telo pohybom vonku a uz mam výčitky od chlapa ze ich chcem ustvat, ze nie som normálna. Potom som nútená svoje túžby - ísť do prírody, na bicykel ci túru ísť sama. Podobne je to aj s lyžovačkou.z našej 4ice som sa vedela lyžovať len ja. Tento rok sa mi podarilo naučiť deti, lenže oni si vôbec nevážia to, akú možnosť majú oproti iným deťom, ze je to nadštandard... Ich nezaujíma ze sme v horách, obklopení krásnou prírodou na dovolenke tu na slovensku, oni radšej zvolia sedieť na hotelovej izbe aj s mojim chlapom. Cítim sa nepochopena, odppísaná a môj chlap mi chce vzbudiť výčitky svedomia za to, ze sa nemienim podriadiť jeho pohodlnému spôsobu života. No ja tie výčitky nemám mat prečo, skôr som plná vzdoru just si chcem robiť to čo ja chcem. No neviem ci je to spravne. Nenapĺňa ma tento večný rodinný boj, pride mi to zbytočné, demotivujuce. Mozno vám budem pripadať ako rozmaznaná trúba ktorá má všetko, zdravé deti a aj napriek tomu sa jej mali. Ja silné o sebe pochybujem.. A jedno viem iste... Žiadny chlap na svete by ma neurobil šťastnou pretože ja chlapmi pohrám vo všeobecnosti. Dakujem za prečítanie až do konca, budem rada za vaše postrehy

@gribka1 nie, samozrejme ze nič nemôže byť dokonale... Nemôžem povedať ze som na všetko sama, ale nebaví ma usmerňovať ešte aj chlapa lebo je to trpak ktorý nevie co ma obliecť sebe, nie to ešte deťom, nebaví ma rozmýšľať za nich troch... Hľadať im ich postracane veci. Márne sa snažím učiť ich poriadkumilovnosti... Uplne zbytočne. Tu narážam na to, ze v mojej práci vidím väčší zmysel ako doma.

Tak je jasné, že celé toto je problém s mužom. Nie ste kompatibilný, nemáš podporu, koho by to bavilo. Už si uvažovala aj o odchode od neho?

Keď ťa chlap aktívne podkopáva, tak jasné, že ťa to nebaví.

@cimage jasnačka, deti zapájam aj chlapa, len im musím "velit" co majú urobiť... Nie sú samostatní... Ani chlap... Darmo je dospelý. Nebavi ma rozmýšľať ešte aj za neho... Je to asi môj osobnostný problém, ale mam ho za hlupáka, za človeka ktorý má ťahá dozadu a nikam n e posúva. Ja mam rada kritiku ktorá mi otvorí oči a pomôže sa v niečom zlepšiť, vidieť iný rozmer... No od môjho chlapa to neočakávam už. Velakrát sa vyfarbil tak ze mi neostava nič iné len sa spoliehať na svoj usudok

@miculiatko podobne som to mala kedysi , presne viem v čom sa nachádzaš a skús hádať ako to skončilo ....

@elzu co sa tyka partnera tak ja by som to krízou ani nenazvala...uz dlho mam chvíľky keď mam chuť od neho ujsť, vyhýbať sa mu, len aby som nemusela tráviť čas s nim. On veľmi dobre vie aké mam ja pocity, túžby, želania, ako sa cítim. No zakaždým prídu z jeho strany výčitky, aká som matka, ze veľa nadávam, ze som zlá, ze som nemala mať rodinu. Uz si to myslím aj ja, ze som asi fakt nemala mať rodinu. Co sa tyka tých "bežiacich veci na pozadí" u mňa... Bijú sa vo mne dva svety, a to žena taka aká by mala byť pre rodinu, cize z môjho pohľadu akási drbnuta pretvárka len aby boli všetci doma spokojní a na druhej strane to moje rebelske ja ktoré vzdoruje tomu, aby som celý svoj život zahodila a obetovala deťom, splnila všetky ich túžby... To ešte akceptujem do istej miery... Ale neakceptuje tu nespravodlivosť medzi mužmi a ženami... A ten trápny model ktorý sa snaží doma nastoliť môj chlap, ze som akoby jeho náhradná matka ktorá bude okolo neho obskakovat a ešte mu bude po vôli keď to na neho príde. Toto sa mi bridi najviac

@gribka1 uvazovala, snívam o tom aké by to bolo... Kebyže som len ja a deti... Jedine tento druh lásky akceptujem, na lásku medzi mužom a ženou neverím... Aj ked viem ze existuje no nie v mojom živote... Lebo ja nemám na toto predpoklady... Dobrovoľne sa nechať ponizivat mužom pre pokoj v rodine☹️
Strasi ma však myšlienka na to, ako by to prijal môj mladší syn kebyže sa rozideme... Ublížil by mu zo a mam veľké výčitky ze som pokazila život prvému synovi a mam aj druhému?

@miculiatko Podľa mňa si už v ťažkej depresii. Toto je už na odbornú pomoc. Po ďalšie, som žena a teda nikdy som sa necítila ani ponižovaná ani využívaná. Vybrala si si tým pádom zlého chlapa, keď máš pocit, že musíš všetko robiť ty a ešte si s ním večer "ľahnúť". Na tom by som zapracovala.

@renesance80 rozchodom?

Uf, no tak tvoja predstava ženy pre rodinu je riadne nezdravá. Vitaj v 21. storočí a pošli toho chlapa, čo ti toto tlačí do hlavy, do riti. Je to chudácky vzor pre tvojich synov a o nič neprídu.

Jednoducho nie si s tým správnym, už len to, že si s ním, lebo si chcela komplet rodinu. To nestačí. A myslím, že to budeš mať s deťmi ťažké, lebo im tiež vyhovuje štýl žitia tvojho muža. Ale stále je lepšie mať šťastnú maminu ako nešťastnú. Nebola by si prvá ani posledná, ale takto žiť do konca života nie je riešenie.

@enmery nie... Depresiou by som to nenazvala.mam už s nou skúsenosť a ani zďaleka sa necítim tak na dne ako vtedy keď depresia bola moja spoločníčka. Moja najväčšia chyba je neschopnosť fungovať vo vzťahu s muzom... Prieči sa mi to cele... Vidím v okolitých vzťahoch to, ako žena potichu trpí len aby bola s muzom, ďalšia sa nechá podvádzať ale naďalej s tým manželom existuje, a takýchto príkladov mam z okolia milión, lebo tých ľudí poznám. A burim sa proti tomu, ze žena vo vzťahu s chlapom vždy ťahá za kratší koniec... Vzdy nech je to v akomkoľvek smere a, táto nespravodlivosť ma nici

@k47 práveže to nie je moja predstava, to je predstava môjho chlapa a ja robím všetko proti tomu, burim sa... No uz to dospelo do štádia keď pochybujem o sebe...

@miculiatko ten chlap utlaca nielen teba, ale aj obe vase deti. V jeho veku a situacii by mal byt ON ten mudry dospely, ktory sa pre dobro deti prekona a kopne do vrtule. On robi presny opak a docieli akurat to, ze z deti budu rovnako lenive buchty ako on, a este ho budu ospevovat, lebo povedal uskriekanej mame (ktora im chce vsetky len dobre) NIE.
Mas 3 deti a to najstarsie je tvoja kotva na nohe. Ale to uz vies.

@gribka1 mne nevadí byt sama so sebou... Mam rada tie spomalené chvíľky, ked si vychutnám daný okamih... Niekedy som taký rojko 🙂 bojím sa ze by som ublížila mladšiemu synovi rozchodom... To je môj najväčší démon... Okolností v mojom živote sú mi teraz ako guľa na nohe viazaná retazou

@miculiatko No ok nie si. Pustila si do života debila. Pretože sa sama nemáš rada. Ja teda som riešila v živote všelijaké situácie, ale slúžka som mužovi nikdy nerobila a ani neťahala za kratší koniec. Čo sa týka Tvojho vzťahu k nemu, to je mŕtve, kde sa začínajú takéto myšlienky a odpor sa už o láske hovoriť nedá. Je mi to ľúto. Začni sa milovať zaslúžiš si to. A ukončí všetko toxické, čo Ťa ťahá ku dnu. Vychovávať ďalších chlapov, nenauč ich, že takto sa správať k žene je ok.

@miculiatko ano a odtvedy som sama už 20 rokov tak sa citim fajn

@hankab veľa som si čítala na nete o toxickom človeku... Na môjho partnera to extrémne sedí... Bojím sa však opustiť ho... Kvôli mladšiemu synovi

@enmery netusila som ze je to debil... Poznala som ho 7 rokov predtým ako sme sa dali dokopy, bol rozhodný, prirodzene autoritatívny v dobrom slova zmysle, cieľavedomý, dominantny. Ale ja som ho poznala len v robote... Doma je úplný opak... Slaboch, nerozhodný, nesamostatny, občas aj nespolahlivy, roztrzity a pohodlný...

@enmery žijem 200km mimo svojho rodiska, uz som uvazovala nad tým ze by som predala dom a vrátila sa späť domov, zariadila by som si bývanie tam... Aj prácu... Vsetko sa to dá. Bojím sa však čo by to urobilo so synom... Naozaj sa toho bojim

@miculiatko ja ti uplne rozumiem. Vobec som sa v materstve nenasla ale svoju rodinu milujem. Ja sa zvyknem postazovat muzovi, ze som nervozna, ze ma nic nebavi. A on vzdy nieco vymysli aby ma potesil. Alebo aspon objatie. Idem von s kamoskami, prevetram hlavu alebo si idem zacvicit. Potom to zas prejde a takto dokola. Skus aj ty.

čo je na tom zlé že si do prírody chodíš sama... však keď nechcú tak nechcú...
nájdi si kámošku s ktorou budeš chodiť a manž. nech doma varí, upratuje a stráži deti.

@miculiatko vybrala si si prveho parrnera na houby, no a potom rychlo tohoto druheho, any mal syn kompletnu rodinu a rychlo dieta aj s tym druhym... teraz sa v tom uz 7 rokov patlas, aby si neukazala, ze si si zase vybrala zle. Chlap ti lezie na nervy, deti momentalne tiez... co teda spravis?
Rozchod a deti do striedavky aby si si oddychla? Alebo zverenie aj druheho a vyzivne?

Takto mi to znie

Ahoj, mám pocit, že som zažila niečo podobné, keď moje deti mali 9 a 5 rokov. Že som prestala nejako vladat, že som začala cítiť, že táto makačka (deti) ide na úkor mojho zdravia. Zober si, 10 rokov prešlo od 1. tehotenstva, dostali sme zabrať, pôrody, dojčenie, nesprespate noci. Nabaľuje sa to, rozchody, nový vzťah, deti každé v inom zariadení, sledovať, čo sa tam deje, to je vysoký mental load.
Začala som cítiť, že keď v tom budem pokračovať, dôjde mi sila už úplne. Práca našťastie ok, šéfka kamarátka, tak som bola 95% v home office. Keď náhodou bolo treba ist každý den v týždni do práce počas 1 alebo 2 týždňov, musela som si potom dovolenku zobrať. Tiež som si pomáhala lesom, ale nestačilo to. Ešte začalo aj zdravie pripomínať, že už treba niečo zmeniť a už som cítila, že ani nervy nie sú z drôtu pevne ako mi dlho dobre slúžili.
Ja som našťastie sama, mať ešte ďalšieho člena v domácnosti, ktorý nie je vyslovene pomoc by bol iba klinec do rakvy. Riešenie? Zbalila som to a presťahovala som sa do Afriky. Tu mám 2 ženy na domácnosť, varenie a pomoc s deťmi, šoféra, vrátnik mi chodí kupovat drobnosti a umýva auto, proste tu mám celý tím na to, čo som kedysi robila sama. Tu to tak kolektívne proste funguje. Namiesto rozviazania po krúžkoch mi ľudia chodia domov dávať deťom hodiny klavíra a pod. Cítim, že sa zacinam regenerovať, zacinam mať zas chuť do práce a niečo produkovať a nie mať z nej stres ako z ďalšej z milión veci, čo treba urobiť.
Toto asi nie je riešenie pre každého, ale ja to uprimne nevidím na návrat do európskeho stresu, kde sa zemeguľa asi točí nejak stále rýchlejšie a rýchlejšie, možno keď deti vyrastú a stanu sa z nich už mladi ľudia, ktorí si budú manažovať svoje veci sami.
A ešte verim, že nedostatok slnka a možno vit. D silu nepridáva. Možno si to skontroluj, či máš v norme.