Rituál, alebo zvyk?

Krásny sobotný večer...Teším sa,že padla takáto otázka...Káva popradská - do hrubého skla zaliata, presne 12 rokov, je mojou spoločníčkou deň čo deň..Ako som k nej prišla?..Keď som začala bývať s mojim budúcim manželom...🙂 Je fajčiar a veľký kávičkár...Jedno ránko sa ma opýtal,či mi nemá zaliať turka ? Pozrela som na neho,..Oki zalej, ale takú menšiu...No nebolo to pressko,na aké som bola zvyknutá, ale chutilo mi to...Takto začínali naše prvé rána 🙂 spoločné bývanie, nákupy, a plánovanie budúcnosti...Apropo, pri tých nákupoch -vždy jeden druhému naznačil, alebo sa opýtal a kávu popradskú máme ?? a šup do košíka...Svadba, sťahovanie, narodenie dvojičiek...Ano 12 rokov deň čo deň, popíjam si svojho turka a manžel tiež 🙂 Moja ranná káva je moja chvíľka, ticho,môj rituál, môj zvyk, moja láska, moja vášeň... len hodiny tikajú...v dome je tichúčko ...a ja si odchlipkávam moju tureckú kávičku...a vychutnávam ten kľud, lebo keď sú deťuchy hore, už niet čas vysedávať...Na všetky dovolenky, kávička s nami cestuje,,,Ak by som to mala zhrnúť, káva je môj rituál aj zvyk...Pokúšala som to meniť, ale vydržalo mi to pár dní...Nuž neviem, si pomôcť 🙂