Vyrovnajte sa s vyčerpaním z náročnej povahy dcéry

@kittykat22 nemusi... poznam deti, ktore boli problemove od malicka a puberta pohodo jahoda. A deti, ktore boli vzorne a v puberte sa sli rodicia zblaznit. A aj take, ktore ta "puberta" chytila neskor v 25-30ke, neexistuje ziadne pravidlo a dopredu nikto nevie

@cookie29 ale tak pravdepodobnost je tam v safranovych cislach. Puberta je celkovo narocna a deti ktore nou prejdu bez problemov je minimum. Predpokladat, ze s dietatom su starosti od mala a puberte bude ako milius mi pride velmi nepravdepodobne..

@kittykat22 vieš čo, s tým, že si čosi šupnem a bude mi sveta žiť sa celkom stotožňujem. Možno sa všetkým bude lepšie dýchať.

ono SSRI ta mentalne neodpravia ani ti neznizia schopnost vnimania. Ale dokazes sa na veci pozerat s nadhladom. Ak budes chodit na terapie tak sa mozes naucit s vacsou rozvahou riesit problemy a vnimat ich asi aj v sirsich suvislostiach - pretoze nebudes uplne zlostna a na dne. Ale rozhodne to neznamena, ze sa ti oplostia emocie a nepride hnev, frustracia alebo milion inych emocii. To vsetko tam bude - ale budes akoby viac nad vecou.
Tam ide o to, aby si z dlhodobeho extremneho stresu neochorela. Byt roky denne na nervy - to sa na cloveku podpise skor ci neskor.
Hlavne si nenechavaj predpisat Neurol na prilezitostne skludnenie. To robia starsi lekari a to je liek starej generacie ktory sa pouziva v kombinacii so spravnymi liekmi v pripade extremu. Ale rozhodne to nema byt primarna liecba.

@cookie29 @jesenzima odporúčala filialnu terapiu. Ja už som na tom bola aj predtým, čiže ju kázala zaviest znova, osobne som z toho nebola nadsena, lebo v niečom to možno pomohlo, ale nie nejak výrazne, ty sa učíš rodičovským zručnostiam a potom mate s dietatom polhodinky, kde si len ty a dieťa polhodinu s krabicou vopred určených hraciek a komentujes, čo si dieťa vyberie a uplatňuješ tam tie zručnosti. Sestra je kouč, dala som jej ju párkrát na miniterapiu, ale ani to nemalo velky efekt. Ona si to aj uvedomuje, aká je, dôjde potom za mnom, obijme má, že prepac mami, že som to a tamto, ale nič z toho, keď o par minut je potom rovnaka. Najhoršie to mame pri príprave do skoly a keď má ist do skoly a na kruzok. Ona je v niektorých veciach vyspelá ako 18 ročne dieťa, čiže nejakými zaludnosťami nevieš docieliť svoje, lebo na všetko ti povie, že ty toto hovoris, lebo chceš, aby som toto a toto. Nie je tam tá detská naivita, zle ti skočí na lep. Dnes nechcela ist rano do skoly, tak jej už muž povedal, že nám ju vezmu a daju do detského domova, lebo sme nedohliadli na to, aby si plnila školskú dochadzku (kedze mám znalosti aj z osobného rozvoja, tak sme ju nikdy nestrašil jezibabami, čertami, policajtami, polepšovňou, ale už sme si dnes povedali, kašleme na to 😀) Samozrejme teatro, že ona sa nevie obuť (pritom je extrémne šikovná a obliekala sa a Obúvala sa sama už v dvoch rokoch), tak išla do auta bosá, lebo zase my tiež už nie sme ochotni poľavovať. Najviac má mrzi, že to dieťa je nadpriemerne šikovné, talentované, že by v živote mohla dokázať veľké veci, ale tato povaha jej v zivote bude prekliatím, že skonči v šedom priemere, a to napriek tomu, že má od nás nielen finančnú, ale aj emočnú podporu, aby sa rozvíjala a hlavne obetavého otca, ktorý by jej zniesol modré z neba.

@tramtada31 toto, čo si popísala, to je do bodky presne ako moja dcéra. A každý deň má iný dôvod na ranné teatro.. Najhoršie je, že s ňou nepohne človek. Ja pevne verím, že sa to časom zmierni, lebo inak skončím na psychiatrii ...

@jesenzima tak ja mám stastie na manzela, že viem kedykolvek vypadnúť z domu sa ist odreagovať, takze moje mentalne zdravie je ešte ako tak v norme, ale mrzi ma to hlavne kvôli nej, že s tým nevieme pohnúť. Nám aj pomohlo, že deti berie rano manzel (keď som vozila ja, pernamentne sme meskali), čiže ja mu ich chystám, s jeho asistenciou, keď je to nutne, lebo ten vie byť prísny, takže si až tak nevedia vyskakovať. Na syna pomaha, že mu spravím fancy ranajky a nedostane ich, kým sa neoblečie a nenachysta, čiže pri ňom nám toto pomohlo, lebo tiež skúšal, ale dcéra je iný oriešok. Ale teda obe naše deti sú náročné od narodenia, revali v jednom kuse a zostalo im to. Ešte si pamatam, že dcéra mala 1,5 roka, nechcela ísť domov, tak jej vravím, že tak ja idem bez teba, ona sa zvrtla na päte a išla si svojim smerom, Ani sa neobzrela. Vtedy som si uvedomila, že toto nie je bežné dieťa a že to s nou nebude nikdy ľahké 😀

@tramtada31 u nás sa tiež manžel venuje deckám, mám aj čas pre seba, ale za tie roky sa to hromadí, a nedokážem už tak zachovať chladnú hlavu.. áno, presne aj náš syn občas skúša, ale to je úplne iná povaha a jeho to hneď prejde ..
To s tým odchodom z ihriska poznám 😀 presne sa mi stalo to isté, a nie raz. Jej to bolo a aj je úplne jedno.. ja som raz aj naozaj odišla, schovala som sa za roh a sledovala ju, a ona pokračovala ďalej v činnosti, absolútne ju to netrápilo, to mala tak 2,5...
Toto kto nezažije, nepochopí 🤷

Ako píše @kacena4 prvé čo ma napadlo je Asperger...nemusí to tak byť ale hroooozne to pripomína moju dcéru do takých 5 rokov - teraz to začína byť lepšie ale kto nezažil nepochopí - problém bol všetko, povedať hocijakú vetu, hocičo niekam položiť, problém bol už aj to že ráno otvorila oči a ja neviem čo vlastne a začala nie plakať ale že vrieskať. A zachvaty záchvaty pre všetko. Pritom tiež nadpriemerne múdre dieťa, milé, všetko ale roky sa s ňou nedalo (a to naozaj od narodenia bola taká plakala vkuse v pôrodnici, už tam mi hovorili že všetko jej akosi vadí 🤷 plakala prvé mesiace doma, plynule to prešlo do záchvatov hneď po prvom roku.... Neskutočne to vyčerpávalo psychicky. Ja ani neviem čo sa podarilo u nás ale nejako sama sa začína ovládať a posledný rok je ako z inej dimenzie. Zrovna dnes som si spomenula keď nám vybehla akcia zo školy, teraz už je to pohoda, že ako som radšej ani nešla s ňou na vyrezávanie tekvica v škôlke a podobné akcie, lebo som sa bála že zbytočne tam napríklad nenalepi na tekvicu niečo ako chcela a bude scéna.

@tramtada31 mam presnu kopiu doma... ja uz sa normalne "bavim" na tom, ako si niektori ludia myslia, ze som neschopna mama a potom im moje dieta proste zaklapne hubu a su ako ryba na suchu, pretoze dieta ma pravde, prehliadne co sa od neho chce atd...

"Inak je veľmi múdra, kreatívna, sama sa naučila čítať, písať, spomaľuje ju len nepozornosť.." mne to pripomína adhd u dievčat sa ináč prejavuje ako u chlapcov

@1mina o tom, aké bola bábätko, sa ani nevyjadrujem, čisté peklo. Extrémna sepaeacna úzkosť, plač, nepokoj, koliky a spánok max.20 minút. Nie, neklamem, proste som spala každu noc v maximálne 20 min.intervaloch. Keď niekto nadával, že vstáva 4x za noc kôli dieťaťu, som ja brala ako splnený sen. Tam nefungovalo žiadne vyplakanie (akurát, čo jej z toho možno viac preplo)... Taký spánok, že ju vypne, začala mávať až okolo 5 rokov. Inak mala asi len zavreté oči 😄. Bože, hrozne časy, čo sa vyčerpania týka.

To aj ona, také nervózne bábätko som ešte nevidela. A presne separacna úzkosť, a už cca od 9/10 mesiacov ak sa na ňu niekto pozrel v kočíku - nie prihovoril stačilo že pozrel vonku začala vrieskať 🤦 takisto nezniesla ani v roku ešte aby sa jej chytila vlastná babka napríklad. A spánok ani nevravím 😂 od bábätka robila seriózne to že sa v noci zobudila a 2,3 hodiny bola hore. Napr od 2-5 a podobne.Robí to doteraz akurát teraz už je dosť veľká že sa s ňou dá dohodnúť že je pustím apr rozprávku a dám jej čajík a niečo na zakusnutie a nechá má spat 😂 ale seriózne som nechápala jak môže napr 5 mesačné dieťa byt stále len tak tri hodiny hore uprostred noci, a vydržalo jej to roky v pravidelných intervaloch že napr 2 týždne sa takto budila, potom ďalšie spala a tak

ja mám tiež také podobné dvojičky s ťažkou povahou, teraz sú v puberte a je to veľmi vyčerpávajúce. Moje by nemali mať dáku traumu ako napríklad rozvod, alebo také niečo, ale aj tak sú veľmi náročné od malička. Ja sa ich aj pýtam že čo ich vedie k takému správaniu. a z ich vysvetlenia som to pochopila tak, že im to inak robiť nechce a že oni nič zlé v podstate nerobia, oni vlastne to robia tak ako to vyhovuje im. A to mi aj povedali že nechápu čo mi vadí a že sa zbytočne rozčulujem a mám ich nechať tak. A potom u nás doma nebudú žiadne kriky, ale to teraz v puberte. Keď boli malé tak to vyzeralo tak, že keď im niečo nevyhovovalo, alebo sa len nezdalo tak svoj nesúhlas prejavili revaním a robením napriek. A ako boli dve tak som si napríklad všimla, že keď som ich "naštvala" dákou "nezmyselnou" požiadavkou tak keď jedna začala robiť scénu tak druhá si to teda odpustila a bola spokojná že sestra to už vybavila 🙂.

A včera to teda bolo tak zlé u nás, že rozmýšlam nad tými antidepresívami ako tu jedna pani poradila. Pritom sa vlastne u nás doma nič také nestalo...

@1mina toto aj moje dvojičky keď boli bábätká boli strašne nervózne, najradšej by sa nosili celý deň ale nie v nosiči, ale nosiť ich mohol hocikto, to im cudzí nevadil. A keď mali tri mesiace dala som im hračku a nepodarilo sa im na prvý krát tú hračku dať do pusy a tak sa rozčúlili, že som ju hneď brala. Vedľa mňa stála kamarátka a tá sa len opýtala zhrozene, že to čo bolo. Teraz sa tomu zasmejem, ale to tiež boli také zážitky, keď boli bábätká a začali trochu vnímať, tak som nemohla hlavu otočiť k jednej lebo druhá sa urazila a rev. A keď ležali vedla mna tak každá musela z jednej strany, lebo ked jedna bola ďalej odo mňa než tá druhá to nezniesli. A pozerať som musela do stropu aby sa neurazili, že pozerám len na jednu.

To ako to opisuješ vnimam tak, že sa trapis a prevláda u teba domnienka, že si zodpovedná za to, ako sa tvoja dcera cíti. Preberanie zodpovednosti za pocity druhých ľudí môže mať až zhubný charakter. Radila by som ti ju jej prenechať.
Taktiez si všímam naopak obviňovanie dcérky za to, ako sa cítiš ty.
Na tvojom mieste by som začala s týmto nastavením a do ničoho ďalšieho sa nepúšťala. To je podľa mna zaklad.
Skus si precitat https://inklucentrum.sk/wp-content/uploads/2021...
https://komunikaciasrdcom.sk/podcast/zodpovedno...