Švagriná je nešťastná, že má synov
Ahojte najskôr sa ospravedlňujem že píšem ako anonym aj keď to sama nemám rada ale teraz nemám inú možnosť chcem sa poradiť ohľadom mojej švagrinej - manželovej sestry.. vždy som túžila po deťoch a bolo mi úplne jedno či to bude dievča alebo chlapec len som si priala aby boli zdravé no moja švagriná má iné zmýšľanie a zmyslom jej života bolo mať dcérku keďže ona s mamou mala vždy super vzťah a predstavovala si že aj ona so svojou dcérou bude mať osud to však zariadil inak..keď otehotnela prvýkrát bola si istá že čaká dievčatko už popredu nakupovala veci ružový kočík výbavička .. všetko vôbec si nepripúšťala že by to malé stvorenie čo nosila pod srdcom mohol byť mužského rodu..keď jej doktor oznámil že čaká chlapca stále to nebrala vážne veď doktor sa mýli predsa len je už stary..asi zle videl ..keď sa jej však porodila a zistila že je to naozaj chlapec upadla normálne do depky a zúfalstva..prvé dve noci len preplakala s tým že ona chce dievčatko čo si ma s chlapcom počať? Že život nieje fér ..pritom sa jej narodilo krásne dieťa aj keď nie úplne zdravé. Mne sa medzi tým narodila zdravá dcérka takze závist bola na svete.ked vo februári otehotnela druhýkrát už v 5 týždni rozprávala že jej to Boh vynahradzuje a tentoraz to bude vystužené dievčatko nuž v novembri má termín a je to opäť chlapec. Opäť nastúpili depky je nešťastná zanedbáva aj prvého syna ktorí bude mať 4 roky a mamu pozná len nervóznu a nastvanu na celý vesmír samozrejme si to vybíja na ňom nik nevie pochopiť ako môže takto reagovať na to že má chlapcov ale ona proste ma vraj v sebe voči nim nejaký blok
Jednoznačne potrebuje terapiu. Sama hovorí že má voči chlapcom blok tzn. že môže ísť o traumu/citové zranenie a prejavuje sa takto deštrukcne. Skús apelovať na ňu alebo jej manžela, inak zničí život minimálne dvom deťom.
Úplne mi slza vybehla keď som si prečítala že mu nič nekúpi a ze nosí malé veci a nevenuje sa mu a tvojej nakupuje je to veľmi smutné chúďatko aspoň naoplátku ty mu pokup keď je pre ňu prednesie kúpiť tvojej je to smutné správanie viem ze každá si praje to dievčatko no to není dôvod sa správať takto no s tým jej ty isto nepomôžes to musí ona pochopiť ze každé dieťatko treba ľúbiť
Ja by som ju invektivami necastovala, možno potrebuje odbornú pomoc a je smutné že časť najbližšej rodiny zatvára pred tým problémom oči...
A za to ze niekomu sa x rokov nedarí, nemôže žiadna ženy ani ta o kt sa chlap len otrie à otehotnie....
nechápem, ako matka môže mať takýto postoj k vlastnému dieťatku. podľa mňa si takáto žena ani nezaslúži byť matkou. chúďa chlapec a čo ešte len ten druhý. podľa mňa by mala vyhľadať odbornúp pomoc
Ja sa normal musím zasmiať .odkáž švagrinej že my sme šli do tretieho dieťaťa s tým že samozrejme chceme a že by snáď už mohol byť ten syn . strašne som túžila priviesť manželovi na svet syna ale tam hore si to zariadil ináč a priviedol mi 3 dcéru 😂 som vďačná za to že je zdravá a že som ju donosila a nevymenila by som ju lebo to je riadne šidlo 😁 horšie ako chlapec
mnohé ste ju odsúdili, ale nikto nevieme, prečo má proste taký blok. možno to nie je rozmar, že chce ružovú a vrkôčiky, ale má to nejaký hlbší základ... a to možno nevie ani najbližšia rodina, ale porieši to najlepšie psychológ, možno psychiater. z vlastnej skúsenosti napíšem, že je veľmi dôležité, aby najbližšia rodina nehovorila o nej poza jej chrbát, ale komunikovali s ňou. psychické choroby sú tiež choroby ako každá iná, len žiaľ ľudia predtým zatvárajú oči ešte aj v 21. storočí.
ja mám dvoch synov, pri prvom som extrémne túžila po dievčatku. prečo? otec mi zomrel a hoci ma vychoval môj nebio tatino, nikdy to nebol taký ozajstný vzťah dcéra-otec. žiaľ, s mamou som nikdy nemala dobrý vzťah, po akom som túžila a tak som si podvedome vizualizovala, ako toto ja vynahradím mojej dcére. mala som 27, iné starosti som v zásade nemala, otehotnela som ľahko hneď po tom, čo sme začali plánovať, takže áno, aj toto boli pre mňa v tom čase veľké problémy :D aj keď som mala potvrdené z krvi, že bude chlapec, stále som dúfala, že predsa len bude dievča, nejako som sa s chlapcom nestotožnila. keď ma v polke tehotenstva hospitalizovali s hroziacim potratom, blbosti v hlave zrazu nahradili iné priority...
teraz mám synov dvoch a čo sa týka ich, som šťastná ako pri nikom a nikdy. svoj "nedocenený" vzťah s mamou som im - podľa mňa - vynahradila najviac, ako viem, sú šikovní, odovzdávajú to, čo som "do nich" zatiaľ zasiala. teším sa z toho, že ich mám, že sú relatívne zdraví a že mi bolo dopriate ich mať. ale úprimne, začiatky neboli ľahké. ja som mala popôrodnú depresiu (nie pre pohlavie dieťatka) a najbližší okolo mňa nemali pochopenie, snahu pomôcť mi. radšej to uzavreli, že čo som taká alebo onaká, čo mám za problémy, čo revem a mala by som byť šťastná, spokojná, že mám zdravé dieťa... no v zásade áno, ale vysvetľujte to človeku, ktorý je sám v hlave nešťastný alebo má nejaký stav, s ktorým si sám nevie rady. a tu asi bude hlbší problém ako "chcela dievčatko a teraz závidí švagrinej". takže moja (nevyžiadaná) rada: aj keď nechápete jej konanie, neodsudzujte na základe vášho dojmu alebo toho, čo vám možno niekto v rámci rodiny povie. a ak môžete, pomôžte jej skôr, ako bude neskoro.
Veď ešte o nič neprišla, tretie môže byť dievča, alebo štvrté.
Ja som mala taku ex svokru. Este aj dospelemu synovi vycitala preco nie je dievča.